Amber

Slnko sa dotýkalo mojej tváre a spôsobovalo, že som sa až mala chuť vysmiať rannej predpovedi počasia, ktorá strašila, že dnes bude pršať. Z vrecka som si vytiahla mobil a už opäť som skontrolovala, či kráčam správnym smerom. Síce som v Boiling Falls vyrastala, no za tie roky, ktoré som strávila na vysokej škole mi hlavu naplnilo mnoho informácií z oblastí pedagogiky a mapy môjho rodného mesta mi z nej pomaly vybledli. Môj prirodzený talent na strácanie sa aj v Tescu tomu, samozrejme, nepomáhal.

Cítila som, ako splašene mi tlčie srdce a mala som pocit, že čím bližšie som k parku, tým je moja myseľ ďalej v čase.

Celé detstvo a aj teenagerský vek som strávila v týchto uliciach, spolu so svojimi najlepšími kamarátkami. Bohužiaľ, po skončení strednej sa naše cesty rozišli a kým ony zostali v meste, ja som odcestovala študovať do zahraničia. Nikdy som však neplánovala v Amerike zostať, vždy som vedela, že moje srdce zostalo tu a že sa k nemu raz vrátim. Rovnako ako sa vrátim k nim.

Bála som sa, že sa mi ich nepodarí skontaktovať a že na mňa nebudú mať čas, no po asi dvoch týždňoch hľadania termínu, ktorý vyhovoval všetkým, sa to podarilo a ja som vedela, že už čochvíľa uvidím aj Grace, aj Coilet.

Ale už nikdy to nebude také, ako pred tým. Nie bez Zoe. Hrdlo sa mi v momente stiahlo pri spomienke na štvrtú z nás. Nikto nevedel kam zmizla, nikto nevedel, kde je teraz a väčšina ľudí bola presvedčená o tom, že už nežije. Ja som si to však nedokázala pripustiť. Ak by som si to pripustila, môj svet by sa zrútil. Znamenalo by to totiž, že zomrela kvôli mne...

Konečne som pred sebou zbadala park. Šťastne som sa usmiala a strčila si mobil do vrecka. Som na mieste.

Prešla som cez bráničku, opatrne som sa dotkla prstom hrdze na jej okraji a smutne som sa usmiala. Všetko zostarlo a my tiež. Už nie sme deti. A nikdy nimi nebudeme.

„Vidím, že ty zo svojho meškania nikdy nevyrastieš, Amber," ozvalo sa za mnou a ja som sa v momente otočila. Hľadela som do tvárí dvoch mladých žien a môj svet sa na moment zastavil. Coilet, ktorá ku mne stála bližšie, vyzerala dokonale. Mala na sebe béžový kostým s bielym kabátikom, dokonalý make-up a vlasy zopnuté vo vysokom drdole. Takmer som ju nespoznávala. Pamätala som si ju ako strapaté dievča s kruhmi pod očami z neprestajného učenia. Vždy sa snažila, veľmi sa snažila, chcela byť najlepšia, chcela dosiahnuť to, čo iní dosiahnuť nevedeli. Odjakživa túžila byť mladou úspešnou ženou, ktorou sa aj stala. Vedela som to. Stačil mi jeden pohľad na ňu a vedela som, že jej detské sny sa splnili. Nestála predo mnou totiž len ona, ale aj výsledok jej náročnej práce.

Za ňou postávala Grace, ktorá sa naopak nezmenila takmer vôbec. Stále rovnako nízka, s hanblivým úsmevom na porcelánovej tvári obklopenej ohnivými vlasmi. Jej zelené oči ma vracali do minulosti.

„Ach, bože," pošepkala som a neovládla som sa. Rozbehla som sa k nim a obe som stisla v silnom objatí. Cítila som, ako stuhli, asi neboli až tak zvyknuté na náhodný fyzický kontakt, no ja som si nemohla pomôcť. Chcela som ich znova cítiť pri mne.

„Ty si sa fakt nezmenila," zasmiala sa Coilet a pokrútila nado mnou hlavou. Grace sa odo mňa len pomaly odtisla s červeňou v tvári.

„Raz malé trdlo, navždy malé trdlo," zasmiala som sa tiež. Vždy som bola najmladšia z nás štyroch a keďže Coilet bola až o takmer tri roky staršia, často ma, keď sme boli deti, volala trdlo. Mne to nevadilo. Nech sa tvárila hocijako, vedela som, že to znamená, že ma má rada.

V trojici sme sa, vedľa seba kráčajúc, vybrali po cestičke k centru parku, akoby sme presne vedeli, kam chceme ísť. Ťažko povedať, ktorá z nás viedla, no nikto sa na to nepýtal.

„Čo ťa vlastne priviedlo späť, Amber?" opýtala sa ma Coilet, čím prerušila chvíľkové trápne ticho.

