Ráno sa zobudila, ale toto ráno jej prišlo iné ako ostatné. Bolo také chladnejšie a pohľadom z okna zistila aj prečo. Napadla tenká vrstva snehu.

Veľa toho nenaspala, čo malo za následok obrovské kruhy pod očami a to, že keď sa rozhodla postaviť, radšej si hneď aj sadla späť na posteľ.

Keď sa vrátila späť do izby postavila pohár s kávou na stôl, rukou prešla pár centimetrov doprava a zapla mobil.

"Dobré ránko, nejako si skoro hore?" Oliver bol podozrivo milý.

"Dobré ráno," odpisovala mu prekvapivo tematicky s počasím.

"Sa cítim smutne, taký sám akoby," vyznal sa.

"To isté aj ja, už nejakú dobu, keďže stále niekde beháš. Menej sa bavíme, menej voláme," konečne priznala, čo cítila dlhšiu dobu, "ako to máme takto zvládať, keď to je takéto?"

"Joj, veď som vonku, tak jak ti mám písať?" Uškrnula sa nad jeho správou. Klasika.

"Veď toto, príde mi,  že už ani nechceš so mnou rozprávať," napísala smutne, poznala ako to vezme.

"Tak si nájdi lepšieho, takého, ktorý s tebou bude písať aj do štvrtej rána."

Smutne sklonila hlavu. Od tej doby jej city postupne chladli, ako teplý nápoj pred ňou.

Postavila sa, vybrala vrece a začala všetko ukladať. Oblečenie, fotky, darčeky, všetko od neho. Už nemala náladu na správy, ktoré hovorili, že ich vzťah končí.

Prekvapila samú seba, aká je zrazu silná, naposledy, keď takto balila jeho veci plakala už len pri pohľade na vec, ktorú išla zbaliť.

Vtedy bol ten pocit ako láva, bublal v nej a prebíjal na povrch, avšak teraz necítila nič, absolútne nič.