Klepajúcimi rukami som si privolala taxík a napísala Linde smsku, že z večierku odchádzam. V ich dome som sa pobalila a odišla na letisko. Všetko to prebehlo rýchlo, v tom momente som si ani neuvedomovala, čo robím. Ovládol ma hnev a žiaľ. Konala som v amoku, ale potrebovala som odísť. Znovu. Bolo mi to treba? Som korunovaná hlupaňa všetkých hlupákov na svete. Mala som počúvnuť rady Moniky, Kristiána a Lindy. On ma tam nechcel. Povedal mi to do očí. Na to nemal právo! Nemal! On bol ten, ktorý sa mi neozval. Áno, telefóny fungujú aj opačným smerom, ale ja som mu zanechala dopis. Vyliala som si v ňom svoje srdce a on nemal charakter ani urobiť tú najjednoduchšiu vec ako mi zavolať naspäť.

Tentoraz som už neočakávala, že ma príde zastaviť na letisko, jeho pohľad mi dal jasne najavo, že ma vo svojom živote nechce. V lietadle som sa schúlila k okienku a pokúšala sa zaspať. Mala som sa vrátiť až na budúci týždeň. Ponížil ma. Ublížil mi. Jeho slová ma zasiahli presne do stredu srdca, nikdy predtým ma nebolelo nič viac, ako jeho flegmatický pohľad. Myslela som si, že keď ma uvidí, objíme ma. Myslela som si, že sa usmeje a ja uvidím to jeho typické skrčenie nosa. Bola som naivná. Tak veľmi naivná, až to bolí.

S taxíkom som sa presunula do svojho bytu a Monike a Kristiánovi som nedala vedieť, že som sa vrátila späť. Zajtra ich určite uvidím, pretože prídu nakŕmiť Simba a Lucky, ale dnešok vážne potrebujem pre seba a svoje myšlienky. Sadla som si na posteľ a premýšľala. Hlava mi fungovala na plné obrátky. Nechcem ťa na svojej svadbe. Odíď, prosím. V hlave som si premietla tieto slová možno tisíckrát. Moje oči začali slziť. Jedna, dve a postupne opäť úplný vodopád, ktorý sa roztekal po mojich staroružových šatách. Ani som si ich nestihla prezliecť. Maskaru mám roztečenú po celej tvári a môj mejkap je všetko, len nie dokonalý. Zastavím sa a rukou si pretriem mokré oči. Nie. Už nebudem slaboch. Toto je poslednýkrát, čo plačem kvôli Samuelovi Friedmanovi. Poslednýkrát, čo som kvôli nemu zúfalá a nešťastná. Keď chce žiť s tou mrchou, tak nech je po jeho. Po tých slovách, ktoré mi dnes povedal, si aj tak nezaslúži môj smútok. Keby som si ho len tak mohla vytrhnúť zo svojho srdca. Bohužiaľ, nech hlava akokoľvek chce, srdcu sa nedá rozkázať. Verili by ste tomu, že ho milujem aj napriek tomu, ako sa ku mne dnes správal? Dostavím sa ku sprche a spúšťam na seba horúcu vodu. Vždy sa hovorí, že po sprche sa človek vždy cíti lepšie. Neviem, kto tieto slová kedy vymyslel, ale mne by teraz nepomohli ani všetky sprchy na svete. Oblečiem sa do svojho pyžama a vytiahnem velikánsku krabicu, v ktorej mám odložené všetky veci od neho.

