Doma som bola už takmer týždeň a Ela si ma aj naďalej nevšímala alebo ma odstavila so sarkastickou poznámkou. Začínala som byť zúfalá, ale nevzdávala som sa.

"Dnes k nám prídu na návštevu Rusnákovci, naši susedia od vedľa. Ich syn Max prišiel domov po dlhom čase, tak sme si povedali, že váš príchod oslávime spolu."

Max bol moja detská láska. Páčil sa mi v ôsmom ročníku a bol o štyri roky starší. Bola som do neho buchnutá asi tri roky, až do začiatku môjho prvého ročníka na strednej. Bol prvým chlapcom, ktorý mi zlomil srdce - ironické, keďže sme spolu nikdy nič nemali. A on ma navyše vždy videl len ako svoju malú sestru.

Pred našou spoločnou večerou som ešte stihla videohovor so Samom. Boli sme v kontakte každý deň, nahovárala som si, že je to kvôli tomu, aby som skontrolovala či sa stará o mojich miláčikov, ale pravda bola taká, že mi chýbal ten jeho optimizmus a predovšetkým on. Áno, myslím, že sa stal oficiálne mojim dobrým kamarátom, možno aj najlepším.

"Ahoj, už to bezo mňa nedokážeš vydržať, čo?"

"Však ty si zavolal mne."

"Priznaj si proste, že ti chýbam."

"Tak ahoj. Skladám."

"Ale no tak, Bela. Veď len žartujem. Tak ako to doma ide?"

"V pohode, až na to, že ma moja sestra neznáša."

"Začínam mať tvoju sestru rád."

"Ty si hrozný, tentoraz fakt skladám. A nezabudni nakŕmiť mojich miláčikov. Bye."

Aj keď som sa tvárila, že ma naštval, mala som úsmev na tvári. Poznala som ho už takmer štyri mesiace a vedela som rozpoznať jeho sarkazmus a iróniu.

"To bol tvoj frajer?" vytrhla ma z myšlienok Ela.

"Kamarát."

"Ty máš kamarátov? A ja som myslela, že ty k životu nikoho iného okrem seba nepotrebuješ."

Tie slová zaboleli, bolelo ma, že moja vlastná sestra si toto o mne myslí.

"Ela, počkaj, prosím. Viem, že sa na mňa hneváš, ale ja sa naozaj snažím. Záleží mi na tebe, sme rodina, prosím, odpusť mi. Mám ťa rada."

"Prečo sa tak snažíš? Nikdy si sa o mňa nezaujímala."

"A to ľutujem, som staršia, mala som byť pre teba najlepšou kamarátkou a vzor. Namiesto toho ma teraz neznášaš," už som nedokázala potláčať slzy.

"Nikdy by som ťa nemohla neznášať, Bela. Si moja sestra. Ale štve ma, že som a vždy budem len v tvojom tieni. Vždy budeš tá lepšia, vždy ťa budú mať všetci radšej, dokonca aj mama a otec."

"Čo to hovoríš? Rodičia nás milujú rovnako. Navyše, Ela, si úžasná. Prečo si mi nikdy nepovedala, že sa takto cítiš?"

"Asi obidve nie sme dobré vo vyjadrovaní citov," usmiala sa.

"Chcem aby sme si boli blízke, sme predsa sestry. Mier?" podala som jej ruku s trocha nervóznym úsmevom.

"Mier. Prepáč, že som ťa celý týždeň ignorovala."

"To ty prepáč mne, že som si nikdy nevšímala, ako sa cítiš. Celý svoj život som bola sebecká a starala sa o seba, máš všetky dôvody sa na mňa hnevať."

"Mám ťa rada. A má táto tvoja zmena správania niečo dočinenia s tým chlapcom, s ktorým som ťa pristihla volať?"

"Je to len kamarát," odpovedala som.

