Grace, pred siedmimi rokmi

Hľadela som na ňu s otvorenými ústami, stále neschopná inej vety, než jednoduchého pozdravu, Zoe to asi vycítila, lebo sa posadila a potľapkala voľné miesto na matraci: „Poď sem Grace."

Prikývla som sa opatrne som sa usadila na špinavý matrac, ktorého by som sa za normálnych okolností nebola ochotná ani len dotknúť, no v tej chvíli som bola až v príliš veľkom šoku, aby som nad tým uvažovala.

„Prepáč, že som ťa vytiahla na takéto divné miesto, ale," Zoe sa odmlčala, pričom si potiahla z jointu, „nechcela som riskovať, aby ma zbadal niekto koho poznám v meste.

„Rozumiem," povedala som, aj keď som si vlastne vôbec nebola istá tým, prečo sa tak bojí niekoho stretnúť

Prezrela som si miestnosť a s pohľadom upretým niekam do rohu som sa opýtala: „Takže, tu teraz bývaš?"

Zoe sa zasmiala: „Väčšinu času. Aj keď počas nočnej šichty v bare, v ktorom robím, niekedy zostávam spávať za pultom, keď sa mi nechce ísť domov. Je to tak jednoduchšie."

Tmavovláska sa znova zasmiala a ja som jej smiech opätovala. Pozrela som sa na ňu a ona sa rovnakým pohľadom pozrela do mojej tváre. Chvíľu sme len obe hľadeli bez slova na tú druhú.

„Zoe," ozvala som sa po chvíli, lebo som to už nevydržala, „prečo si ušla, prečo si sa prestala so mnou stretávať, prečo si nedala nikomu vedieť, kde si, či si v pohode a... prečo si sa zrazu ozvala teraz po takmer roku? Prepáč, že sa ťa to všetko pýtam, ale ja.." odmlčala som sa, „ja už nemôžem ísť takto ďalej, potrebujem odpovede."

Zoe zmizol úsmev z tváre a z ničoho nič ho vystriedal vážny pohľad. Posadila sa a zahasila joint v jej prstoch.

Chvíľu mlčala, no po pár sekundách sa mi pozrela do očí a povedala jedno jediné slovo: „Prepáč."

„Nie, nie," pokrútila som hlavou a podišla som k nej bližšie. Prvotný šok z toho, že ju vidím živú bol tak silný, že až teraz na mňa začali doliehať tie emócie. Uvažovala som, že ju objímem, ale nevedela som, či môžem.

„Nie," povedala som to opäť, „nechcem, aby si sa mi ospravedlňovala, len..."Na moment som sa odmlčala: „chcem vysvetlenie, čo sa stalo, prečo si takmer rok nikomu o sebe nedala vedieť, ako si sa dostala sem, proste všetko."

Tmavovláska si povzdychla a prehrabala si rukou krátke vlasy na zátylku: „Je mi fakt ľúto, že som sa nikomu neozvala. Viem, že ste sa o mňa strašne báli, ale... Potrebovala som vypadnúť a nechcela so, aby niekto vedel, kde som."

„Ale prečo?" opýtala som sa, „je to celé kvôli tomu, čo urobila Amber pred troma rokmi?"

Zoe sa zasmiala a jej smiech vo mne spôsobil doslovný hurikán: „Nie, naozaj nie. Amber sa síce zachovala ako mrcha a neviem, či budem schopná s ňou niekedy znova hovoriť tak ako pred tým, ale... Boli sme deti. Som si istá, že ona dospela a ja som sa z toho už tiež dostala pred takmer dvoma rokmi. Je to minulosť... a k tomu, mám nového chlapca."

Zoe sa usmiala a ja som v jej očiach zbadala iskričky, no však nie zo prvotnej zamilovanosti, ale také, ktoré majú v očiach len tí ľudia, ktorým na niekom skutočne záleží.

„Naozaj? To som rada," pošepla som skutočne úprimne, aj keď vo mne stále zostávali malé zrnká žiarlivosti, či skôr smútku, že jej na mne nikdy nebude záležať tak veľmi ako mne na nej.

Zoe sa usmiala: „Je skutočne úžasný Grace. Nie je to taký randomný románik ako to s Adrienom, jeho skutočne ľúbim, naozaj si rozumieme."

Zoe sa na moment odmlčala a potom opäť prehovorila: „Takže nie, naozaj som sa nevyparila kvôli Amber... Áno, uzavrela som sa do seba kvôli nej a kvôli tomu, čo spravila, čo jednoznačne nepomohlo, ale hlavný dôvod môjho úteku sú moji rodičia."

