Nathan, pred štyrma rokmi

Bol to prekrásny deň. Kráčal som po ulici v mojej obľúbenej košeli, ktorú som ukradol Raynoldovi, ktorého všetci v poslednej dobe nenazvali inak ako Raul. Predošlých pár dní bolo zložitých, boli plné zvláštnych nevysvetliteľných emócií a emocionálneho ticha, ktoré som predstieral pred inými. No v tento deň nie. V tento deň som kráčal svižným krokom s úsmevom na tvári. Cítil som sa voľne, cítil som slobodný a aj keď som bol plný nervozity, silnejšej ako snáď kedykoľvek pred tým, cítil som zároveň tak neuveriteľnú voľnosť a odhodlanie, že prerazili veškeré úzkosti. Zamieril som do jednej z lepších štvrtí Boiling Falls a zvesela som roztiahol ruky na obe strany užívajúc si ľahký vánok pohrávajúci si s látkou na mojom tele a s mojimi vlasmi. Bol to skvelý deň na najväčšiu životnú zmenu, akú som kedy urobil.

Vošiel som do krásnej presklenej budovy. Vnútri bolo všetko čisté, všetko sa lesklo, v pozadí hrala prijemná hudba. Cítil som sa ako chlapec z dediny, ktorý zablúdil do kráľovského paláca. Neisto som podišiel ku recepcií a usmial som sa na postaršiu recepčnú: „Dobrý deň, pardon, že ruším, ale idem za Coilet Dorians."

Staršia paní podozrievavo nadvihla obočie: „A si s ňou dohodnutý, alebo tak?"

Cítil som, ako mierne nervózniem. Dúfal som, že dostať sa ku Coilet bude jednoduchšie.

„No... ani nie... viete, je to tak trošku prekvapenie," začervenal som sa a rukou som sa poškrabal na zátylku, ako vždy, keď som bol nervózny, „je to totiž moja známa a už dlho som ju nevidel."

Paní sa na moment zatvárila nedôverčivo, no napokon prikývla: „Tak dobre, štvrté poschodie, dvere desať. Tam ju nájdeš."

Vďačne som sa na ňu usmial a rozbehol som s ku schodom. Odhadoval som, že mi to tak ľahko prešlo, len preto, že si myslela, že som omnoho mladší, ako som v skutočnosti bol. Potvrdzovalo to aj to, že mi tykala. Bola to jedna z výhod situácie, v ktorej som sa nachádzal. Ak som mal šťastie a ľudia po pohľade na mňa usúdili, že som muž, väčšinou si mysleli, že som chlapec v teenagerskom veku. Niekedy mi to vadilo, niekedy sa to hodilo. Tak ako teraz.

Vybehol som do štvrtého poschodia a začal som hľadať Coiletinu kanceláriu snažiac sa ignorovať udivené pohľady náhodných pánov v smokingoch a žien v kostýmoch, ktorí okolo mňa prechádzali. Konečne som našiel dvere vedúce k nej a bez zaklopania som vošiel dnu. Ak by som urobil niečo iné, nebol by som to ja a myslím, že to Coilet vedela.

„Ahojky," povedal som pri vstupe a s úškrnom som sa zahľadel do prekvapenej tváre mladej ženy, v rovnakom kostýmčeku ako tie ostatné, s rovnakým dokonalým vysoko-postaveným pohľadom, ktorá však bola stále napriek tomu všetkému tá Coilet, ktorú som poznal od útleho detstva.

„Z... Zoe? Si... si to ty?" opýtala sa ma, nestrácajúc svoj šokovaný výraz.

Musel som si zahryznúť do pery v momente, ako to meno vyslovila. Nenávidel som ho. Nie preto, že by sa mi nepáčilo, samo o sebe bolo veľmi pekné, no moja myseľ si ho už dávno spojila s mojim starým ja, takže vždy, keď ma ním niekto nazval, vnímal som len to, že ten človek ma stále vidí ako dievča, čo bolo bolestivé. Viac bolestivé ako si niektorí ľudia uvedomovali.

No vedel som, že Coilet nemá šancu ani len tušiť o mojej začínajúcej tranzíci, takže som sa len pousmial: „Hej som to ja. Rád... rada ťa opäť vidím, Coilet."

„Ale... ale, ako to je možné? Čo tu robíš? Ja... nevidela som ťa celé roky, miestami som si myslela, že si mŕtva a ty... ty sa tu zrazu objavíš."

