Prešiel asi týždeň, možno dva sama nevie. Veľmi ľahko sa poslednou dobou strácala v tom, aký je deň. Všetky dni jej prišli rovnaké. Podobali sa jeden na druhý, tak veľmi ako dvojčatá zo základnej, ktoré poznala.
Vlastne už nežila, len prežívala.

Prišli sviatky. Sviatky znamenajú stretávanie ľudí a rodiny, ale pre starších je to aj alkohol. Práve tento bol pre ňu, celkom ironicky, poslednou kvapkou.

"Vieš, že nemám rada, keď piješ. Vieš ako veľmi sa o teba bojím, láska," napísala s obavami.

"Neboj, nič to nie je," Oliver vyznel trochu podráždene, "vždy sa všetkého bojíš, neboj sa toľko."

"Veď ťa milujem, je logické, že sa o teba bojím, nie?" Jeho poznámka ju zabolela.

"Veď sú sviatky a keď pozývali, tak čo som mal robiť?" Odpísal flegmaticky.

Vtom sa to stalo. Nechápala, prečo sa to deje, ale tieto slová v nej niečo vyvolali. Zrazu začula hlas svojho otca, ako vraví tú istú vetu.

Celé telo sa jej roztriaslo, srdce jej začalo byť ako divé a slzavé oči sa obzerali po izbe, akoby čakali, že sa stane niečo veľmi hrozné.

Zrazu uvidela všetky tie spomienky, všetky tie dni sa odohrávali v jej hlave súčasne. Na každom mieste, kde bol vtedy, ho videla.

Videla ho ako spí na prahu dverí, dolná polovica tela v izbe, hlava, ruky a trup v obývačke. Seba ako ho opatrne prekračuje, pretože potrebuje prejsť. Ako svojimi drobnými nôžkami dáva pozor, aby ho nezobudila.

Otočila sa na miesto kde bola kedysi posteľ a videla svoju mamu, ako sa mu snaží vyhnúť a upokojiť ho. Ako ho prosí, aby išiel spať.

Spomenula si, na svoje roztomilé rúžové papučky, ktoré skončili pokryté tým svinstvom, ako sa jej už potom hnusili.

A zrazu pocítila ten najhorší, zo všetkých. Ako stala uprostred izby a vedela, čo sa bude diať. Vedela, že to každú chvíľu začne, paralyzovaná strachom bola schopná len plakať, pretože vedela, že nemá kam ujsť. Že nemôže urobiť nič.

Mobil sa jej pomaly vyšmykol z ruky, našťastie dopadol len na posteľ. Nedokázala urobiť nič iné, iba si objať kolená a snažiť sa plakať potichu.