Náhrdelníkom s mojím menom a Polaroidom to všetko začalo. Boli to prvé narodeniny, ktoré som s ním oslávila. Neskôr snehová guľa, obraz s našimi fotkami v motíve Priateľov, vintage hracia skrinka, bronzový kľúč na retiazke. Jeho šiltovka. To je dôvod, prečo som sa do neho zamilovala. Nie kvôli darčekom, ale kvôli úsiliu, ktoré do nich vynaložil. Vždy premýšľal o tom, čo ma poteší a urobí mi skutočnú radosť. Jeho darčeky boli precítené a mali dušu. Chytila som do rúk šiltovku, ktorú mi daroval v deň, keď ma po prvýkrát previezol na svojej motorke. Držala som sa ho tak silno, moje nechty sa úplne zaborili do jeho trička. Pričuchla som si k šiltovke, ktorá stále voňala ako on. Citrusy, mäta a pomaranče. Ach, Sam. Prajem si, aby sme mali svoj šťastný koniec. Život je nevyspytateľný a nateraz sa naše cesty rozišli. Možno v druhom živote budeme mať väčšie šťastie. Schúlila som sa na posteli, pokrčila si nohy a zaspala s jeho šiltovkou v ruke.

Na druhý deň ráno ma prebudil štrngajúci zvuk kľúčov prichádzajúci z chodby. Monika a Kristián. Nebola som mentálne pripravená na rozhovor s nimi, ale nijak sa mu nevyhnem.

"Bela, si to ty?" zbadala ma zdesená Monika a šmihom ku mne pristúpila.

"Ahojte. Zmena plánov," vstala som z postele a išla som si napustiť vodu do pohára.

"Čo sa stalo? Ublížil ti?" pristúpili ku mne ako dvaja ochráncovia a ustarostene sa mi zahľadeli do tváre nedočkavo čakajúc na odpoveď.

"Povedal, že ma na svojej svadbe nechce. Požiadal ma, aby som odišla," sadla som si ku stolu a vyliala do seba pohár s vodou. Mala som úplne vysušené hrdlo.

"Vedel som to! Ten chlap je špinavec. Mali sme ísť s tebou, aspoň by sme mu za teba vyčistili žalúdok. Ako si to vlastne predstavuje? Letíš kvôli nemu takú vzdialenosť a ešte on sa bude hrať na urazeného? Toto si nezaslúžiš," rozčuľoval sa a Monika ma ľútostivo objímala. Už viac nechcem byť za človeka, ktorého budú všetci naokolo ľutovať. Dejú sa aj horšie veci.

"Keby ste išli so mnou, nič by sa na tom nezmenilo. Skončila som s plačom a ľútosťou. Musím sa cez to preniesť, život je taký. Na svete sú aj horšie veci, ako nevydarená a neopätovaná láska. Pozrite sa na detičky, ktoré sú každý deň zverené do ústavnej starostlivosti. Prosím, neľutujte ma. Život ide ďalej. A môj domov je teraz tu, neplánujem sa vrátiť naspäť. Môžeme sa, prosím, tváriť, že sa nič nestalo?" pozrela som sa na nich s prosebným pohľadom a oni jednohlasne prikývli. Musím sa vrátiť k svojmu starému ja. A môj prvotný cieľ je dostať ľudí, ktorí spôsobili tomu osemročnému chlapčekovi toľko modrín a bolesti, za mreže a získať pre chlapčeka lepšiu šancu na život.

Nastal deň súdu, bola som nervózna a zároveň odhodlaná. Malý Cameron sa stále bál vypovedať, takže sme do dnešného dňa od neho nedostali žiadne stanovisko. Neobviňujem ho z toho. Pravdepodobne je vystrašený a za posledné dni sa stretol s veľkou kopou ľudí. Až do skončenia vyšetrovania mu bola nadelená ústavná starostlivosť. Sociálne pracovníčky mi spomínali, že v blízkosti ostatných detí je stále zakríknutý a že si od všetkých drží odstup. Nikomu neodpovedá a v noci sa bojí spať pri vypnutom svetle. Cítila som veľkú ľútosť, toto dieťa je na svete len osem rokov a už si prešlo takýmto ťažkým životom.

Na druhej strane súdnej sieni sedeli rodičia, matka s nič netušiacim výrazom, ako keby nemala šajnu o tom, prečo tam práve sedí a otec s prekríženými rukami, pričom sa tváril tak nadradene a povýšenecky. Už len z tváre mu sršalo zlo.

