Uchýlim sa vo svojej kaviarni, ktorá je len sto metrov od bytu. Skloním hlavu do rúk a pokúšam sa aspoň na chvíľu vypnúť mozog.

Prebehne asi hodina a začujem, ako niekto klopká na vitrínu. Melinda. Kýva na mňa, aby som jej otvoril a ja uvažujem, či to urobiť. Nakoniec sa dvihnem, otočím kľúčikom a pustím ju.

„Smiem ísť dnu? Dať si tvoju vyhlásenú kávu?"

„V nedeľu máme zatvorené," odpoviem jej.

„Aha... Tak ja... Prepáč, Rick."

„Nevadí, nemohla si to vedieť."

„To som nemyslela," zohne hlavu a pozerá sa mi na topánky, dvihne ju a dopovie, „chcela som sa ospravedlniť za to všetko pred rokmi."

Zadržím dych a neviem, čo odpovedať. Po všetky tie roky som ju ľúbim, robila mi zo života peklo svojimi rečami. Snažil som sa ju nenávidieť a ona sa mi ospravedlňuje?

„Prečo?" opýtam sa jednoducho.

„Páčil si sa mi. Vždy to tak bolo. Hanbila som sa, pretože si bol tak mladý. Malý brat mojej najlepšej kamošky a ja som proste chcela vyzretého muža a nie malého chlapca. Lenže potom si vyrástol... Tvoj... Ehm... Tiež... A ja som ťa chcela. Bože a ako. Ale nechcela som byť každému na posmech. Spolužiačky rozprávali svoje príbehy, ako majú priateľov, starších priateľov a ja... Bol si tak mladý, Rick." Posledné slová zašepká.

„A teraz nie som?"

„Si, si mladý... Ale už to nie je taký veľký rozdiel, dva roky, veď sme dospelý. Uvedomila som si, že nemám pozerať na to, čo si kto bude myslieť. Bolelo ma srdce zakaždým, keď som ti slovne ubližovala. Môžeš mi odpustiť niekedy?" Objavia sa jej v kútikoch očí slzy. Nemôžem inak, ako ju zobrať do náručia.

Chvíľu počúvam jej tiché vzlyky a pohupujem sa s ňou z boka na bok. Tak krásne vonia. Pamätám si jej vôňu, jej smiech, jej jemné ruky, ktoré ma teraz držia okolo krku. Som len mladý idiot alebo ju proste naozaj ľúbim tak, že si neviem pomôcť?

Odtiahnem sa od nej na kúsok, dvihnem jej hlavu a s úškrnom sa spýtam: „Tak ja som sa ti páčil už v trinástich, hm?" mrknem na ňu.

Buchne ma do ramena, pokrúti so smiechom hlavou a odpovie: „Si blbeček. Panebože, áno, páčil si sa mi už vtedy. A páčiš sa mi aj teraz." Hlboko sa mi zapozerá do očí a ja urobím jedinú vec, ktorú som chcel tak dlho.

Zajmem jej pery v dychberúcom bozku. Konečne!

„Odpúšťam ti. Tak dlho som ťa ľúbil. Tak dlho, Mel."

„Rick..." vzdychne.

Ako sa to hovorí? Ak vám niekto robí zle, určite vás chce. Tak, ako aj v škôlke, keď malý chlapec ťahá dievčatko za vrkoče. Keď jej hádže na ihrisku piesok do vlasov... Presne tak isto robila zle aj mne Melinda. Lenže vtedy som to nechápal a nebral to tak. Teraz ju mám v náručí a zabúdam na všetko, čo mi povedala. Pretože viem, že to robila z lásky.