"Obliekaj sa, ideme spolu von!" vošiel dnu Sam bez zaklopania, keďže mal moje kľúče.

"Sam, tie kľúče smieš používať len vtedy, keď nie som doma! Čo keby som bola nahá?"

"Tak po prvé, sprchuješ sa vždy ráno o šiestej a večer o desiatej, áno, viem to o tebe a po druhé, už mesiac si nevystrčila nos z bytu. Zabudla si, čo za predsavzatie si si to na nový rok dala?"

"Tak po prvé, je strašidelné, že to vieš a po druhé, takmer každý deň chodím do práce, takže som vonku neustále."

"Vieš ako som to myslel."

"Nikam nejdem, musím sa učiť."

"Fajn, nedávaš mi na výber," povedal Sam a prehodil si ma na plecia ako keby som bola ľahká ako pierko.

"Sam, okamžite ma daj dole! Nemôžem sa takto ukázať na verejnosti!"

"Tak sa buď prezlečieš alebo ťa beriem von aj takto."

"Fajn!" zakričala som a odpochodovala som do izby.

"No povedz, nie je to lepšie, ako byť zamknutá v byte?" spýtal sa Sam, keď sme sedeli na lúke v blízkosti jazera.

"Neviem," pokrčila som plecami a tvárila sa znechutene, pretože som nechcela priznať, že má pravdu.

"Bela, si neuveriteľne tvrdohlavý človek. Obaja vieme, že tie skúšky sa ti podarí urobiť," odvetil Sam a ľahol si do trávy.

"Mám strach," vyslovila som potichu a ľahla si vedľa neho.

"To je predsa normálne, si človek. Báť sa je ľudské. Ale som si stopercentne istý, že to zvládneš."

"Ako si tým môžeš byť tak istý?"

"Pretože si Bela Molnárová, ktorá zvládne všetko," odvetil Sam a do vlasov mi vložil odtrhnutý kvet.