Amber

Po Graceinom priznaní nastalo v miestnosti ticho. Grace sa stále usmievala niekam do diaľky, Coilet vyzerala zamyslene a Nathan nás všetky tri sledoval z dverí od kuchyne a zdalo sa mi, že sa ten záhadný mladík usmieva. Ja osobne som bola v celkom dosť veľkom šoku. Vždy som si myslela, že som ten typ človeka, ktorý dokáže ľahko ľudí odhadnúť a predvídať, pravdepodobne aj preto som sa dala na také sociálne a spoločenské povolanie, ako je pedagogika. No očividne som sa mýlila. Grace a Zoe som neodhadla. Aj keď... kým u Grace bola moja chybná mienka spôsobená jej tajnostkárstvom a uzavretosťou, tušila som, že môj pohľad na Zoe bol silne ovplyvnený tým, čo sa stalo štyri roky na to.

Grace konečne odtrhla oči od obrazu a sadla si na gauč k nám. Následne sa pomaly predklonila a zdvihla zo malého stolíka pred nami šálku, ktorú tam Nathan pred pár minútami položil. Ja som svoj čajík v modrej šálke so žltými bodkami držala v rukách už istú chvíľu, užívajúc si sladkasto štipľavú vôňu mäty, čakajúc na moment, kedy konečne vychladne.

Opatrne som pomiešala obsah šálky, dúfajúc, že zvuk lyžičky narážajúcej do šálky aspoň trošku preruší ticho, no nestačilo to. Nikdy som nemala rada ticho... asi preto som vtedy povedala to, čo som povedala, aj keď teraz viem, že som tým všetkým len opäť pootvorila rany na srdci.

„Priala by som si, aby tu bola teraz s nami," pošepkala som nepúšťajúc pohľad od čaju v šálke.

„Ja tiež," vyslovila ticho Grace, pričom sa jej z tváre stratili aj tie posledné zbytky zasnívaného úsmevu.

„To áno... no je vcelku zaujímavé, že to hovoríš práve ty," ozvala sa Coilet, pričom si odchlipla zo šálky v jej ruke.

„Ako to myslíš?" opýtala som sa jej s roztraseným hlasom aj keď som presne vedela, ako to myslí, no aj tak som dúfala, že to nikto nespomenie. Verila som, že aj teraz sa budeme tváriť, že sa nič nestalo rovnako ako posledných niekoľko rokov.

„Nehovorím, že môžeš za jej zmiznutie, ale," Coilet sa na moment odmlčala akoby uvažovala ako to vysloviť, čo najmenej kruto, „dobre vieš, že ak by si vtedy neurobila, čo si urobila, tak by sa s nami Zoe neprestala rozprávať, neuzavrela by sa do seba, nezačala by..."

Coilet sa opäť odmlčala, čo ma mierne znepokojilo, keďže som skutočne nevedela, čo malo staršie dievča na mysli, čo konkrétne by Zoe nezačala robiť.

„Proste by nezačala mať všetky problémy, čo mať začala," dokončila to Coilet s pohľadom upretým do boku, „a v konečnom dôsledku by asi nezmizla."

Zhrozene som hľadela na Coilet a v mysli sa mi začali opäť vynárať momenty z toho leta pred desiatimi rokmi. Ten strach, to vzrušenie z tajomstva, no zároveň aj ten nekonečný pocit viny. Bola som do toho tak zamotaná, že som ledva zacítila ako sa Grace dotkla mojej ruky.

„Coilet, prestaň s tým! Dobre vieš, že to nie je jej chyba, nemohla za to. A... a som si istá, že keby tu bola Zoe, potvrdila by to," Grace sa na mňa s láskou usmiala, „nemáš sa za čo obviňovať Amber. Áno bola to hlúpa chyba, ale také sme spravili, ako teenagerky všetky štyri. Som presvedčená o tom, že to nie je dôvod, kvôli ktorému sa Zoe stratila.

Mlčala som, nechty som zabárala do mäkkého starého gauča a vedela som, že nech znejú Graceine slová hocijako príjemne, nie sú pravdivé. Pocit viny, ktorý som v sebe nosila celé tie dlhé roky ako balvan ťažiaci moje telo sa konečne prebúral von. Už som si nedokázala klamať, už som nevedela mlčať.

„Nie," pošepkala som a pokrútila som hlavou, „Coilet má pravdu. To ja môžem za to, že sa s nami prestala Zoe rozprávať. Je to moja chyba, že sa stratila."