Zazvonil jej telefón. Bol to taký prudký zvuk, až sa strhla po celom tele. Precitla.

Rukávom čiernej mikiny na zips si nemotorne utrela oči a pozrela na jeho displej. Frederika.

"My sme mali niečo z angliny?" Uvedomila si, že stále stráca kontrolu nad životom.

Zdvihla.

"Ahoj, počuj, vedela by si mi prosím ťa... Počkaj, neotravujem ťa? Robíš teraz niečo?" Často bývala takáto, trochu chaotická ako mikádo.

Použila všetku silu v sebe a sústredila sa na pevnosť svojho hlasu, keď jej odpovedala: "Nie neboj, neotravuješ."

"Och, to som rada, vieš, mali sme robiť toto na strane...," často jej takto volala, ale ona rada pomáhala ľuďom a hlavne keď videla, že Frederike to už ide s angličtinou lepšie, ako keď prišla na strednú. Vždy sa usmiala, keď si to uvedomila, ani teraz tomu nebolo inak.

°°°

Otvorila chladničku a sledovala jej obsah. Pomaly prešla všetky poličky zaradom, akoby čítala knihu, pekne zľava-doprava.

Mala by si dovoliť jesť, alebo nie?

Otvorila aplikáciu na počítanie kalórií a začala podrobne sledovať číselné hodnoty na displeji. Ani si sama nevedela vysvetliť prečo, no veľmi jej záležalo na tom, aby to číslo udržala najnižšie, ako je len možné. 

Cítila vinu za každé vysoké číslo na konci dňa, i keď malo len pár stoviek.

Zároveň sa cítila previnilo pretože vedela, že sa na ňu budú baby hnevať. Dokonca po včerajšku aj Peter.

"Tak trochu mi snáď neublíži," pomyslela si, keď jej opäť zaškvŕkalo v bruchu.

Chytila do ruky šalát, plechovkovú kukuricu, jednu červenú papriku a preniesla ich na stôl.
Oddelila jeden list šalátu od zvyšku, potom odrezala kúsok papriky.

Myšlienkami bola zrazu celkom inde ako rukami. Kým sa ruky starali o prípravu zdravej večere, hlava rozmýšľala nad udalosťami z posledných dní.

Veľmi ju bolelo, ako sa k nej choval jej priateľ Oliver, avšak ešte viac ju mrzelo, že sa k nej Peter choval tak milo. Keď mu odpísala, písal si s ňou aj hodiny, dokonca aj keď nemohla spať.

Bála sa to priznať, pretože jej lámala srdce predstava, že niekto, kto je len kamarát sa k nej chová lepšie, ako niekto komu každý večer píše slová "milujem ťa", ale bolo to tak.

"Žeby mu na mne tak záležalo? Veď sa nikdy tak nechoval. Vždy bol medzi nimi odstup," hlodali v nej myšlienky sťa myšky v syre.

*Píp.* Messenger ohlásil novú správu.

"Už si urobila tú prezentáciu, inak?" Písal Peter.

Prichytila sa, ako sa usmiala.

"Preboha," zastala, "čo sa to deje."

Pochopila, kto si zaslúži jej čas a pozornosť. A opäť jej to zlomilo srdce. Už tam nebolo veľa, no toto bol posledný kúsok, ktorý bol síce drobnučký ako hrášok, spôsobil, že jej srdce sa rozsypalo na tisíc kúskov a s rinčaním dopadlo na zem sťa by bolo zo skla. Katastrofa bola neodvratná.