"Vážení prítomní, posaďte sa. Otváram pojednávanie v právnej veci proti rodičom Lise a Kevinovi Costovi, ktorí sú obžalovaní za prečin ublíženia na zdraví voči svojmu maloletému synovi, ktorého podľa slov obžaloby týrali v nehúmanych podmienkach," vyzvala nás sudkyňa a na jej pokyn sme sa všetci usadili.

"Prosím, aby sa právne strany obidvoch zúčastnených strán vyjadrili," vyzvala nás sudkyňa a ja som inštinktívne vstala a odkašľala si.

"Vážený súd, dnes hájim práva nevinného dieťaťa, ktoré vlastní rodičia priviedli do stavu, v ktorom nie je schopný fungovať a socializovať sa s ostatnými ľuďmi. Maloletý Cameron sa s nikým nerozpráva a pri každom jednom náznaku dotyku sa strháva. Prikladám ku svojej výpovedi aj stanovisko súdneho lekára a psychológa. Camerona našli sociálne pracovníčky schúleného v krabici pri kontajneri a jeho telo bolo výrazne podchladené a podvyživené. Jeho telo bolo kompletne posiate modrinami. Je jasné, že v tomto prípade rodičia zlyhali v poskytnutí mu prirodzeného rodinného prostredia a žiadam o spravodlivosť. Toto dieťa bude poznačené do konca života, ale ma právo na normálny život a rodinu, ktorá ho zahrnie láskou a bude pre neho oporou. Bude to dlhý proces, ale verím, že súd sa rozhodne v prospech spravodlivosti," dokončila som svoju úvodnú reč a posadila sa. 

Právny zástupca rodičov, samozrejme, všetko poprel a malého Camerona označil za labilného. Ja som predvolala sociálne pracovníčky, ktoré potvrdili moju výpoveď a rovnako tak moje slová dosvedčil aj lekár. Keď prišiel rad na matku, čakala som, že aj ona sa bude hrať na neviniatko a klamať, ale na moje prekvapenie sa ku všetkému priznala. Úplne sa zložila. Označila svojho manžela za vinného a prezradila, že ona sa len mlčky pozerala a nezabránila mu, keď ho psychicky a fyzicky týral. S jej dosvedčením sme mali eso v rukáve a súd oboch poslal do väzenia. Matka dostala tridsaťpäť rokov, otec päťdesiat. Malý Cameron nemal však stále vyhraté. Nejakým spôsobom som si k nemu vybudovala väčšie puto ako k ostatným deťom, ktoré som doteraz obhajovala a želala som si, aby sa mi podarilo nájsť pre neho podporujúcich rodičov. Niečo ma napadlo. Monika a Kristián sa pokúšali o dieťa už dva roky, ale žiaľ, neúspešne. Táto téma bola pre nich maximálne bolestivá a nevedela som, či by som im mala navrhnúť adopciu. Bolo to pre nich oboch veľmi citlivé, ale zaumienila som si, že sa k tomu dnes nejak dostanem. Za opýtanie nič nedám.

"Ahojte!" vítala som sa s nimi s úsmevom, keď som dorazila do nášho boxu v pube.

"Dnes máš neobvykle dobrú náladu. Že sa ti podarilo vyhrať ten prípad?" prekukli ma.

"Otec dostal päťdesiat, mama tridsaťpäť rokov. Ani si neviete predstaviť tú satisfakciu, ktorú teraz prežívam."

"Gratulujeme! Je skvelé počuť, že v tomto skazenom svete stále vládne spravodlivosť. Úbohé dieťa," preglgla som si, musím sa ich na to spýtať.

"Počujte, ja viem, že je toto veľmi citlivá téma a prepáčte mi, ak som až príliš priamočiara, ale mám pre vás jeden nápad. Vy dvaja ste s deťmi skvelí, Monika ty si robila misionárku v Afrike, s takýmito deťmi ti to ide. Malý Cameron je ubolený a podľa môjho názoru by si zaslúžil rodičov, ako ste vy dvaja."

"Navrhuješ adopciu?"