Prikývla som. Vôbec ma to neudivovalo. Zoeini rodičia boli prísny a ich svetonázor bol silne slušný a konzervatívny, do čoho jednoznačne nezapadala drzá voľnomyšlienkárska Zoe. Hádali sa snáď odkedy vedela hovoriť.

„Keď som nastúpila do maturitného ročníku, začali na mňa strašne tlačiť, že si mám hľadať vysokú školu, učiť sa na prijímačky a iné podobné kraviny. A... vieš, že ja som nikdy na výšku nechcela. Hádali sme sa ohľadom toho snáď každý deň."

„To znie hrozne," smutne som sa zamračila, pričom som v mysli ďakovala za to, že moji rodičia, aj keď zo začiatku mierne skeptickí, nakoniec plne podporili môj plán neisť na vysokú a založiť si vlastné kvetinárstvo.

„Prečo si nešla ku niekomu, keď to bolo doma také neznesiteľné? Vieš, že u mňa by si bola kedykoľvek vítaná."

„Ja viem," Zoe sa oprela o stenu, „ale... tým, že som sa dosť uzavrela pred všetkými kvôli mojim depkám, bolo mi trápne niekomu len tak napísať. Plus, moji rodičia by ma tam aj tak našli."

Chápavo som prikývla.

„V lete som začala brigádovať v jednom bare neďaleko odtiaľto, aby som aspoň na moment zmizla z dohľadu rodičov. Tam som spoznala jednu fajnú babu, ktorá mi ukázala toto miesto. Asi si vieš predstaviť, ako ma to celé v momente nadchlo. Dom plní emo, hippie deciek aj starších, ktorí si proste rozumejú. Hneď mi bolo jasné, že sem patrím."

Usmiala som sa. Aj keď ja som sa stále necítila v starej skautskej klubovni ani trošku bezpečne, musela som uznať, že Zoe sem jednoznačne zapadala.

„Ani nie o dva týždne na to som tu už bývala," Zoe nervózne pobúchala prstami po drevenej podlahe, „chcela som o tom povedať kamarátom aj tebe, naozaj chcela, ale... hrozne som sa bála, že by sa to potom nejak dostalo k mojim rodičom, čo som nemohla dopustiť. To musíš chápať."

„Neboj, plne to mu rozumiem," povedala som a chytila som ju za rameno, no v sekunde som ju opäť pustila, „takže, som prvý človek, čo vie, že si tu?"

„Druhý," odpovedala Zoe, „napísala som to ešte jednej spolužiačke, čo odišla do zahraničia asi pred mesiacom. Ale, ak ťa to poteší, si prvý človek, ktorý ma tu navštívil."

Zoe sa šibalsky uškrnula a mňa opäť naplnil hrejivý pocit.

„Som naozaj rada, že si sa mi ozvala a zavolala si ma sem, skutočne si mi chýbala," smutne som sa usmiala.

„Aj ty mne Grace, veľmi."

„Budem... budem za tebou môcť chodiť častejšie?" opýtala som sa neisto, „alebo sa bojíš, že by sa tak mohla odhaliť tvoja skrýš?"

„Jasné, budem strašne rada, keď za mnou raz za čas dôjdeš," Zoeine nádherné tmavomodré oči sa opäť rozžiarili, „len o tom, prosím, nikomu nehovor."

„To je samozrejmosť," pošepla som a nenápadne som sa k nej priblížila bližšie. Túžila som ju objať, no stále som bola v strachu, že to nie je vhodné, tak som radšej zostala sedieť nehybne. Zoe však očividne vycítila moje myšlienky a silne si ma k sebe privinula. Bol to úžasný pocit, cítiť ju znova pri sebe, cítiť prstami štruktúru jej koče, počuť tlkot jej srdca, môcť vdychovať jej nezameniteľnú vôňu, ktorá v mojej hlave v momente vyvolávala všetky dávno zabudnuté spomienky. Pritisla som si ju k sebe bližšie a mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. Zrazu utíchli všetky neznáme podivné zvuky z domu, zostala som len ja a Zoe. Cítila som sa tak bezpečne ako už dlho nie. Aj keď sme sa od seba oddelili stále som cítila na koži teplo jej tela.

Chvíľu sme si len bez slova hľadeli do očí usmievajúc sa na seba šťastne, ako keď sme boli deti.

„Strašne ďakujem, že si sa mi ozvala," pošepla som po chvíli, „ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená."

