Grace pred 14 rokmi

„Čum na tu pani," pošepkala mi Zoe zozadu do ucha a ukázala na ženu pred nami, ktorej bradavky boli zakryté len striebornými nálepkami a na tvári mala viac piercingov, ako som videla za celý svoj život, „neni to úplne cool? Ja by som na niečo také nikdy nemala odvahu."

„Podľa mňa je to nechutné," ozvala sa Coilet skôr, ako som stihla hocijako reagovať, pričom si prekrížila ruky na hrudi a hlavu zastrčila ešte hlbšie do teplákovej mikiny: „takíto ľudia to nemôžu mať v hlave v poriadku."

„Nemať to v hlave v poriadku a byť cool sa jednoznačne nevylučuje, Coilet," odvetila jej Zoe s vyplazeným jazykom a ja som sa musela pousmiať.

Všetky štyri sme postávali v dave ľudí pred obrovským pódiom, pevne zvierajúc plastové poháre s Coca-Colou. Len pred pár minútami dohrala nejaká alternatívna kapela, ktorej meno som nikdy v živote predtým nepočula a teraz sme napäto čakali na ďalší program. Bola tam celkom dosť tlačenica, pach potu sa miešal s pachom piva, nohy ma už trochu boleli, no cítila som sa skvelo. Každý jeden zvuk, ktorý sa ozýval z pódia, sa mi silnými vibráciami zarýval do kože a zobúdzal moje inak pokojné srdce a dušu. A hlavne som mohla byť s mojimi najbližšími osobami, i keď, ak mám byť úprimná, najviac som si užívala prítomnosť Zoe. Kým ešte hrala kapela, ktorú sme mali pred chvíľou šancu počuť, skákala a tancovala tak blízko pri mne, že končeky jej vlasov mi v náhodných chvíľach narážali do tváre a keď aj náhodou netancovala, bola tak blízko, že som aj cez hlasnú muziku počula jej dych a dokázala sledovať každý jeden detail jej nádherných pieh.

Obe sme boli odmalička pehavé, no zatiaľ čo moje pehy boli bledé a nerovnomerne poukladané po celej tvári, ona ich mala zopár, trošku tmavších a roztomilo rozmiestnených na lícach, ako to mávajú tie najkrajšie postavy z rozprávok.

„Ľudiaaa, mne treba ísť na vécko," ozvala sa Amber, prerušujúc moje myšlienky.

„Teraz?" vykríkla Zoe, „o pár minút začne hrať ďalšia kapela, to predsa nechceš premeškať."

„Ja za to nemôžem, to tá kola," Amber rozhodila rukou, v ktorej držala prázdny plastový pohár.

„Hm, tak bež," Zoe prekrútila očami, „ale vráť sa čo najskôr, nechcem aby si premeškala ani jednu sekundu svojho prvého festivalu."

Amber prikývla a už sa chystala rozbehnúť smerom k stánkom, za ktorými sa nachádzali vécka, keď ju za ruku chytila Coilet: „Pôjdem s tebou, trdlo, nechcem aby si sa tu stratila. Myslím, že všetci až príliš dobre poznáme tvoj zmysel pre orientáciu."

Zamávala som obom dievčatám, dúfajúc, že nás v tom dave neskôr nájdu, keď ma zrazu bez nejakého dôvodu či varovania objala zozadu Zoe. Celá som stŕpla a cítila som, že mi srdce bije ešte silnejšie, ako keď som tancovala. Chcela som niečo povedať, no skôr, ako som vôbec dokázala otvoriť ústa, vyšla na pódium skupina podivne oblečených mladíkov a všetci začali tlieskať.

Kapela začala hrať, dunenie hudby sa ozývalo z reproduktorov snáď ešte viac, ako keď hrala tá kapela pred nimi a ja som sa až musela chytiť za uši.

„Dobre z tej hudby bolí hlava, čo?" vykríkla Zoe, ktorá tiež nevyzerala práve nadšene.

Prikývla som, keďže som vedela, že môj prirodzene tichý hlas by v tom hluku v momente zanikol. Zoe chvíľu ešte hľadela na pódium, akoby váhala, čo spraviť, no napokon na mňa mávla rukou: „Poď, vyparíme sa odtiaľto. Aj tak tí týpkovia hrajú príšerne."

