Písala si aj s Peterom, ale vždy si udržiavala odstup. Teraz si však povedala, že už sa nebude brániť.

"Vieš, trápi ma jedna vec," napísala priamo.

"Aká?" Spýtal sa so záujmom.

"Viem, že by som nemala to moc hovoriť," všimla si, ako sa do poslednej chvíle bráni, aj napriek svojej vôli.

"Ak ťa to trápi, tak hovor. Čo sa deje?"

Napísala mu pravdu. Vyrozprávala mu o všetkom, čo sa jej stalo. O falošnom rozchode, o tom ako sa jej Oliver venuje asi ako kaktusu na púšti, aj o alkohole.

Písali si veľa a dlho, aj si poplakala.

Teraz však už jej slzy mali hodnotu, už to neboli slzy len tak vpité do kvetovaných obliečok vankúša, alebo nazmar vyhodené do koša vo vreckovkách. Tieto mali osud zmeniť jej život.

Odvtedy stál pri nej celý čas, či bola noc, alebo deň. Stále jej bol oporou a ona nechápala odkiaľ je v ňom toľko citu.

Jedno ráno, keď vstala a cítila sa zle si všimla ako sa tváril. Bolo vidieť, že si robí starosti o ňu a to ju veľmi potešilo, i keď i zarmútilo.

City na strane Olivera stále slabli a slabli, zatiaľčo na druhej strane, začínala pociťovať lásku voči Peterovi.

Cítila sa zo všetkého zmätená, všetky veci, problémy, povinnosti doma, ale aj domáce do školy sa jej prelievali jedna cez druhú. Cítila sa ako v hmle. Deň, čo deň. Až kým mu nepovedala, ako sa cítila voči nemu.

Bola v šoku, keď zistila, že aj Peter to tak cítil.