Mladík šiel domov počas tmavého zimného večera. Nešiel však pešo, pretože snežilo až príliš na to, aby šiel pešo.

„Ako to, že idete zo školy až takto neskoro?” spýtal sa milý vodič taxíku.
„Nejdem zo školy pane. Tú už mám davno za sebou. ” usmial sa hnedovlasý mladík.
„Takže z práce?” usmial sa vodič a naďalej sledoval cestu.
„Nie. Bol som kúpiť baliaci papier, pretože chcem zabaliť deťom do detského domova darčeky.” usmial sa mladík.

„To je milé.” usmial sa vodič a spomalil, pretože sa na ceste trochu šmýkalo.

Ďalej sa rozprávali a v aute bola príjemná atmosféra. No sneh však začal padať z neba hustejšie a začalo aj fúkať. Jedno auto pred nimi sa chcelo obehnúť. Vodič sa chcel uhnúť aby doňho nenarazil no stalo sa niečo horšie.

Auto taxikára dostalo šmyk. Snažil sa nejak zabrzdiť no nestihol. Narazil do kamióna. Čelné sklo sa rozbilo na milión maličkých kúskov a obaja členovia posádky stratili vedomie.

Vodiča sa zachrániť podarilo no mladíka bohužiaľ nie. Nikto nevedel jeho identitu. Nikto ho nepoznal. Nikto ho nehľadal. Tak sa stal mladík iba neznámou obeťou nehody, pretože nevedeli ani podľa tváre identifikovať o koho by mohlo ísť.

No mladíka zachránilo kúzlo. Kúzlo, ktoré jeho dušu neposlalo do zabudnutia. Z mladíka sa tak stal duch. Nikto ho však nevidel. Iba ten kto mal.

-
Jimin pov.

„No, a preto som tu.” zamumlal Tae.
„A-ale veď to je-” začal som.
„Viem divné až priam neuveriteľné. Ale už to vieš a nejdeme už rozoberať takú tému ju? Radšej si pustíme film.” pousmial sa.

Videl som, že ho to bolelo hovoriť. Ale ja to napravím. Lenže ešte neviem ako.