„Prepáč mi to, Coilet," ospravedlnil som sa jej a mierne som vyššiu ženu objal, „viem, že to muselo byť ťažké, ale... nemala som inú možnosť."

Coilet ma nemotorne objala naspäť: „To... to je v poriadku Zoe... len... je to šok."

Mladá žena si ma od seba odtiahla a pozrela sa mi do tváre: „Ale... kde si bola celú tú dobu? A čo si robila, prečo si sa zjavila teraz, prečo tu?"

Dievčina nechápavo pokrútila hlavou.

„Sadnime si a ja ti to celé vysvetlím," usmial som sa na ňu a usadil som sa na stoličku oproti jej stolu. Ona si sadla za stôl pozerajúc na mňa so záujmom v očiach a zároveň tak, akoby stále neverila, že som to skutočne ja.

Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol uvažujúc, kde začať. Po chvíli ticha som pobúchal prstami po stole a začal som hovoriť: „Asi si pamätáš, aký bol pre mňa ťažký predmaturitný a maturitný ročník však? Celé maturity, plus to s Amber a Adrienom, moja izolácia od všetkých... plus, čo asi nevieš, aj môj vzťah s rodičmi sa dosť zhoršil v tom období, keďže na mňa hrozne tlačili, aby som išiel na vysokú."

Coilet prikývla a ďalej pozorne počúvala.

„No však ja som to nechcel," pokračoval som ďalej, „a vtedy mi jedna známa z práce ponúkla, že ak sa tá situácia zhorší, môžem ísť bývať do jedného domu, kde žije veľa vyhostených deciek, čo nevie, čo so životom. Vedel som, že presun tam by znamenal zahodenie všetkého, čo som poznal...a dovtedy, ale... nemala som inú možnosť a už tak som bola izolovaná od väčšiny blízkych ľudí."

„Takže... tam si strávila posledných päť rokov?" opýtala sa ma Coilet.

Prikývol som.

„A nikto o tom nevedel?" pýtala sa ďalej.

„Takmer nikto," odvetil som, „zopár ľuďom som o tom povedal, Grace o tom už vie istú dobu a tak. Prepáč, že som to nespomenula tebe, ale... veď vieš. S Grace som si vždy bola bližšia."

Coilet prikývla: „Neboj sa, chápem to."

„Lenže nedávno sa začalo Raulovi, môjmu novému priateľovi, skutočne dariť a začali sme uvažovať o tom, že odtiaľ odídeme a začneme žiť reálnym životom. Odsťahujeme sa, ja si nájdem poriadnu prácu a on bude predávať svoje obrazy. A... včera nadišiel ten deň, kedy sme sa obaja zhodli, že je správny čas začať riešiť už reálne a plne oficiálne veci a začať s prípravami."

Veselo som sa usmial na Coilet: „A preto som dnes aj tu. Keďže už viem, že ma čaká vonku život nemusím sa ďalej skrývať a tak som sa rozhodla, že dnes zájdem aj za tebou aj za Grace a možno aj za Amber, aby sme to mohli spolu osláviť a znova navrátiť stratené vzťahy."

„To znie skvele Zoe," Coilet sa na mňa usmiala, „som za teba skutočne šťastná,"

„Máš teda dnes čas?" opýtal som sa s nádejou v hlase, „o chvíľu by som sa mala stretávať aj s Grace a ona o tom ešte celom nevie a myslím, že to bude ešte väčšie prekvapenie ak dôjdeš aj ty už priamo so mnou. Amber snáď zoženieme po ceste."

Coilet sa na moment zamyslela a neisto si poškrabala bradu: „Vieš čo, pôvodne som dnes mala vybaviť ešte jednu vec, ale... to snáď počká."

„Yes!" vykríkol som nadšene, no následne som sa na moment odmlčal, „a Coilet... ešte pred tým ako pôjdeme, by som ti asi mala povedať ešte jednu vec, o ktorej zatiaľ nevie ani Grace."

Coilet sa prekvapene otočila späť na mňa: „Jasné, počúvam ťa."

Nervózne som si zahryzol do pery uvažujúc, ako jej to vysvetliť: „Coilet, pamätáš si, ako som odmalička nenávidela šaty a bavili ma aktivity, ktoré boli skôr chalanské?"

Coilet nadvihla obočie: „Áno, prečo?"

„No... myslela som, že to prejde, ale... v puberte sa to zmenilo na nenávisť k môjmu telu. Už to nebolo o tom, že nechcem šaty, lebo fuj ružová, ale o tom, že.. nenávidím ženské krivky môjho tela."