"Nebude ľahké získať ho do opatery, ale pomohla by som vám. Záleží mi na tom dieťati a viem, že vy dvaja ste schopní priviesť ho na inú cestu a zachrániť ho," nastalo ticho. Pravdepodobne si to chceli premyslieť, asi som to na nich nemala len takto vybafnúť.

"Sme za. Už dlhšie sme sa s Monikou rozprávali o adopcii, ale dúfali sme, že sa nám to podarí aj prirodzenou cestou. Žiaľ, nemali sme také šťastie a keď môžeme poskytnúť tomuto chlapcovi láskou preplnený domov, prečo by sme to neskúsili?" pozrel sa na Moniku a tá s jeho slovami mlčky súhlasila.

"Ale dúfam, že to nerobíte kvôli tomu, že vás o to žiadam? Bol to len nápad. Osvojila by som si ho ja, ale slobodnej žene by ho určite nezverili. Nechcem, aby ste sa cítili zaviazaní a povinní to urobiť."

"Bela, ako som povedal, adopcia je na stole už dlhší čas. Potrebovali sme len poštuchnutie tým správnym smerom. Robíme to kvôli sebe a Cameronovi. Je možné, že by sme sa s ním mohli stretnúť?"

"Zavolám do ústavu a spýtam sa. Ale myslím, že to nebude problém. Len vás musím dopredu pripraviť, že to bude zdĺhavý proces. Budú si vás preverovať, robiť s vami rôzne pohovory, sociálka k vám bude chodiť na nečakané návštevy. Ste na to pripravení?" ubezpečovala som sa, či vedia, do čoho idú.

"Áno, Bela. Sme," jednohlasne odpovedali a usmiali sa.

* * * * * * * *

O šesť mesiacov neskôr

Dnes bol deň, kedy si Monika a Kristián vezmú Camerona na víkend domov. Adopcia ešte stále nie je finalizovaná, ale súd im povolil jeden spoločný víkend. Cameron je stále utiahnutý, ale už aspoň odpovedá na otázky a v blízkosti Moniky a Kristiána vždy ožije. Je príjemné vidieť na jeho tvári úsmev. Zaslúži si byť konečne šťastný a ja dúfam, že Monike a Kristiánovi sa podarí splodiť aj vlastné dieťa. Síce teraz všetku lásku venovali Cameronovi, ale niekde v kútiku duše som si istá, že ich bolelo, že nemôžu mať vlastné deti.

Bola sobota a ja som ju trávila klasicky na sedačke s maratónom Priateľov. Práve bola časť, keď si Ross kúpil do svojho nového bytu gauč a Rachel s Chandlerom mu ju pomáhali vyniesť po schodoch hore. Nahlas som sa smiala. Túto epizódu som videla najmenej desaťkrát a stále mi dokázala vyčariť úsmev na tvári. Z vonku som počula hrať známe slová pesničky. Ed Sheeran, Thinking out lot. Srdce mi poskočilo. Naša pesnička. Pravdepodobne to budú len susedia, ktorí si nahlas púšťajú hudbu, povedala som si a pozerala ďalej. Po chvíli mi ale došlo, že zvuky prichádzajú zvonku. Stopla som obraz a vyšla na balkón. Sam. Moje srdce už tentoraz prudko bilo a mala som pocit, že mi čochvíľa vyskočí z hrude. Pod balkónom čakal Sam, ktorý kľačal na oboch nohách so sklonenou hlavou a na pleciach mal položený starý magnetofón, z ktorého vychádzali zvuky našej pesničky. Bežala som rýchlo po schodoch. Musím vedieť, čo tu robí.

When your legs don't work like they used to before
And I can't sweep you off of your feet
Will your mouth still remember the taste of my love
Will your eyes still smile from your cheeks

And darling I will be loving you 'til we're 70
And baby my heart could still fall as hard at 23
And I'm thinking 'bout how people fall in love in mysterious ways
Maybe just the touch of a hand
Oh me I fall in love with you every single day
And I just wanna tell you I am

So honey now
Take me into your loving arms
Kiss me under the light of a thousand stars
Place your head on my beating heart
I'm thinking out loud
Maybe we found love right where we are

"Molnárová, som ten najväčší úbožiak na svete. Aj keď ti milionkrát poviem prepáč, ani vtedy to nebude stačiť," zdvihol hlavu a mne vyletela ruka. Dala som mu facku.