Zoe sa zasmiala a nežne mi prešla rukou po hustých ryšavých vlasov: „Nie Grace. To ja ďakujem tebe, že si za mnou prišla."

Od toho dňa sme sa stretávali na pravidelnej báze. Síce by pre mňa bolo omnoho príjemnejšie, ak by sme sa mohli stretávať niekde inde, napríklad v kaviarni, či u mňa v kvetinárstve, chápala som Zoe, že z toho má strach. A tak sa naším stretávacím miestom bol niekedy bar, v ktorom Zoe pracovala, no omnoho častejšie stará skautská klubovňa, ktorá mi každým dňom pripadala menej hrozivo, či cudzo a viac blízko. Zistila som, že nie všetci sú tam len feťáci a povaľači, ale že tam pravidelne chodí, alebo dokonca až býva mnoho nádejných umelcov, či aktivistov, s ktorými som si celkom rozumela. Hneď na jednom z prvých stretnutí mi Zoe predstavila aj svojho priateľa, toho vyholeného tatéra s briadkou, ktorého som si všimla hneď v prvý deň. Zoe neklamala, dvadsaťtri ročný mladík bol napriek svojmu nie práve prívetivému vzhľadu veľmi milý a priateľský a z každého slova, ktoré povedal, bolo cítiť ,ako veľmi Zoe miluje.

Spolu mi rozprávali svoje plány na budúcnosť, ako začne mladý umelec časom predávať svoje obrazy, ako budú žiť v karavane a chodiť po galériách. Bola som z ich plánov úplne unesená. Ja som si myslela, že žijem až príliš vo fantázií, keď mojim životným snom bolo mať vlastné kvetinárstvo, ale toto bol iný level.

Aj keď ma návštevy u Zoe veľmi tešili, ako šli mesiace a neskôr roky ďalej stále viac a viac ma ťažilo tajomstvo o jej existencii, stále viac som o tom chcela s niekým hovoriť a dúfala som, že príde deň, kedy Zoe konečne odhalí svetu, že nezmizla.

Už to boli takmer tri roky od nášho prvého stretnutia, keď mi konečne začala svitať nádej, že ten deň naozaj príde. Zoe čím ďalej tým viac spomínala, ako sa jej darí v práci a ako ju povýšili, že ma iný plat a podobné veci a aj jej priateľovi sa začalo ozývať čím ďalej tým viac kupcov.

Jeden deň, keď som s tmavovláskou sedela v skautskej klubovni mi s nadšením v očiach povedala, že Raynoldovi, jej priateľovi sa ozvala nejaká galéria a že to vyzerá veľmi nádejne a že ak to vyjde, budú sa môcť konečne odsťahovať a začať vlastný život. Bola som z toho naozaj nadšená, celú noc som nemyslela na nič iné, ako na to, že možno konečne všetko bude tak ako za starých čias.

O týždeň som prišla opäť do skautskej klubovne, v čase, keď sme sa mali so Zoe stretnúť. Na moje veľké prekvapenie som ju však vnútri nenašla, nebola tam ani ona, ani Raynold, ani ich veci. Chcela som je napísať, no jej Facebook mi nenašlo, telefón bol nedostupný. Celá vydesená som utekala domov, dúfajúc, že sa mi dievča každú chvíľu ozve, že dostanem nejaké vysvetlenie. Doteraz si pamätám, ako mi v tej chvíli zúrivo tĺklo srdce.

Doma sa však všetky moje nádeje rozplynuli ako mydlové bubliny. V schránke som našla list písaný Zoeiným nezameniteľným písmom.

„Prepáč, že sa lúčim takto Grace. Nastali isté okolnosti a museli sme odísť skôr, ako bolo v pláne. Prosím nebuď smutná. Mám ťa neuveriteľne rada a nebude dňa, kedy mi nebudeš chýbať, no skutočne nemôžem zostať dlhšie, musím odísť. Snáď nadíde deň, kedy sa opäť stretneme. S láskou tvoja Z."

Síce sa na konci z nejakého dôvodu nepodpísala celým menom, jej písmo by som spoznala kdekoľvek. Vedela som, že list napísala ona. Chvíľu som naňho len neveriacky hľadela, no po pár sekundách sa mi podlomili kolená a ja som padla na zem. Slzy mi začali stekať dolu tvárou a dopadať na ten jemný list papiera v mojich rukách. Stalo sa to, čoho som sa zo všetkého bála najviac. Už zasa som ju stratila.