Digitálne hodiny na poličke ukazovali 3:38 ráno.

Aj napriek tomu, že bola hlboká, tichá noc a všetci doma už dávno spali, ona nie. Nie žeby nemohla zaspať, vôbec to nebolo tými dvomi šálkami kávy, ktoré v ten deň vypila.

Niečo, sama netuší čo, ju držalo takto dlho hore. Možno to bol falošný pocit kontroly, keďže takto cítila, že má všetko vo svojich rukách a nič sa nemôže pokaziť, aj keď vedela, že to tak nie je.

Len ticho sedela pri svetle tmavomodrej nočnej lampy, čítala starú knihu a počas prestávok odpíjala medovkový čaj, ktorý jej všetci jej známy tak horlivo odporúčali, keď pri každom stretnutí tejto krehkej dievčiny nemohli prehliadnuť tmavé kruhy pod jej unavenými, avšak prekvapivo nádherne zelenými očami.

Teraz však bola sama v tmavej izbe a prehrabovala v sebe myšlienky, ako staré kazety, ktoré jej nedávali pokoj si ani len čítať.

Uvažovala, ako môže človek v jeden moment cítiť toľko rôznych emócií naraz, a prečo sa tak ťažko ovládajú. Teraz ich necítila, no vedela, že vždy, keď prídu, skórujú na plnej čiare.

Spomínala na momenty, kedy cítila všetky tie pocity prechádzať svojím telom. Ako jej hnev spôsoboval zimomriavky od hlavy, cez žalúdok, až po končeky prstov na nohách.
Na pocit viny, ktorý sa dostavil hneď o sekundu potom, akoby len čakal, kým jeho predchodca pripraví cestu a on môže spokojne obsadiť celé telo. Bolo to ako oheň a ľad naraz.

Uvažovala, či existuje riešenie, alebo je ona jediným problémom, či azda je len dramatická.