Amber, pred desiatimi rokmi

Cítila som, ako rýchlo mi tlčie srdce. Mala som pocit, akoby malo každú chvíľu vyskočiť, nedokázala som sa uvoľniť ani keď začala hrať moja obľúbená pesnička. Opäť som si odpila z gin tonicu v mojej ruke a mierne som sa striasla. Ešte stále som si nevedela plne zvyknúť na horkú chuť alkoholu, no vedela som, že musím, ak chcem zapadnúť medzi tieto cool deti.

Nedokázala som prestať zízať na tie dvere, kde boli. Nechcela som myslieť na to, čo sa za tými dverami deje, bolelo ma to. Prešla som si rukou po vlasoch a už opäť som mala pocit, že sú celé rozhádzané a že ich špičky sa mi zabodávajú do kože a rozhadzujú ju tiež. Musela som ísť do kúpeľne.

Začala som sa pretláčať davom ľudí, ktorí sa búrlivo rozprávali, pili, smiali sa alebo len hľadeli do diaľky opretí o stenu. Veľká väčšina z nich bola z našej strednej a takmer všetci boli starší ako ja, mala som skutočne pocit, že som tam jediná, ktorá má čerstvo pätnásť a takmer celú strednú len pred sebou. A ako sa mi podarilo na takú cool oslavu dostať, aj keď by som tam jednoznačne nemala čo robiť? Pomocou Zoe. A to bolo na tom to ironicky smutné.

Vošla som do kúpeľne, ktorá bola celkom dosť priestranná a upravená oproti zvyšku domu, v ktorej sa celá party odohrávala. Zrkadlo bolo obtiahnuté zlatým rámom, na stenách boli kachličky s malými rybkami a všetko voňalo po levanduliach. Mne to však bolo úplne ukradnuté. Celé moje telo aj myseľ sa sústredili na ten jeden jediný cieľ, ktorý ma desil, no zároveň robil tým najšťastnejším človekom na zemi. Poupravila som si v zrkadle tmavohnedé rovné vlasy, jemne potiahla nižšie croptop, aby mi robil väčší výstrih, oprášila úzke nohavice od omrviniek z čipsov. Keď som bola ako-tak spokojná s tým, čo vidím v zrkadle, vybehla som z kúpeľne von.

Chcela som sa opäť nenápadne stratiť v nejakom rohu, keď ma zrazu chytila za rameno pehavá ruka: „Amber!"

Obzrela som sa vydesene som sa zahľadela do Graceiných zelených očí. Nevšimla som si ju a vidieť jej tvár ma vydesilo a opäť naplnilo výčitkami svedomia, no jednoznačne nie takými silnými, aké som cítila pri Zoe.

„Si v pohode?" opýtala sa ma ryšavovláska a prezrela si ma so starosťou v očiach, „ledva som ťa stihla zastihnúť počas party, doslova mám pocit, akoby si sa nám vyhýbala."

Ha, máš dobrý odhad, Grace, Pomyslela som si, no navonok som sa len prívetivo usmiala: „Neboj Grace, som úplne v pohode, dosť si to tu užívam, len neviem, čo skôr."

Zasmiala som sa, snažiac sa znieť čo najviac prirodzene dúfajúc, že ma Grace neprekukne.

Kamarátka si ma opäť podozrievavo prezrela, no po pár sekundách sa spokojne usmiala: „Dobre, som rada, že si užívaš, trochu som sa bála, či tu nebudeš totálne odveci. Ja sama, úprimne, sa tu cítim dosť stratene. Veď vieš, ja a spoločenské akcie nejdeme moc dokopy."

Grace sa zasmiala a mierne smutne sa pozrela do boku. Chápavo som prikývla, no netušila som, čo na to povedať. Zdalo sa mi, akoby bola odo mňa strašne ďaleko, tak ako všetci, odkedy som spoznala jeho.

„Inak," zmenila Grace rýchlo tému, „neviem či ti Coilet a Zoe spomínali, ale plánujeme odtiaľto vypadnúť trošku skôr ako ostatní, možno už o takú polhodinku, ísť do mekáča a potom behať po meste. Len my štyri, chápeš, tak ako za starých časov."