Vydala som sa za ňou, mysliac si, že pôjdeme proste len trošku ďalej od pódia, poprípade, že zájdeme ku stánkom a kúpime si niečo na jedenie, no Zoe nás viedla stále ďalej a ďalej ku kraju areálu a ani neviem ako, o chvíľu sme stáli vonku.

Bol to úplne iný pocit, stáť mimo toho areálu. Vzduch sa zrazu zdal čistý, hlava sa vyjasňovala a hudba znela v diali a pôsobila príjemným tajomným dojmom.

„Čo tu robíme?" opýtala som sa Zoe, ktorá sa predo mnou naťahovala. „Myslela som, že si chceme oddýchnuť od tej hudby, nie od celého festivalu."

Na konci vety som hlas stíšila sledujúc štíhle telo mojej najlepšej kamarátky pomaly sa vzďaľujúcej smerom, kde sa opäť trávnatá plocha zvažovala do lesa.

„Ja viem, ale," tmavovláska sa na mňa s úsmevom otočila, „potrebovala som trošku čerstvého lesného vzduchu. A ak mám byť úprimná... Asi som si atmosféru toho festivalu predstavovala trochu inak. Viac veselých tancujúcich teenagerov a menej pripitých zapáchajúcich dospelých."

Zoe pobavene vyplazila jazyk a pustila sa ďalej smerom do lesa. Opatrne som ju začala nasledovať, stále sa však obzerajúc ponad plece na areál festivalu: „A čo Coilet a Amber? Nebudú nás hľadať? Nepovedali sme im, kde sme."

Zoe mávla rukou: „Nezdržíme sa tu zas tak dlho. A tých pár minút bez nás celkom isto vydržia. Ani sa nenazdajú a sme späť..."

...

„A potom ste sa už nevrátili," zašomrala nahnevane Coilet sediaca na gauči až so mnou trhlo. Tak veľmi som sa ponorila do historky z detstva, ktorú som nahlas rozprávala spomínajúc na tie nevinné časy, až som zabudla, že ešte stále stojím v byte neznámeho muža, že ešte stále som takmer celá mokrá a vonku zúri búrka.

„Coilet má pravdu," zamrmlala Amber, no nie nahnevane, ale skôr zamyslene, akoby sa hlavou vracala do minulosti rovnako ako ja, „asi polhodinu sme vás hľadali a potom sme proste odišli domov. Vy dve ste sa vrátili až neskoro večer."

„Pričom to vy dve ste boli tie, čo ste tam dovliekli mňa bez toho, aby som o to stála a Amber bez povolenia pravidiel. A aj tak ste len tak ušli," Coilet opäť pokrútila hlavou akoby ju tá dávna situácia stále trochu hnevala, „kde ste vlastne boli po celý zvyšok toho dňa? Ak si to správne pamätám, tak keď sme sa vrátili, odmietali ste nám čokoľvek vysvetliť, čo i len dať ospravedlnenie akoby ste tam snáď robili nejakú ilegálnu činnosť."

Pozrela som sa na Coilet a v tej chvíli sa mi opäť vrátil do mysle ten deň a všetko, čo sa vtedy stalo. Aj keď som bola vtedy len dieťa a môj život sa odvtedy dostatočne zmenil, stále to vo mne vyvolávalo zvláštne pocity. Bol to jeden z najkrajších momentov v mojom živote, no zároveň vec, o ktorej som celé tie roky nedokázala s nikým hovoriť, dokonca ani so Zoe, čo bolo asi tou najväčšou chybou.

„Tak, čo ste vtedy robili, už nám to určite môžeš povedať, bolo to dávno," pridala sa Amber, pričom si podložila tvár dlaňami, „som skutočne zvedavá."