"Prečo si prišiel?" snažila som sa udržať kamenný výraz.

"Lebo ťa beznádejne a nekonečne milujem. Molnárová, odpusť mi, prosím. Krátko po svadbe som našiel tvoj list. Mia ho mala po celý čas skrytý pod svojimi vecami v šatníku. Keď som sa to dozvedel, ihneď som požiadal o rozvod. Molnárová, keď si odišla, stala sa zo mňa úplná troska. Nedokázal som bez teba fungovať. Počas tých dvoch rokoch som si prešiel všetkými piatimi fázami smútku. Popretie. Prvé dni som si nahováral, že si odišla na niekoľko dní a vrátiš sa mi späť. Hnev. Keď si po niekoľkých týždňoch neprichádzala, bol som zlostný, naštvaný, rozčúlený. Ako si mohla odísť len tak bez rozlúčenia? Vyjednávanie. Bojoval som sám so sebou, hľadal som tie správne dôvody, akými by som tvoj odchod mohol ospravedlniť. Depresia. Celé dni som nevychádzal von a plakal som vo svojej izbe. Nechcel som byť v ničej prítomnosti, potreboval som byť sám, moje myšlienky ma zabíjali. A nakoniec, prijatie. Uvedomil som si, že neprídeš a že je načase pohnúť sa ďalej. Keď som ťa pred šiestimi mesiacmi videl na svojej svadbe, opantal ma opäť hnev. Rozčúlilo ma, že si len tak prišla na moju svadbu, ako keby sa posledné dva roky vôbec nestali. Ako keby som pre teba nič neznamenal, ako keby si mi prišla šplechnúť do tváre, že tvoj život je bezo mňa ľahší. Ako keby si mi oznamovala, že ma vo svojom živote nepotrebuješ a že si ma ani nikdy nepotrebovala. Pamätáš sa na môj zoznam a na tvoju otázku, že do koho som sa zamiloval? Do teba. Molnárová, miloval som ťa po našej prvej konverzácii. Zvykol som si myslieť, že prvá žena, ktorú som miloval, bola moja priateľka, ktorá ma podviedla s najlepším kamarátom. Ale nebola. Láska, ktorú som cítil k nej, sa nedala ani len porovnať s láskou, ktorú som cítil k tebe. Spomínaš si na to, keď som ti povedal, že som ťa chcel v našom tanci v daždi pobozkať? Myslel som to vážne. Neblúznil som. Ale ty si mala na svojej tvári zdesený výraz a ja som si povedal, že radšej budem zbabelec a nepriznám svoje city k tebe. A potom sa objavila Mia. Pomáhala mi prestať na teba myslieť a nadobudol som pocit, že som do nej zamilovaný. Že som sa cez teba úspešne dostal. Preto som ti vtedy nedovolil, aby si mi povedala, že ma miluješ. Nebol som pripravený to v tej dobe počuť, ani len nevieš, ako sa za to nenávidím. Prajem si, aby som sa v ten deň prepadol do toho najhorúcejšieho pekla. Po tvojom odchode som pochopil, že som si veškeré city k Mii len nahováral. Vtedy mi došlo, že milujem len teba. Ale úplne chápem, ak mi povieš, že už ku mne nič necítiš. Nezaslúžim si ťa mať. Bol som ten najväčší pokrytec na svete. Nadával som na Rusnáka a Lukasa, pretože si ťa nevážili, popritom som si po celý čas nevážil ja teba. Nie, Molnárová. Ja som nenaučil žiť teba, to ty si naučila žiť mňa. Bez teba som bol len chlapec so snami, ty si bola tá, ktorá mi ich pomohla zrealizovať," Sam stále kľučal na zemi a v pozadí nám stále hrala naša pesnička. Ľudia naokolo sa zhromaždili a pozerali sa na našu scénu. Ja som bola úplne meravá, jeho slová boli ako náplasť na moje srdce.

