Grace

Môj hlas utíchol a v salóniku sa zostalo vznášať ticho. Bol to úplne iný pocit ako hovoriť historku z útleho detstva. Pri nej som mala pocit, že sa zverujem s niečím krásnym, že otváram opäť dvere do magického sveta minulosti. Teraz? Teraz som mala pocit, akoby som zradila všetkých predo mnou aj tých, čo už boli za mnou, no zároveň, akoby Zoe zradila mňa. No nedala som najavo emócie, tých už bola miestnosť až príliš plná. Stála som bez pohnutia s mŕtvym pohľadom v očiach hľadiac na Coilet a Amber.

„To to je neuveriteľné, ja..." Amber nedopovedala len sa usmiala a zotrela si posledné slzy z očí. Ten kameň, ktorý jej odpadol zo srdca som doslova počula.

„Ako... ako je mi ľúto, že si mi o tom nepovedala skôr Grace, určite by sa mi lepšie spávalo, ale chápem ťa... rozumiem, prečo si o tom nechcela hovoriť," Hnedovláska pokrútila hlavou, „takže stará skautská klubovňa? Bože, to by ma v živote nenapadlo."

„Mňa to úprimne až tak neprekvapuje," povedala Coilet a prekrížila si jednu nohu cez druhú, „úprimne som tak nejak tušila, že Zoe ušla s nejakými vývrheľmi spoločnosti. Neprekvapilo by ma ani, keby si nám teraz povedala, že odišla s nejakými kočovníkmi, či cirkusom."

„Ja som myslela, že tvojou teóriou bolo to, že spáchala sebevraždu kvôli Amber," zamrmlala som mierne nahnevane smerom ku Coilet. Ešte stále som jej plne neodpustila, ako škaredo a krivo obvinila našu najmladšiu kamarátku. Pravdepodobne práve to ma presvedčilo hovoriť.

Coilet mávla rukou: „Mala som viacero hypotéz. Však vieš aká som, rada uvažujem nad všetkými možnosťami."

Skôr sa mi zdá, že sa proste len vždy zachováš tak, aby si zo situácie vyšla ako tá najvzdelanejšia a najlepšia, Pomyslela som si, no len v tichosti, nechcela som spôsobiť ďalší konflikt, keď sa mi len teraz podarilo jeden zažehnať.

Coilet si so spokojným úsmevom priložila k perám šálku a vypila posledné kvapky horúceho nápoja. Z ničoho nič sa však zamračila a pozrela sa na mňa mierne vydesene: „Počuj, Grace, potom, ako odišla pred tými štyrmi rokmi ťa už Zoe nijak nekontaktovala však?"

„Uhm, nie, prečo sa pýtaš?" opýtala som sa neisto. Otázka sama o sebe jednoznačne divná nebola, plne som rozumela, že sa o to Coilet zaujíma, no tón, ktorým sa ma to opýtala mi prišiel... zvláštny.

„Ale nič, len mi to tak napadlo," Coilet mávla rukou, vytiahla z tašky látkovú vreckovku a opatrne si ňou utrela ústa.

„Tak moment Grace!" vykríkla Amber, skôr ako som sa stihla vôbec zamyslieť nad Coiletiniím podivným správaním, „podľa mňa vieme o Zoe viac informácií, ako si uvedomujeme. Podľa mňa ju naozaj dokážeme nájsť ak budeme chcieť."

„Čo tým myslíš?" opýtala som sa, pričom som cítila, ako vo mne Amberin veselý hlas opäť zažína stratené iskričky nádeje.

„Hovorila si, že ten jej priateľ sa volá Raynold, nie? Povedzme, že im to naozaj vyšlo a že Raynold je skutočne úspešný, alebo aspoň minimálne mal jednu výstavu, či predal aspoň jeden obraz. Ak by sme sa dostali k nejakému zoznamu úspešných maliarov, ktorí sa presadili v posledných štyroch rokoch, mohli by sme tam vyhľadať všetkých Raynoldov! Som si istá, že ich nebude tak veľa a ak by sa nám to podarilo nejak vyfiltrovať na základe toho, kto pochádza z tejto oblasti, alebo aspoň žil v tejto oblasti, možno by sme ich dokázali vypátrať!"

Šťastne som sa na Amber usmiala. Jej uvažovanie bolo naivné a inteligentné zároveň a pripomínalo mi mňa pred štyrmi rokmi.

„Ak mám byť úprimná, asi mesiac po Zoeinom zmiznutí som nad niečím takýmto aj uvažovala," priznala som, „ale... prišlo mi, že by to určite nevyšlo, že len snívam a hlavne som do niečoho takého nechcela ísť sama, už určite nie s mojou introvertnou povahou."

„Ale teraz už na to nie si sama," vyhŕkla Amber a uškrnula sa, „ja viem, že to znie bláznivo, ale ak dáme hlavy dohromady za pokus to stojí."