Coilet ma v tichosti počúvala.

„A... dlho som si myslela, že to je taká ta klasická teenagerská depka z toho, že nemám perfektné telo, ale... teraz mi dochádza, že za tým bolo niečo iné."

Smutne som sa usmial: „A... tieto pocity nezmizli, ani po tom, ako som dospela, ale... skôr dostali reálnu podobu a aj som si začala konečne uvedomovať, čo to všetko celé tie roky znamenalo. Coilet ja... som trans... som trans chalan. Ah, a je to vonku."

Coilet zostala v šoku, párkrát zakrúžila prstom vo vzduchu a následne sa opýtala: „Takže tým chceš povedať, že... že chceš byť mužom?"

Prikývol som: „Áno. Ja viem, je to šok."

„Nie ani nie, úprimne som niečo také trochu čakala" odpovedala Coilet s pohľadom do zeme a ja som mal pocit, že v skutočnosti len skrýva svoj šok a neodhad situácie, „odjakživa som tušila, že nebudeš úplne normálna... teda v dobrom slova zmysle."

Uškrnul som sa: „Chápem."

„Takže, teraz mám asi používať mužský rod, všakže?" opýtala sa ma stále pozorujúc opatrne moju tvár.

„Áno, prosím," usmial som sa, „a aj meno Zet, ak sa dá. Je to len skúšobné, pravdepodobne to zmením."

Coilet prikývla a usmiala sa, aj keď v jej tvári stále zostávali známky šoku a neistoty: „Jasné samozrejme. A Grace o tom teda ešte stále nevie, však?"

Prikývol som: „Nie, ešte nie. Dnes jej to poviem."

Šťastne som sa usmial pri predstave jej reakcie a vtedy som si uvedomil, koľko je už hodín: „Inak Coilet, asi by sme mali už pomaly vyraziť, ak chceme Grace prekvapiť pred tým, než vyrazí z domu ona."

„Oh jasne, jasne," Coilet sa zdvihla zo stoličky a rýchlo zamávala rukou, akoby sa práve prebudila z tranzu, „len si ešte zájdem na toaletu, dobre?"

„Jasné," prikývol som, „počkám ťa tu."

Zostal som stáť sám vo veľkej honosnej miestnosti a stále som nedokázal uveriť tomu, ako dokázala moja stará kamarátka tak rýchlo dokázať tak veľa. Bolo to neuveriteľné, no nie nereálne. Coilet bola vždy ambiciózna a vidina úspechu bola jej najsilnejšou motiváciou.

Pomaly som prešiel po mäkkom koberci späť k jej stoly a nenápadne som si začal prezerať papiere na ňom. Boli to náhodné zákony a zmluvy, či listy a dohody, ktoré mi boli úplne cudzie a nechápal som z nich ani slovo, no fascinoval ma len pohľad na ne. Obdivoval som Coilet, no zároveň mi jej bolo trochu ľúto. Neveril som tomu, že s týmto na stole má niekedy voľný čas.

Vtedy som si všimol jej mobil. Ležal na kraji stola, jeho lesklá nová obrazovka doslova žiarila. S úškrnom som si ho zobral do ruky a začal som si ho prezerať. Nebol som si istý, či som už niekedy v ruke držal niečo tak malé, no tak drahé. Uvažoval som, či si Coilet na niečo také zarobila, alebo či to bol darček od nejakého zo zámožných klientov.

A vtedy na obrazovke vyskočila správa. Správa, ktorú som jednoznačne nemal vidieť, no videl som ju. Šokovane som na to hľadel a aj keď som chcel prestať čítať hneď na začiatku, nemohol som z lesklej obrazovky odtrhnúť zrak.

„Dobrý deň slečna Coilet, dúfam, že vás neruším. Uvažoval som nad vašou ponukou ohľadom súdneho konania o týždeň a rozhodol som sa súhlasiť. Ak to teda naozaj naschvál pokazíte vášmu klientovi Lorensovi a očistite tak moje meno, zaplatím vám spomínaných 5000. Dúfam, že vám to takto vyhovuje."

Neveriacky som hľadel na správu a nevedel som z tých pár hlúpych, no tak mocných pixelov odtrhnúť zrak. Čítal som si to znova a znova, akoby som sa musel uistiť, či tomu naozaj rozumiem tak, ako to skutočne je,

Coilet sa vrátila do miestnosti s úsmevom na tvári, no keď zbadala môj výraz jej pohľad v momente stvrdol: „Stalo sa niečo?"