Grace sa usmiala a oči jej zažiarili. Vedela som, že to bol práve jej nápad, vedela som, že nech bola hocijako introvertná, to ona bola tou, ktorú najviac desilo to, že naša skupinka sa pomaly, ale isto rozpadá. Coilet sa nonstop sústredila len na pomaly sa blížiace maturity a príjimačky na vysokú, Zoe posledného pol roka každý jeden deň trávila po boku Adriana a ja, ktorá som sa donedávna ešte ako jediná aspoň ako tak držala, som posledný mesiac trávila s Adrianom každú jednu minútu, čo nebol so Zoe. To však, samozrejme, ani jedna z nich netušila.

„Viem," odpovedala som a smutne som sa usmiala, „ale, rodičia mi, bohužiaľ, pred chvíľou písali, že sa mám do polhodiny odtiaľto pohnúť domov, takže sa k vám nemôžem pridať."

Bolo to strašné klamstvo a keď som zbadala Gracein smutný pohľad, pocit viny sa vo mne len prehĺbil, no nevedela som konať inak. Moje srdce bolo silnejšie.

„Chápem," pošepla Grace snažiac sa zakryť svoj smútok, „tak snáď si to užijeme aj bez teba, aj keď nám tam jednoznačne budeš chýbať."

Najbližšia polhodina trvala večnosť. Po celú dobu som bola s Grace a snažila som sa jej nahradiť to, že s nimi nepôjdem, aj keď myšlienkami som bola pri ňom, predstavovala som si všetko, čo sa stane, keď oni odídu a ja mu budem môcť konečne skočiť do náručia a zároveň som sa silou mocou snažila nemyslieť na to, čo teraz asi on robí za tými zamknutými dverami spálne so Zoe. Tá predstava ma bolela.

Hodiny konečne odbili desiatu a ja a Grace sme vyšli von z domu, kde nás už čakala Coilet, ktorá väčšinu party strávila so svojimi spolužiakmi.

„Ahoj," pozdravila ju Grace a ja som jemne kývla rukou na pozdrav, nenápadne sa obzerajúc za seba.

„Čaute," odpovedala nám Coilet a odhrnula si spred čela zopár vlasov, ktoré sa jej uvoľnili z vysokého copu, „ideme teda všetky štyri?"

„Nie, ja nakoniec nemôžem," odpovedala som jej a objala som si telo rukami, keďže aj keď bol len začiatok septembra, bola už takto neskoro večer riadna kosa. Coilet chápavo prikývla a ďalej sa našťastie nepýtala.

Ani nie o minútu na to vyšla z domu Zoe, držiac sa za ruku s vysokým chudým mladíkom s vlnitými blonďavými vlasmi, ktoré perfektne kontrastovali s prenikavo tmavými očami. Adrien.

Obaja nás všetkých pozdravili a následne sa pobozkali, na čo som musela v sekunde odvrátiť pohľad. Nezvládala som sa na to dívať.

„Tak si to teda poriadne užite," Adrien Zoe chytil za ruku a druhou dlaňou jej prešiel po krátkych čiernych vlasoch, ktoré mala na bokoch vyholené.

„Užijeme," Zoe sa uškrnula, no potom jej výraz znova znežnel, „vidíme sa zajtra, však, zlatko?"

„Samozrejme, láska," odpovedal jej Adrien a opäť ju pobozkal.

„Ja už teda tiež pôjdem," povedala som a ukázala som rukou smerom na zastávku, odkiaľ mi šiel autobus domov. Pevne som dúfala, že žiadny nepôjde, kým sa budeme lúčiť, tušiac, že by vyzeralo jednoznačne podozrivo, ak by som doňho nenastúpila.

Objala som sa a rozlúčila som sa so všetkými troma dievčatami a vydala som sa smerom k zastávke. Adrien sa vydal naspäť dovnútra domu, pričom na mňa nenápadne pozrel, bola to len sekunda, no moje srdce z toho šlo vyskočiť od radosti.