* * * * * * * *

Blížil sa čas našej oslavnej večere. Ja som sa snažila vyzerať čo najlepšie, takže som sa prezliekla asi trikrát, kým som našla ten správny outfit, s ktorým som bola úplne spokojná. Vlastne ani sama neviem, prečo som chcela vyzerať dobre. Maxa som nevidela už viac ako šesť rokov a za ten čas som si na neho ani raz nespomenula.

Keď sa ozval zvonček, mama ma poprosila, aby som išla otvoriť dvere. A tam stál v celej svojej kráse Max a tváril sa sebavedomo presne tak, ako som si ho pamätala. Už som si spomenula, prečo som bola do Maxa buchnutá. Bol vysoký, ale pravdepodobne o trochu nižší ako Sam, opálená pokožka, zelené oči a ten úsmev. Ako som na toto mohla zabudnúť?

"Bela, to si ty? Ani by som ťa nespoznal. Vyrástla si do krásy."

Bola som v totálnych rozpakov a nevedela som, čo mu mám odpovedať, tak som len ticho stála pri dverách. Cítila som, že moje líca sú červené ako šaty pani Rusnákovej, ktorá sa na mňa s úsmevom pozerala.

"Vitajte, ďakujeme, že ste prijali naše pozvanie," zachránila ma z tejto trápnej situácie moja mama.

Večera prebiehala celkom hladko, našťastie som sedela pri svojej sestre, takže som sa nemohla strápniť ešte viac. Dospelí sa medzi sebou rozprávali, sem tam sa ma opýtali ako to ide v mojej škole a práci, ale okrem toho mi našťastie veľa pozornosti nevenovali.

Po večeri sme všetci vyšli na vonkajšiu verandu, pretože sa otec chcel pochváliť novým grilom. Pán Rusnák totiž potreboval pomoc pri výbere nového a môj otec sa vyhlásil za experta na grilovanie.

"Už je to nejaký čas, čo sme sa naposledy videli," sadol si ku mne na lavičku Max.

"Asi šesť rokov, nie?"

"Sláva, ona hovorí!"

"Prepáč, len si ma zaskočil a bola som trochu v rozpakoch."

"V rozpakoch? Ty? To sa často nestáva."

"A ako sa máš? Čo práca?"

"Ide to. Už nejakú chvíľu čakám na povýšenie, ale nesťažujem sa. A čo ty? Kedy si budem môcť objednať tvoje právnické služby?"

"Ešte mi ostáva rok. A zatiaľ pracujem ako koncipientka. Tiež sa nesťažujem. Ale načo by si práve ty potreboval moje služby?"

"Nikdy nevieš," odvetil s úškrnom.

"Ak budem mať dobrú náladu, možno dostaneš aj priateľskú zľavu."

"Beriem ťa za slovo. Mohol by som ťa zajtra pozvať von?"

"Myslím, že môžeš."

"Tak ťa zajtra vyzdvihnem o dvanástej. Dúfam, že ti to vyhovuje."

Keď som sa večer ukladala do postele zazvonil mi mobil. Samuel.

"Prepáč mi za tie dnešné poznámky. Občas hovorím hlúposti, ale vieš, že to nemyslím vážne."

"Neviem, či ti budem môcť odpustiť," uťahovala som si z neho.

"Prosím, moja drahá Bela, odpusti mi moje viny," začal žartovať Sam.

"Si trdlo, vieš o tom?"

"Kvôli tomu ma máš rada. A ako to dopadlo s tvojou sestrou? Prečo ťa neznáša?"

"Kríza zažehnaná. Vyriešili sme to medzi sebou."

"Tak to som rád. A kedy sa vraciaš domov? Chcem aby si mi pomohla vybrať nejakého labkáča."

"Ty chceš psa?"

"Prekvapuje ťa to? Vieš, že milujem psy a staranie o tvoje dve mačky mi pomohlo rozhodnúť sa, že si jedného úbohého psíka adoptujem."

"Ty si ale sentimentálny. Jasné, pôjdem s tebou. Ale teraz už idem do postele, som neskutočne unavená. Dobrú noc."

"Dobrú noc, nech sa ti o mne sníva."