"Friedman, postav sa z tej zeme! Ty si blazón!" nakázala som mu a on ma poslúchol.

"Toto bola posledná položka na mojom zozname."

"Tvoja položka na zozname bolo urobiť zo seba blázna pred všetkými mojimi susedmi? 

"Nie, tá položka bolo urobiť veľké romantické gesto. Naozaj ťa veľmi milujem. Môžem urobiť niečo, čím by si mi dokázala odpustiť? Zase som pokrytec, prepáč. Nie som dobrý človek. Môžeš mi dať toľko faciek, koľko len budeš chcieť."

"Nechcem ti dať facku. Tvoje slová mi stačili. Si si istý, že ma miluješ? Si si istý, že len necítiš ľútosť?"

"Si pre mňa najdôležitejší človek v živote. Presťahovanie sa do bytu od vedľa je najlepšia vec, ktorá sa mi v živote mohla stať. Priviedla mi teba. Priviedla mi tvoju drobnú postavu, tvoj dokonalý perfekcionizmus a tvoje dokonalé ja. Nechcem bez teba stráviť už ani len ďalšiu sekundu svojho života, pretože bez teba neexistuje svetlo. Bez teba neexistujem ja. Si moja druhá polovica. Moja spriaznená duša. Presťahujem sa kvôli tebe aj na kraj sveta, ak to bude znamenať, že ťa mám pri sebe," tentoraz sa už nahol ku mne a bol v dostatočnej blízkosti, aby som mohla zacítiť jeho typickú vôňu a pozrieť sa mu do jeho nebeských očí. Nebol oholený a mal rozstrapatené vlasy. Presne ako som ho milovala najviac. Nervózne sa na mňa usmieval a zahryzol si do pery.

"Naozaj sa blížime k nášmu úplne prvému bozku?" stiahla som ho k sebe za tričko, aby bola medzi nami len milimetrová medzera.

"Nie," usmial sa a tentoraz bol už len milimeter od mojich pier. Mohla som cítiť jeho teplý dych, ktorý spôsoboval podlomenie mojich kolien.

"Čože?" zháčila som sa a odtiahla.

"Bude to náš druhý bozk. Pamätáš, keď si sa tak veľmi opila po rozchode s Rusnákom? Zaniesol som ťa do postele a ešte predtým, ako si zaspala, si sa mi hodila okolo krku a pobozkala ma," smial sa a rukou mi zdvihol bradu.

"Budeme sa tváriť, že toto ja náš prvý bozk," pritiahla som si ho znovu k sebe, jednou rukou ho chytila za krk a druhou mu prešla po vlasoch. Naše pery do seba dokonale zapadli ako dva posledné kúsky puzzle. Náš bozk bol vášnivý, ale za to jemný, Sam mi rukou prechádzal po tvári a hladil ma po krku. Ani ja, ani on, sme sa nášho bozku nechceli vzdať. Nič iné okrem nás dvoch neexistovalo. Bolo to ako keby sa zastavil svet a v centre diania sme boli len my dvaja. NAJLEPŠÍ BOZK VÔBEC!

Samuel Friedman, v našom vzťahu to bolo ako na húsenkovej dráhe. Prežili sme šťastné aj zlé chvíle, smútok, radosť, žiaľ, adrenalín, hádky, skrachované vzťahy, odlúčenie, tvoje zasnúbenie a svadbu, a to všetko nás prinieslo sem. Máme konečne právo byť šťastní. Konečne sme získali svoj šťastný koniec a už nikdy ťa nepustím.

Chlapec od vedľa. Kým som ťa nemala, nevedela som, že ťa potrebujem. Vkročil si do môjho života nečakane ako letná búrka, ale už navždy si sa stal jeho súčasťou... 

Koniec.