Ležérne, akoby sa vôbec nič nedialo, som sa postavila na zástavku a nenápadne som sledovala tri ženské postavy miznúce v diaľke. Pomaly som prestávala rozoznávať ich črty, farbu ich oblečenia a keď zahli za roh, stratili sa úplne. V tej chvíli som sa rozbehla späť k domu najrýchlejšie ako som vedela, miestami som mala pocit, akoby som letela, taká šťastná som bola. Adrien ma čakal pred domom s cigaretou medzi prstami a hneď, čo ma zbadal, oči sa mu rozžiarili a na tvári sa mu objavil široký úsmev: „Ahoj, trdielko moje."

Ja som nedokázala povedať nič, vrhla som sa mu okolo krku a tvár som si zaborila do jeho hrude: „Strašne si mi chýbal."

„Aj ty mne, cutie," odpovedal blondiak a opatrne ma pobozkal do vlasov, „ale už som tu."

Ešte hodnú chvíľu sme takto bez slova stáli, objímajúc sa a obdarujúc sa jemnými bozkami.

„Adrien?" ozvala som sa finálne po chvíli, lebo som s ním proste potrebovala hovoriť.

O dva roky starší chlapec na mňa pohľadal svojimi tmavými očami a kútiky úst sa mu mierne nadvihli: „Áno, láska moja?"

„Ja len," opatrne som sa k nemu privinula v strachu, že pokazím ten nádherný moment, „ja.. vieš, že takto nemôžeme zostať navždy."

Chlapec sa odo mňa o kúsok odsunul a zahryzol si do pery: „Ja viem."

„Nechcem to hovoriť takto, ale," smutne som uhľa pohľadom na bok, „raz proste príde ten deň, kedy si budeš musieť vybrať medzi mnou a Zoe."

Svetlovlások si povzdychol: „Aj to viem."

Znova som sa na moment odmlčala a konečne nabrala odvahu opýtať sa tú otázku, ktorá ma ťažila niekoľko posledných nocí: „Adrien... ak... ak by si si teraz musel vybrať, čo... čo by si urobil? Koho by si si vybral?"

Chlapec ku mne natiahol ruku a pohladil ma po vlasoch: „Teba, Amber. Samozrejme, že teba."

Neveriacky som sa naňho pozrela a on sa usmial.

„Naozaj?" opýtala som sa celá roztrasená.

„Naozaj, sľubujem," chlapec si ma k sebe privinul bližšie, „len musíš počkať. Zoe na tom nie je teraz práve najlepšie, jej rodičia, plus iné problémy... nemôžem sa s ňou teraz rozísť. Ale prisahám ti Amber, že keď sa veci trochu urovnajú, poviem jej to. A my budeme môcť byť spolu. Všetko bude v poriadku."

Usmiala som sa naňho a zacítila som, ako sa mi do očí tlačia slzy. Všetko bude v poriadku.

„Milujem ťa," pošepla som a Adrien mi s úškrnom odpovedal: „Ja viem."

Zasmiala som sa, no skôr ako som ho stihla nahnevane štuchnúť do brucha, si ma k sebe privinul a pobozkal ma.

Ten bozk bol dokonalý, bolo v ňom cítiť teplo a nádej, že sa naozaj všetko vyrieši. Boli sme doňho tak ponorení, že sme nezačuli tiché kroky približujúce sa našim smerom. Z omámenia nás vytrhol až šuchot vetvičiek, ktoré odhrnula nabok štíhla bledá ruka s čiernymi nechtami.

Obaja sme od seba odskočili, v šoku hľadiac do tváre Zoe, ktorá bola ešte bledšia ako väčšinou. Z očí jej tiekli slzy, ústa mala otvorené dokorán, z pravej ruky jej pomaly padla na zem kožená bunda, ktorú si pravdepodobne zabudla na party.

Hľadela som na ňu s bolesťou v celom tele a s takými výčitkami svedomia, aké som necítila nikdy predtým. Všetko skončilo. Vedela som, že všetky moje nádeje sa práve zlomili. A jej tiež.