„Ja, vlastne ani úplne neviem," zamrmlala som s úsmevom, „v USA sa mi naozaj páčilo a som rada, že som mala možnosť študovať tam a spoznávať krajinu, ale... vedela som, že raz štúdium skončí a ja budem musieť ísť niekam učiť a... čím viac som nad tým uvažovala, tým viac som myslela na to, ako som ja chodila do školy a ako veľmi som si vážila dobré učiteľky. Takže som sa napokon rozhodla vrátiť sem a predávať prvotné vzdelanie tam, kde som sa ja sama ako malá vzdelávala."

Šťastne som sa usmiala, už teraz mysliac na všetky tie deti, čo budem môcť spoznať a dať im niečo do života. Možno budem učiť deti niektorých mojich bývalých spolužiakov, kto vie?

„To je od teba veľmi pekné. Treba si jednoznačne vážiť, ak sa niekto vzdelaný vráti späť do svojho rodného mesta a posúva svoje skúsenosti ďalej," Coilet prikývla, akoby sama potvrdzovala svoje slová, „už si teda kontaktovala školu, odhadujem."

Prikývla som: „Áno, pozajtra mám pohovor."

„Tak potom držím palce."

„Ďakujem," vďačne som sa na ňu usmiala, no v rýchlosti som zmenila tému, keďže som jednoznačne nechcela rozprávať len o sebe.

„A čo vy dve? Čo ste robili celé tie roky, kým som bola preč?" opýtala som sa snažiac sa ignorovať sivé mraky, ktoré sa približovali stále bližšie a bližšie k parku.

„Ja úprimne nemám moc čo povedať," usmiala sa Grace a poklepala prstami po kelímku s čajom v jej rukách, „tesne po strednej som si založila kvetinárstvo a... odvtedy sa nič moc nezmenilo. Predávam kvety, rozprávam sa s pravidelnými návštevníkmi a úprimne, tak mi to vyhovuje. Žijem pokojným životom, bývam blízko rodičov a... som tak šťastná."

„To znie krásne, Grace!" vykríkla som, no v momente som sa striasla, keď mi na odhalený zátylok dopadla studená kvapka. Pevne som dúfala, že to nebude nič horšie ako krátka prehánka, ale husté mračná nad našimi hlavami ma jednoznačne znepokojovali.

„Naozaj si nikdy nechcela ísť na výšku?" opýtala sa Coilet, ktorá na rozdiel odo mňa očividne ignorovala blížiaci sa dážď, „nemyslím to zle, ale podľa mňa si trošku premrhala svoj talent. Vždy si bola veľmi inteligentná."

Grace pokrčila plecami: „Neviem. Chvíľu som to aj zvažovala, ak si pamätáš, ale napokon som došla k záveru, že takto som šťastnejšia."

„Ako myslíš," zamrmlala Coilet, no cítila som, že nie je s Graceinou odpoveďou stopercentne stotožnená. Zahryzla som si do pery a dúfala som, že to nebude ďalej riešiť. Coilet bola skutočne perfektná, ale niekedy vnucovala svoju dokonalosť aj tým, ktorí o ňu nemali záujem. Vedela som, že to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa s niektorou z nás, vrátane mňa, v minulosti veľakrát nezhodla.

„A čo ty Coilet? Ako sa tebe žije? Som si istá, že sa máš čím chváliť," povedala som, dúfajúc, že môj hlas znel prirodzene.

„Ale, prosím ťa," Coilet sa začervenala, snažiac sa znieť skromne, aj keď z jej hlasu žiarila hrdosť, „zas tak dokonalé to nie je. Aj keď, musím pripustiť, je len málo právnikov, čo sú takí mladí ako ja a majú na konte už toľko úspešných prípadov. Minule po prípade za mnou došiel jeden zo starších naozaj dobrých právnikov a osobne na pochválil. Normálne som neverila svojim očiam."

„To znie super," povedala som vnímajúc len tak na pol ucha. Omnoho viac ako Coiletine právnické úspechy ma totiž trápilo stále sa zhoršujúce počasie. Chladivé kvapky som na svojej koži cítila stále častejšie a vo vzduchu sa vznášal nepríjemný zápach búrky, ktorý sa mi páčil, no zároveň ma desil už od útleho detstva.

„Ja som vždy vedela, že raz budeš extrémne úspešná," pošepla ticho Grace hľadiac niekam do boku, „vo všetkom si vynikala."

Coilet sa začervenala ešte viac a ja som mohla sledovať, ako špička jej nosa stúpla zas o milimeter vyššie: „Tak, ale za mojím úspechom nie je len môj prirodzený talent, či inteligencia, ale aj tvrdá drina. Neviete si ani predstaviť, koľko energie som musela neraz dať do svojej práce. Napríklad v treťom ročníku na výške, keď som raz celú noc..."

Coiletinu historku prerušil blesk, ktorý rozrezal oblohu pred nami, vzápätí nasledovaný hlasným hromom.