Moje srdce sa rozbúchalo ešte rýchlejšie. Pomaly som zatvorila a otvorila ústa. Mala som pocit, akoby som mala opäť dvanásť rokov a hľadela na štrnásťročnú Coilet a jedenásťročnú Amber, ktoré sa pýtali tú istú otázku, čo teraz. Lenže dnes vedľa mňa nestála Zoe, ktorá by len s úškrnom povedala: „Kto je zvedavý bude skoro starý" a všetky následné otázky odbila podobnou frázou. Nie, teraz som na to bola sama.

„Proste... sme sa prechádzali lesom a nejak sme sa zabudli."

Nebola to úplná lož a aj keď sa dievčatá tvárili skepticky, vyzeralo to, že mi dajú pokoj a ďalej sa pýtať nebudú a ja som si na jednu krátku sekundu vydýchla. Moja úľava však netrvala dlho.

„Ja mám pocit, že v tom bolo niečo viac, alebo sa snáď mýlim?" Celou mnou myklo a vydesene som sa obzrela ku dverám do kuchyne. Stál tam Nathan, usmieval sa a mňa desila predstava, koľko toho počul tento neznámy muž z mojej detskej historky, ktorú som pred malou chvíľou dohovorila.

„Ospravedlňujem sa, že vám do toho vstupujem," mladík sa mierne začervenal, „ale váš príbeh ma skutočne zaujal a... ak mám byť úprimný, myslím, že v tom lese sa stalo viac ako len to."

Prekvapene som zostala na mladého muža hľadieť neschopná jediného slova. Nathan urobil krok vpred, úsmev na jeho tvári sa ešte o kúsok zdvihol a v tichosti pošepol: „Vy ste to dievča ľúbili, všakže?"

„Čože? Ako?" vykríkli naraz Amber aj Coilet, no ja som ich ignorovala. V šoku som hľadela na mužovu tvár, nechápajúc, ako dokázal uhádnuť niečo, čo som skrývala celý život vo svojom vnútri pod silnou zámkou len na základe jedného príbehu. Opäť som sa zahľadela do jeho prenikavo modrých očí a zrazu som sa cítila v bezpečí, akoby som sa dívala do tváre môjho najbližšieho priateľa. Nechápala som, ako to robil, ako sa dokázal tak ľahko hrať s mojou sústredenosťou a srdcom, nikdy v živote pred tým som sa necítila takto pri žiadnom mužovi, no zrazu sa mi rozviazal jazyk, akoby moje podvedomie skutočne uverilo tomu, že sa nič nemôže stať.

„Áno," pošepkala som bezbranne a jemne som pri tom prikývla hlavou, „ľúbila som ju po veľkú väčšinu toho, ako sme obe dospievali a cítila som k nej stále niečo aj po tom ako zmizla. Pomocou nej som vlastne zistila... že sa mi páčia dievčatá."

Obzrela som sa na gauč a zbadala som Coilet a Amber a ich dokorán otvorené oči, ktorých som sa obávala celých tých dlhých štrnásť rokov.

„Nikdy... nikdy si nám o tom nepovedala," pošepkala Amber a mierne sa nadvihla na gauči.

Pousmiala som sa: „Ja viem... bála som sa, čo by ste povedali."

„Vieš, že sa báť nemusíš, však?" Amber ma chytila za ruku a usmiala sa. Coilet povzbudivo prikývla a kútiky jej mierne poskočili nahor.

Vďačne som sa na ne usmiala: „Ďakujem, veľa to pre mňa znamená."

Ešte na moment som zaváhala, no po chvíli som sa ticho zasmiala: „Tak... teraz vám už asi môžem povedať, čo sa vtedy vlastne stalo. Skutočne sme sa najprv len prechádzali a rozprávali, no po chvíli sme si ľahli do trávy, kde začala Zoe vyzvedať, kto sa mi páči. A... veď viete aká bola, no nie? Ak niečo chcela, získala to, takže som jej po chvíli priznala moje city. Bála som sa, že bude hnusná, ale ona..."

Na moment som sa odmlčala spomínajúc na tu chvíľu.

„Pobozkala ma. Bola to prvá pusa pre nás obe. Nič neznamenala, už nikdy sa neopakovala, nikdy sme o tom už nehovorili, ale..." zasnene som sa zahľadela na obraz na stene v zlatom ráme, „bol to nezabudnuteľný okamih..."