"Nádych a výdych," pomyslela si, keď sa za ňou zavreli dvere supermarketu.

Dala si na ruky dezinfekciu, ktorá bola pripevnená v nádobke na kachličkovanom stĺpe, avšak už dávno nemala automatické dávkovanie. Bolo vidieť, že toto šialenstvo už trvá pridlho.

Chytila pohyblivý vozík a tlačila ho medzi labyrint regálov a ľudí.

"Takže, šalát je hneď na začiatku medzi zeleninou a ovocím," zodvihla pohľad od zoznamu potravín napísanom čiernou fixou na jej predlaktí.

"Preboha, prečo je tu toľko ľudí?! Veď je už dávno večer!" Premohla sa jej na krátky moment panika.

Všetci tí ľudia, ich zlé myšlienky a pohŕdavé pohľady. Cítila sa pod ich silou taká maličká a bezmocná, akoby urobila niečo zlé, hoci ju títo ľudia sotva poznali.

"Nádych a výdych," povedala si znova a odhodlane sa dala do nákupu, snažiac sa ignorovať všetkých ľudí okolo a vnímať len hudbu vo svojich slúchadlách.

°°°

Sadla si na deku, preložila si nohy a zapálila si cigaretu. Potom sa pootočila v páse a vytiahla spoza seba prázdnu plechovku od kukurice, ktorú používala ako popolník.

Ťažko si vzdychla. Bolo také jednoduché klamať o tom ako sa má, keď ju ľudia nevideli.
Avšak dnes sa pohádala s priateľom.

S priateľom, ktorý bol vždy dokonalou osobou a vždy jej pomáhal, ako len vedel. S priateľom, o ktorom ľudia vždy hovorili, že je to ten pravý, že s ním bude šťastná. Nikdy ani na moment nezapochybovala o ich slovách. Až do dnes.

Áno, aj ona povedala zlé veci, veľa zlých vecí. Vedela, že nie je ideálna priateľka. Avšak nechápala, ako môže niekto kto miluje povedať, že už s ním končí a ani nepovedať dôvod.

Pamätá si, ako sa tvárila, že sa nič nedeje. I keď sa jej vzlyky ozývali až do vedľajšej izby. Aj keď cítila ako sa jej srdce zlomilo a nie iba metaforicky, naozaj ju pichalo pri srdci. Ako lapala po dychu pomedzi slzy. Aj keď bola zlomená, stále to nepriznala.

Bola vtedy prihlásená na online hodine. Všetko by bolo fajn, keby ju učiteľka nevyvolala prečítať text.

Snažila sa zo všetkých síl, aby nebolo počuť ako sa jej chveje hlas, aby jej neušlo ani jedno potiahnutie nosom, márne.

Teraz, aj keď už prešlo niekoľko hodín, stále jej svietila na displeji správa od Petra: "Deje sa niečo? Znela si smutno dnes." Nevedela, čo má urobiť, či ju odignorovať, zaklamať, alebo priznať pravdu. Zvlášť po tom, ako sa s Oliverom dali veci dokopy a zase tvorili pár.