„To nevyzerá dobre," pošepla Grace. Ja som mlčala a cítila som, ako mi každý chlp na tele stojí, či už od strachu z náhleho hromu alebo od chladu. Byt, v ktorom som bola zatiaľ ubytovaná, sa nachádzal na opačnom konci mesta a bolo mi jasné, že kým by som sa k nemu dostala, bola by som premrznutá na kosť.

Mraky, akoby chceli potvrdiť moje slová, sa nad nami roztrhli a z ich mäkkých záhybov sa na nás prúdom spustil dážď.

„Ah, nie, ten dážď mi úplne zničí účes aj make-up," vykríkla Coilet snažiac sa zakryť aspoň holými rukami. Mňa viac ako dážď trápili blesky, ktoré som videla žiariť v diaľke čoraz častejšie. Už znova som myslela na to, čo by sa stalo, ak by ma trafil. To nie je ako keď sa na niekoho vyrúti auto, vtedy je aspoň nejaká šanca zareagovať, odskočiť, poprípade sa dať do pózy, aby boli zranenia čo najmenšie. Blesku sa utiecť nedá. Keď vás trafí blesk, nemáte možnosť sa nijako brániť, prúd vám zasiahne srdce a vy si ani nevšimnete ako a je s vami koniec. Aj keď som vedela, že tá pravdepodobnosť je veľmi malá, desilo ma to... desilo ma to veľmi.

„Musíme sa niekam schovať," vykríkla som a rozbehla som sa smerom k východu z parku.

„Celkom blízko je jedna kaviareň," ozvala sa Grace, ktorá v momente vybehla za mnou prepletajúc tenkými nohami, „možno sa môžeme skryť tam."

Prikývla som a nechala som rusovlásku, aby ma predbehla. Tušila som, ktorú kaviareň myslí, ale pre istotu som ju nechala viesť. Všetky tri sme vybehli z parku, držiac ruky nad hlavou, akoby nás snáď mali ochrániť pred hustým dažďom. A práve vtedy sa za nami ozval neznámy hlas.

„Slečny, počkajte, kam utekáte? Nemali by ste byť teraz vonku, podľa predpovede má pršať celé poobedie."

Všetky tri sme sa na moment zastavili a obrátili pohľad na mladíka, ktorého vzhľad sme cez silný dážď ledva videli.

„Vieme," odpovedala som, snažiac sa znieť aspoň o trochu menej vydesene ako som sa cítila, „ale nebojte sa o nás, máme namierené do kaviarne, tam sa skryjeme."

„Myslíte do kaviarne U Anabely?" mladík podišiel o pár krokov bližšie, „ale veď je nedeľa, vtedy majú zavreté."

Vystrašene som sa pozrela na Grace, ktorá prikývla: „Má pravdu... to mi nenapadlo."

Na pár sekúnd nastalo úplné ticho, cítila som, ako sa mi celé telo trasie od studených kvapiek a od strachu.

Mladík si nás prezrel, tri mladé ženy, všetky celkom ďaleko od svojich príbytkov, jednoznačne neoblečené vhodne na dané počasie.

Pošúchal si rukou krátke strnisko a zahľadel sa priamo do mojich očí: „Viete čo, poďte ku mne. Usušíte sa, oteplíte sa a keď dážď doznie, môžete ísť domov."

Neisto som si mladíka prezrela: „Určite?"

„Samozrejme, nenechám vás tu zmoknúť," odvetil a mierne sa pousmial.

Opatrne som si ho prezrela. Dobre som vedela, že nie je bezpečné nechať sa cudzím mužom nalákať do domu, ale mladý muž pred nami nevyzeral ako niekto, kto by unášal dievčatá z ulice. Bol chudý, len o trošku vyšší ako ja, vlasy mal odfarbené a na nohách mal nazuté zelené kroksy. Úprimne som si ani nebola istá, či by mu unášanie dievčat niečo prinieslo, keďže som mala pocit, že ho zaujímajú viac muži. A bola som si jednoznačne istá, že ma viac desia blesky, ako on.

„Tak dobre," prikývla som napokon.

„To len tak veríš cudziemu mužovi?!" vykríkla Coilet, silno stískajúc svoju kabelku.

„Máme inú možnosť?" opýtala som sa jej a urobila som ďalší krok smerom k neznámemu mladíkovi.

Grace mlčala, len hľadela na mladíka. V jej pohľade bolo niečo zvláštne, no však nebola to nedôvera, práve naopak.

„Súhlasím s Amber," povedala po chvíli, keď sa jej konečne podarilo odtrhnúť pohľad od mužových tmavomodrých očí.

Coilet otvorila ústa, akoby chcela opäť niečo namietnuť, no jej hlas prerušil dunivý hrom. Mladá žena sa strhla a ja som videla, že ju búrka desí minimálne tak veľmi ako mňa.

„Tak dobre," zašomrala napokon s pohľadom otočeným do zeme.

Všetky tri sme sa v tichosti nechali viesť mladíkom k dverám starého domu a vedeli sme, že dnešný večer bude ešte zaujímavejší, ako sme si pôvodne mysleli.