„Správaj sa prosím slušne."

„Okej."

Sestra sa otočí na päte a trieli ku dverám.

„Melinda, bože, tak veľmi si chýbala... Juuuj... Ukáž sa mi. No teda, z teba je dračica."

„Ale prestaň. To som bola už aj pred tým, nie?" Rozosmejú sa na celé kolo ako pomätené a ja si nahlas odfrknem. Vtedy sa Melinda na mňa pozrie. Niečo sa jej zaleskne v očiach, ale hneď sa spamätá. Čo sa mi sníva? Vážne jej zvlhli oči pri pohľade na mňa? Och... No jasné. Nečakala, že vyrastiem do krásy a ani to, že nebudem taký tenký, ako kedysi. Posilka sa vyplatila a drahší kaderník tiež.

„Rick."

„Melinda."

Jedno musím uznať. To dievča je ešte krajšie, ako naposledy. Vybavujem si jej mladšiu tvár. Nádherné, dlhé, husté čierne vlasy, ktoré má teraz len po ramená. Vyzerá tak vyspelejšia a tie jej dokonalé trojky tomu dojmu len pomáhajú.

„Dlho sme sa nevideli," povie.

„Hej, dlho. Keby to však bolo dlhšie, bol by som radšej," zhnusene na ňu zagánim, ako ma to učila Susan.

Sestra spolu s Melindou zalapajú po dychu.

„Rick, no tak. Už je to dávno, prestaň byť nepríjemný," zasyčí na mňa sestra.

„Ona si začala pred šiestimi rokmi a pokiaľ si pamätám, vojnovú sekeru sme nezakopali."

Zahanbene skloní svoju hlavu k topánkam. Wow, Melinda sa vie hanbiť? A za vec, ktorú urobila? Žeby dostala rozum a uvedomila si svoju chybu? Nemožné!

„No... Tak sme si „zaspomínali". Teraz si ideme dať kávu do obývačky a ty môj milý, máš v kuchyni nedoriešenú vec."

„Séééégraaa, no tak... Vážne si to neupratala?"

„Sú to tvoje... Vieš čo. Tak si ich choď spratať."

Bleee. Nie je nič horšie, ako po sebe umývať prehýrenú noc.

Melinda sa uškrnie, pretože jej asi došlo, čo budem robiť.

„Môžeš mi ísť pomôcť. Rád by som porovnal obsah na zemi s tvojím ksichtom. Alebo... Nechaj tak. Viem, že na to v kuchyni sa bude lepšie pozerať." Otočím sa jej chrbtom a zamierim preč. V duchu si mädlím ruky nad jej výrazom. Na nezaplatenie, ako zbledla.