„A potom keď budeš chcieť pridať nový príspevok, tak len klikneš sem a otvorí sa ti niečo takéto," povedal Austin, ale ešte aj keď na to šiel pomaly, som sa niekedy strácala. S celkovou stránkou som bola ale nadmieru spokojná. Hlavne s konečným logom, na ktorom pracoval tri dni. Mala som tam svoje milované hory, naokolo ihličnany, pred horami stálo dievča, ktoré malo na sebe biele tričko a džínsy, na zadných vačkoch ktorých bola kanadská vlajka, pričom nad horou sa týčila krásna levia hlava, ktorá bola urobená na spôsob, akoby zachádzalo slnko. Postavou dievčaťa potom prechádzala akoby stuha, ktorá obsahovala slová Kanadský lev, no a na jej konci posedávalo malé biele šteňa.

„Asi ešte potrvá, kým sa to naučím."

„Nie je to nič ťažké. Navyše ak by si mala problémy, pošleš mi mailom celý priečinok, kde mám uloženú šablónu a ja to vyriešim, hej?" Váhavo, ale prikývla som, načo ma on celkom nadšene objal okolo ramien a vtisol mi pusu do vlasov. Veci som mala zbalené, takže už zostávalo len zajtrajšie ránk, kedy som sa musela rozlúčiť s okolím a potom by sme vyrazili. Trocha ma vlastne desilo, že dnes spím doma naposledy a od zajtra už budem niekde úplne inde.

„Bojím sa," priznala som dosť zahanbene a pritiahla si k sebe jeden z ozdobných vankúšov. „Myslela som si, že som pripravená, ale keď viem, že zajtra o takomto čase už budem tam, nesmierne ma to desí. V živote som ešte takto nikam nešla, že budem dlho bez vás a teraz..."

„Je to len sila zvyku. Navyše vieš, o čom sme sa bavili. Ak ti tam nebude dobre, prídeš bývať k nám a vybavíme ti diaľkové štúdium." To bola asi vec, ktorá ma držala nad hladinou. Možnosť, že ak mi to nepôjde takto, vieme sa zariadiť inak. „No nevidím dôvod, prečo by si mala zlyhať. Všetko pôjde ako po masle."

„Čo ak nezvládnem Oriona?" Pozrela som na neho celá nešťastná, hoci...ten sa mi tak zahrabal medzi vankúše, že som sa mu ani nedivila keď zaspal aj popri našich rečiach. Posledné dni sme si ešte troška utužili vzťah, ale aj tak som z toho mala strach. Lebo doteraz tu boli ostatní, aby mi s ním pomohli, keby som niečo potrebovala. A ako som si všimla, hlavne otec sa v tomto smere angažoval, lebo s ním behal vonku jedna radosť.

„Však sa na neho pozri," povedal a kývol na neho hlavou, hoci ja som tým smerom už pozerala. „Prečo by si nemala také klbko zvládnuť? Pôvodne sme ti chceli kúpiť labradora, ale povedali sme si, že to by už bola zjavne veľká príťaž."

„Nejde o jeho veľkosť, ale...vieš, že ešte stále nie sme na sto percent zžití."

„Zo dňa na deň to ani nepôjde." Keď sa ešte aj on zahniezdil na mojej posteli, nemala som veľmi na výber a musela sa prispôsobiť. O blogu som dnes už počuť nechcela, čiže sme si takto posledný večer užili v duchu Game of Thrones. Meškali sme akési tri epizódy, ktoré sme si pozreli a potom šli spať veľmi spokojní, lebo všetko dopadlo tak, ako sme chceli.

Keď som ale zostala následne sama a snažila sa zaspať, hlavou sa mi preháňalo veľa vecí. Svetlo z mesiaca, ktoré mi sem šlo cez okná dopadalo akosi priamo na kufre a dve krabice, čo ma desilo ešte viac. Takto som až moc mala na očiach to, čo ma zajtra čaká. Nehovorím, ak by som išla len za roh, alebo aspoň niekam tu v Kanade, ale ja pôjdem úplne do iného štátu. Dokonca Kanadu opustím úplne a budem sa musieť vysporiadať s USA.

„Myslíš, že to zvládneme?" opýtala som sa Oriona potichučky. Ten sa ku mne v momente pritúlil, až mi vyčarilo úsmev, ako sa mi jeho srsť obtrela o ruku. Ešte stále som si ten vzťah k nemu budovala, hoci to nebolo niekedy ľahké. Bála som sa, že keď prídu dni keby mi bude najhoršie, nebudem sa o neho vedieť postarať. A to by som nechcela. Nezaslúži si, aby trpel pri niekom ako ja. Stačí, ak môj živote je väčšinou nanič.