Bolo to už asi tretíkrát, čo som sa v ten deň prešiel od jedného konca domu na druhý. Bol veľký a krásny, starý nábytok rozprával svoje príbehy a ja som sa v živote necítil tak príjemne ako tam. Keď však Raul pred týždňom odišiel na služobnú dovolenku, dom zrazu stíchol a už nepôsobil prívetivo, ale prázdno. Ísť von a baviť sa s ľuďmi však neprichádzalo do úvahy. Bol to až príliš veľký risk.

Usadil som sa v kresle a už opäť som uvažoval nad tým, prečo sa tak bojím. Presťahovali sme sa sem iba pred polrokom a aj keď sme obaja vedeli, že to bude náročné a dostaneme sa tak do mnohých komplikovaných situácií, chceli sme to urobiť.

No kým Raul chodil von, stretával sa s novými ľuďmi aj starými známymi, ja som vytiahol päty z domu len občas. Predstava vyjsť von a hovoriť znela hrozivo. Vedel som, čo všetko sa môže stať.

Strašne som to chcel spraviť, naozaj, celé dni som sníval o tom, že to konečne urobím, ale strach bol silnejší.

V to jedno daždivé poobedie mi však osud sám od seba dal znamenie. Hneď, čo sa roztrhli mračná, bežal som len v kroksách do záhrady, aby som zvesil prádlo. A vtedy som ich zbadal. Tri mladé ženy vystrašene vybiehajúce z parku, ako malé deti, ktoré rodičia zabudli vonku a ony sa stratili. A ja som v momente vedel, že dnes nastal ten deň. Dnes to spravím. Nie je inej možnosti.