Na druhý deň sa Linda s Martinom a malou Lili zbalili a odleteli do Dubaja na svadobnú cestu. Lindinu neprítomnosť som znateľne pociťovala a čoraz viac trávila čas s Lukasom, ktorého som zo dňa na deň mala radšej. Bol inteligentný, vtipný a hlavne bol v mojej prítomnosti rád. Za posledné týždne sme sa so Samom príliš nestýkali, prišlo mi to ako keby mu Mia úplne zakázala stretávať sa so mnou. To som pre ňu bola až taká veľká konkurencia?

Trochu ma naštvalo, že sa ňou nechal Sam ovládať, ako keby pre neho naše priateľstvo nič neznamenalo. Do očí som mu radšej o svojich pocitoch nič nepovedala, pretože by rozhodne opäť začal Miu obhajovať a mňa by obvinil zo žiarlenia. Len mi to proste prišlo nefér. Ja som Maxovi vtedy nedovolila, aby nás rozdelil a vybrala som si Sama, ale jemu pravdepodobne na Mii záleží viac, ako mne vtedy na Maxovi.

"Molnárová, dlho sme sa nevideli!" zdravil ma, keď som sa večer vracala z práce a on bol na prechádzke s Daisy.

"Už je to nejaká chvíľa," koho je to asi vina, v duchu som si vravela.

"Dáme si dnes maratón?"

"Máš čas?" hodila som na neho prekvapený pohľad.

"Mia rieši nejaké problémy s dodávkou látky, takže mám voľný večer," kľukol si k Daisy a hladkal ju po hlave.

"Stále sa stravuješ zdravo?" narážala som na jeho posledné slová o tom, ako je jedenie cheeserburgerov nezdravé a kalorické.

"Možno dnes môžem zhrešiť. Čo Mia nevidí, jej nemôže ublížiť. Nie?" mrkol na mňa a vstúpil ku vchodovým dverám, ktoré som mu už pár sekúnd pridŕžala.

Myšlienka, že urobí Mii na priek, vo mne vyvolila akúsi radosť. Aspoň nejaká dávka nádeje, že ho nemá kompletne omotaného okolo svojho prsta s dokonalou manikúrou.

"Donášková služba nám prinesie jedlo za desať minút!" oznámila som mu a sadla si na sedačku vedľa neho.

"Ako vám to ide s rozmaznaným chlapčekom?" naschvál nevyslovil Lukasove meno.

"Niečo proti nemu máš? Volá sa Lukas," kopla som ho do nohy.

"Myslím, že sa k tebe hodí a z toho, čo som videl na svadbe, usudzujem, že sa k tebe správa s úctou a rešpektom. Takto to má byť," snažil sa udobriť si ma.

"To áno. Je pravý džentleman."

"Som rád, že si si niekoho našla," hodil na mňa poľutujúci výraz, ako keby som bola nemehlo, ktoré nie je schopné niekto máť rád.

"To si ako myslel?" defenzívne som sa opýtala.

"Kľud, Molnárová. Len som rád, že si konečne niekto uvedomil, ako špeciálna si."

"Prepáč, asi som si tvoje slová zle vysvetlila. Ja..." zahanbila som sa.

"To je v poriadku. Pravdepodobne som sa zle vyjadril. Ale naozaj mám za teba úprimnú radosť," tentoraz som mu jeho slová verila, priala som si, aby som sa rovnako cítila ohľadom jeho vzťahu s Miou.

"A čo ty a návrhárka? Všetko v poriadku?" s malou dušičkou som dúfala, že možno nie je ich vzťah až taký dokonalý a začína si uvedomovať, aký hrozný človek jeho Mia je.

"Nemohlo by to byť lepšie."

"To ma teší," klamala som.

"Počuj, chcem si splniť ďalšiu vec na mojom Must-do-liste. Pôjdeš so mnou do toho?"

"Opäť budeme robiť niečo šialené, pri ktorom sa budem modliť, aby som prežila?"

"Nie, Molnárová. Tentoraz pôjde o úplne normálnu vec."

"Pri tebe nejde nikdy o úplne normálnu vec," vstala som zo sedačky a šla vyzdvihnúť objednané jedlo.

"To vonia tak nádherne! Daj mi to sem!" vytrhol mi z ruky vrecúško a zahryzol sa do ešte teplého cheeseburgera.

"Ty si ale prasiatko!" smiala som a servítkou som mu utierala stečený syr z kútikov úst.

"Cheeserbuger som nemal už dobré dva mesiace. Nečuduj sa mi!" už-už som chcela niečo povedať, ale radšej som si zahryzla do jazyka a pustila sa do svojich hranoliek.

