Konečne už nesneží. Už aj elektrina ide. No ale musím uznať, že je vonku pekná zima. Ráno som bol odhŕňať sneh a pekne som vymrzol. Tae sa na mňa hnevá.. večer mi povedal, že nemám ísť odhŕňať sneh. No ja som išiel aj tak.

„Taeee veď už sa nehnevaj. Nič sa mi nestalo. Žijem, dýcham, zdravý som a ani ruky mi neodpadli.” fňukol som.
„Nedávno si bol chorý. A teraz znovu smrkáš tak nehovor, že ti nič nie je.” založil si ruky na hrudi.

„Choroba ti neprejde za nejaké dva dni. Takže si ideš ľahnúť a keď tak si niečo pozrieš, ale dnes sa von nejde. Keď tak potom môžme niečo piecť.” povedal a ja som chcel namietnuť, ale...

Pozrel som sa naňho. Mal taký divný výraz. No divný.. ono akoby naštvaný a prísny dokopy.

„Fajn. Ale iba keď tam budeš so mnou.” nafúkol som líčka.
„Ber si čajík a poď.” povedal a siel popredu hore.

„Čo chceš pozerať?” spýtal sa.
„Ja neviem. Stále sa pýtaš to isté.” položil som čaj na stolík.
„A ty stále rovnako odpovedáš.” pousmial sa.

Posadil som sa na posteľ a oprel som sa o čelo postele. Vzal som si do rúk čaj a čakal som na Taeho. Na to, že je duch je veľmi pekný. Ale zvláštne je, že je taký mladý.

„Tae? Koľko máš rokov?” zamumlal som.
„Devätnásť. Prečo sa pýtaš?” dvihol obočie.
„Len tak. Um. Vy nestárnete?” spýtal som sa.
„To je na dlhšie vysvetľovanie a aj tak ti to vysvetliť neviem.” povedal a ja som prikývol, že chápem.

„Čo to je? Karlík a továrna na čokoládu? Znie to celkom rozprávkovo.” pozrel som sa naňho.
„Uvidíš.” usmial sa.

Musím uznať, že Tae bol zaujímavý. A hlavne preto, že som o ňom skoro nič nevedel. No asi mi povedať niečo ani nechce. Len by ma zaujímalo prečo zahovoril to s tým starnutím. Ja na to raz prídem. Určite.