Pozrel som sa na ňu a cítil som, ako divoko mi tĺče srdce: „Coilet... ty.... ty naschvál potápaš svojich chudobných klientov v prospech mocných a bohatých ľudí?"

Coilet sa na mňa vydesene pozrel a vtedy si všimla jej mobil v mojich rukách.

„Čítal si si moje správy?!" vykríkla a vytrhla mi ho z ruky.

„Nie, alebo nie naschvál!" vykríkol som rýchlo, „ten mobil tu ležal a ja som si náhodu všimol tú správu. Nemôžem za to!"

Ruky mi padli dole a opäť som sa pozrel na kamarátku z detstva nechápajúc, čo sa z nej stalo: „Coilet... Ako to môžeš robiť? Veď si vždy chcela študovať právo, kvôli spravodlivosti vo svete, nie kvôli zisku."

„Ale časy sa menia, vieš," vykríkla Coilet a priblížila sa ku mne bližšie. Jej pohľad ma mrazil na koži a ja som sa skutočne začal báť o svoje zdravie, „teraz mi ide o to, aby som, čo najrýchlejšie získala to, čo chcem."

„Ale... to predsa nemôžeš robiť," pošepol som úplne zhrozene.

Mladá žena sa ku mne priblížila ešte bližšie a pichla mi ukazovákom do hrude. Celý som stuhol a spravil som krok dozadu, v tej chvíli som sa už naozaj bál.

„Počúvaj ma Zoe, či Zet, či ktokoľvek to si," precedila mladá žena pomedzi zuby neprestávajúc na mňa úperne hľadieť, „dozvedel si sa niečo, čo by nemal nikto vedieť a ver mi, že ja som schopná urobiť čokoľvek, aby si to nepovedal nikomu ďalšiemu."

Hľadel som na ňu v šoku. Jej slová ma desili.

„Coilet, ja to nechcem nikomu povedať. Ja len chcem, aby si sa ty zahľadela do svojho vnútra a opýtala sa sama seba, či je toto skutočne to, čo chceš. Nechcem ťa nikde bonzovať."

Coilet sa uchechtla: „Hah, to nehodlám riskovať."

Na moment sa odmlčala a následne povedala: „Asi bude najlepšie, ak odídeš z mesta. Nadobro. Nemôžem riskovať to, že by si tu zostal."

„A čo ak odmietnem odísť," vykríkol som, „nemôžeš ma k tomu prinútiť."

„Myslíš?" opýtala sa ma Coilet a ja som vedel, že je zle, „uvažoval si nad tým, čo by sa dialo keby tvoji rodičia zistili o tom, že si trans a že sa chystáš začať život s nejakým pouličným umelcom? Odhadujem, že by asi neboli práve nadšení. A ako ich poznám, tipujem, že by ťa dali odviesť do nejakého kresťanského tábora, aby z teba vybili tvoje podivné úlety. Takže si dobre rozmysli, či ma poslúchneš."

S hrôzou som na ňu hľadel, hľadajúc v jej očiach aspoň náznak súcitu, no jej oči zostávali chladné.

„Nie," pošepol som, no skôr beznádejne, ako protestne.

„Máš dvadsať štyri hodín na to, aby si vypadol. Inak sa budú diať tvoje nočné mory."

Ani som sa nerozlúčil. Nechcel som jej krutú tvár vidieť ani jednu ďalšiu sekundu. Rýchle som vybehol z jej kancelárie a následne z budovy. Nespomaľoval som, neuvažoval som, len som sa náhlil do starej skautskej klubovne.

Ešte v ten deň sme sa s Raulom zbalili a odišli najbližším vlakom preč. Jediné, čo som zanechal v Boiling falls bol list pre Grace. Síce som jej nemohol vysvetliť prečo odchádzam, ale musel som sa s ňou aspoň nejak rozlúčiť, bola pre mňa až príliš dôležitá.

.....

Dohovoril som dívajúc sa na moje tri detské kamarátky v miestnosti užívajúc si ten pocit, že konečne po dlhých rokov som ja ten, čo má navrch.

„Ale s jedno vecou si nepočítala Coilet," povedal som a pobavene som zdvihol do vzduchu telefón, „ja som si vtedy tú správu na tvojom mobile odfotil. A teraz už nemám dôvod sa skrývať."