„Tak moment," Coilet sa zdvihla z gauča a pozrela sa na nás obe pohľadom, akoby kárala malé deti, „pred tým, ako začnete uvažovať nad niečím tak šialeným ako pátracia akcia, mali by ste sa trošku zamyslieť nad tým, čo by si priala ona, Zoe! Ak len tak z ničoho nič ušla niekam preč, nenapadlo vás, že to spravila preto, aby našla súkromie a aby jej všetci dali pokoj?"

Hľadela som na Coilet a moje telo zaplavovala neistota. Sčasti som s mladou ženou súhlasila, no poznala som Zoe, pravdepodobne viac, ako ktokoľvek iný. A vedela som, že moju prítomnosť by nikdy neodmietla. Aj keby bola na úteku pred zákonom, čo bolo vcelku možné.

„Ja viem Coilet, ale..." odmlčala som sa hľadajúc správne slová, „neviem, síce prečo ušla, ale som si istá, že to nesúvisí s nami. Musí utekať pred niekým iným, muselo sa stať niečo vážne, ak sa tak rýchlo zbalila, ale... s nami to nijak nesúvisí. Dovolím si povedať, že Zoe by bola dokonca rada, ak by sme ju našli a aspoň nejak ju spojili s jej rodným mestom, ktoré bola donútená opustiť a k tomu... aj keby s tým ona nesúhlasila, my na to máme právo tiež. Ja mam na to právo tiež! Odišla z ničoho nič, z dňa na deň, nechala mi len krátky odkaz. Zaslúžim si vysvetlenie. Po tom všetkom, čo som pre ňu urobila si to skutočne zaslúžim."

Hľadela som na Coilet a cítila som v mojich žilách silu. Na tento moment som čakala už dlho. Na moment, kedy dostanem odvahu a postavím sa za to, čo chcem ja a nebudem sa prispôsobovať ostatným.

Amber sa postavila vedľa mňa: „Grace má pravdu Coilet."

Mladá žena pokrútila hlavou a pozrela sa na nás prekvapeným až zdeseným pohľadom: „"Ja neverím vlastným ušiam! Vy akože naozaj nijak nerešpektujete jej rozhodnutie? Chcela odísť, tak odišla! Nechce, aby sme ju hľadali!"

Mala som strašnú chuť sa proste vzdať a dať na Coiletine slová. Predsa len nebolo pre mňa nič viac nepríjemné, ako hádať sa za svoj názor. Amber, však bola v tomto iná.

„Ako to môžeš vedieť? Nevidela si ju takmer deväť rokov a chováš sa akoby si presne vedela, čo chce? Nemyslíš, že je to trochu čudné?"

„Podľa čoho máš vôbec takú istotu, že nás nechce vedieť," Amberina motivácia ďalej trvať na svojom, mi vliala do žíl silu, no môj hlas zostal pokojný.

„Pretože... pretože ona bola vždy taká... A aj z tvojho rozprávania mi to je jasné," povedala Coilet snažiac sa znieť sebavedome. Ja som ju však prekukla. Videla som ako sa jej potia ruky, aká je celá bledá, ako nervózne prehĺta každých pár sekúnd.

Na malý moment som sa pozrela na Nathana, ktorý stál v tichosti pri stene. Mala som pocit, že ten chlapec vie viac ako mi všetky dohromady. Keď sa naše pohľady stretli, mladík mierne prikývol a ja som vedela, čo treba spraviť.

„Coilet," prehovorila som potichu, „smiem vedieť, čo nám tajíš?

„Čo by som vám mala tajiť," vykríkla mladá žena a jej hlas mierne preskočil.

„Vieš o niečom, o čom my nevieme, inak by si si nebola tak istá," povedala som a moje svaly sa konečne uvoľnili a ja som si pomaly, akoby len silou gravitácie sadla na gauč, „a nech je to čokoľvek, ak sa to týka Zoe, myslím že máme plné právo vedieť to."

Coilet ešte chvíľu mlčala a nervózne hľadela striedavo na mňa, na Amber a na Nathana a napokon si sadla s tichým povzdychnutím: „Tak dobre. Priznávam. Nebola som k vám úplne úprimná. Aj ja... aj ja som totiž stretla Zoe po tom ako zmizla."

„To ste ju vy obe stretli len ja nie?!" vykríkla Amber, no Coiletin pohľad ju ihneď umlčal.

„Stalo sa to len raz, pred štyrmi rokmi," pokračovala mladá žena bez toho, aby sa pozrela komukoľvek z nás do očí.

„A bola to jedna z najnečakanejších a najzvláštnejších vecí, aká sa mi kedy stala."

Čo si myslíte, aké skrýva Coilet tajomstvá? A ako súvisia so zmiznutím Zoe?