Chlapec s bielymi vlasmi ako sneh. Úsmev mal ako anjel. V jeho očiach žiarili iskričky radosti. Malý chlapec miloval zimné obdobie. A hlavne kvôli snehu. Miloval Vianoce. Miloval tú vôňu perníčkov a všetkého možného. Miloval keď bol s rodinou pokope.

Jeho vzťah k tomuto obdobiu sa však zmenil. Začiatok zimy ho už netešil tak ako po minulé roky. Rodičia museli odísť na niekoľko dní a to sa moc chlapcovi nepáčilo.

„Zlatko.. To tu zvládneš bez nás neboj sa.” pohladila mama po hlave svojho syna.
„Ale.. Je prvý december.. To zme vždy spolu.” povzdychol si chlapec.
„Zlatko neboj do Vianoc sme späť.” usmiala sa na syna a vzala do ruky kufor.
„Synak neboj sa. Rýchlo ti to zbehne.” usmial sa otec chlapca.

„Ale ja tu nechcem byť sám.” zamumlal chlapec.
„Zlatko.. To zvládneš. My už musíme ísť na letisko.” mama dala synovi pusu na čelo a spoločne s manželom nasadli do taxíka.

„Fajn.. To zvládneš Jimin. Pôjdeš sa prejsť a nebudeš tu sám.” povzdychol si chlapec a oprel sa o dvere, ktoré pred chvíľou zavrel.

-

Ku večeru začalo snežiť. Jimin sedel na gauči a pri zapnutom krbe popíjal čaj. Zadíval sa do hrnčeka s čajom a povzdychol si. Nikomu nemohla uniknúť jeho zlá nálada. Bol smutný, že musí byť sám.

Začalo viac snežiť a vyzeralo to, že to len tak neprestane. Jimin sa zľakol, keď z ničoho nič buchlo okno.

„Huh? Veď som zatváral okno.” zamumlal chlapec do ticha a vošiel do kuchyne, ktorá bola prázdna.

No to sa však len zdalo. Akonáhle podišiel Jimin viac do kuchyne objavila sa malá žiara a z nej sa stal človek.

„H-huh? Kto si?” povedal chlapec vystrašene.
„Som Taehyung. Prišiel som ako spoločnosť aby si tu nebol sám cez toto krásne obdobie.” usmial sa hnedovlasý chlapec.

Jimin prišiel k nemu a chcel do neho šťuchnúť lebo sa mu nepozdávalo, že sa tu len tak objavil. Avšak akonáhle sa rukou priblížil k Taehyungovi. A chcel sa ho dotknúť, jehk ruka prešla cez Taehyunga. Jimin vypiskol.

„Jimin pokoj.” usmial sa Tae.
„O-odkiaľ vieš moje meno.” spýtal sa Jimin potichu, zatiaľ čo cúval.
„Som niečo ako vianočný duch. Viem všetko skoro. Ale neboj sa. Nie som zlý.” usmial sa Tae.

„Č-čo tu robíš? J-ja tu nepotrebujem ducha.” zamumlal Jimin a trochu sa upokojil.
„Jimin pokoj. Ja som tu len preto aby si tu nebol do vianoc sám. A aby som ti zlepšil náladu.” povedal Tae.

Jimin chvíľu rozmýšľal, ale napokon uznal, že aspoň nebude sám.

„No fajn.. ” zamumlal Jimin.
„Taak dnes už je neskoro hmmm čo by si povedal, keby sme šli zajtra von a pozreli nejaký adventný veniec hm?” spýtal sa Tae.
„Neviem.. nejak sa mi nechce. Sláviť Vianoce sám.” zamumle potichu.
„Ale no tak Chim. Rodičia by neboli radi keby si tu len tak sedel. Hm? A oni sa vrátia do Vianoc neboj sa.” usmial sa Tae.

„Myslíš?” pozrel sa naňho Jimin.
„Neboj sa. Určite.” usmial sa Tae.
„Dúfam.” pousmial sa Jimin.

Jimin si šiel sadnúť na gauč a s Taem sa zarozprával. Zrazu sa Jimin cítil úplne uvoľnene a usmial sa.

Takto spolu presedeli celý večer.