"Prečo vlastne nevezmeš Miu, aby ti pomohla splniť ďalšiu položku na tvojom zozname?" s plnými ústami som sa spýtala.

"Molnárová, s plnými ústami sa nerozpráva! A pretože by to Mia nechápala, ty si môj človek na plnenie snov, s tebou som ho začal a s tebou ho aj dokončím!" neviete si predstaviť, akú radosť vo mne tieto jeho slová vyvolali. Na svojej tvári som ale akože predstierala otrávenosť.

"Dúfam, že to prežijem!"

"Závidím Linde a Martinovi. V Dubaji si to musia nesmierne užívať!" zvalil sa na posteľ vedľa mojich nôh.

"Pred týždňom som s Lindou volala a už vtedy bola poriadne opálená. Sťažovala sa, že sa hneď v prvý deň spálila, ale inak sa majú veľmi dobre. Lili bola trochu planá v lietadle a Martin jej musel spievať jej obľúbenú pesničku. Všetci sa že vraj smiali!"

"Dúfam, že to má Linda nakrútené!"

"To bola moja prvá reakcia! Žiaľ, nemá," smutne som odpovedala a obaja sme vybuchli do smiechu.

* * * * * * * *

S Lukasom sme v práci riešili ďalší spoločný prípad, tentoraz sme ale mali pred obžalobou napred a s ľahkosťou sme vyhrali.

"Opäť vyhratý prípad, slečna Molnárová!" v práci sme používali priezviská a vykali si. Stále sme nechceli, aby o našom vzťahu niekto vedel. A viem si predstaviť, ako by ma kolegovia ohovárali, keby zistili, že spávam so synom svojho šéfa. Určite by ma hneď obvinili z toho, že dostávam špeciálne zaobchádzanie.

"Videli ste, ako sa obžaloba tvárila, keď sme predložili dôkazy poukazujúce na vinu jeho klienta? Ten jeho výraz bol neoceniteľný!"

"Slečna Molnárová, privádzate ma do šialenstva. Mám problémy udržať sa, aby som z vás ten sexy kostýmček nestrhol," zašepkal mi do ucha, keď sme prechádzali chodbou, kde máme obaja kancelárie.

"Pán Abelovský, ovládajte sa," zabuchla som za sebou dvere svojej kancelárie a hodila kufrík na stoličku. Lukas ma posadil na stôl a začínal bozkávať.

"Prestaňte sa takto obliekať, mojim dolným partiám len ubližujete," sklonil sa k môjmu uchu a venoval mi letmé bozky.

"Môže nás niekto vidieť!" rýchlo som zliezla zo stola a začala si naprávať svoj žltý sukňový kostým.

"Nie je to jedno? Aj tak sa raz dozvedia, že medzi sebou niečo máme," zúfalo si sadol na stoličku.

"Nechcem, aby si ľudia mysleli, že od šéfa dostávam špeciálne zaobchádzanie."

"Nikto by ti nič nepovedal. Mali by strach ohovárať priateľku syna svojho šéfa."

"A to je presne špeciálne zaobchádzanie, o ktorom hovorím, Lukas. Takto je to pre všetkých najlepšie," podišla som k nemu, vzala si jeho tvár do svojich rúk a pobozkala ho.

"Ako chceš. Pôjdeš so mnou aspoň na rodinnú večeru? Moja mama by ťa chcela stretnúť," rodinnú večeru? Onemela som. Nemyslím si, že náš vzťah dospel do bodu, v ktorom je normálne stretávať svojich rodičov.

"Kedy by to malo byť?" nechcela som v ňom vzbudiť zbytočné nádeje, ale bolo zdvorilé sa aspoň opýtať.

"O tri dni."

"So Samom máme nejaké plány, asi to nebudem môcť stihnúť," jeho tvár sa z očakávajúcej zmenila na sklamanú. Nechcela som, aby bol smutný, ale zároveň som bola šťastná, že môžem zoznámenie sa s jeho rodinou oddialiť.

"To je v pohode. Mal som ti to dať vedieť skôr," jedna vec, ktorú som na Lukasovi mala najradšej, bola tá, že sa nikdy veľa nepýtal a chápal môj vzťah so Samom. Nikdy mi nestál v ceste, keď som s ním chcela tráviť čas.

"Si ten najlepší priateľ na svete, vieš o tom?" sadla som si mu na nohy a rukou prešla po jeho dokonale ulízaných vlasov.

"Práve preto by si mi to teraz mohla vynahradiť," postavil sa a zamkol dvere na mojej kancelárii.

"Čo ak niekto príde a zistí, že sme tu spolu?" obávala som sa, keď ma opäť začínal bozkávať.

"Ži prítomnosťou," sklonil sa a opäť ma posadil na môj kancelársky stôl, pričom z neho zrútil všetky dokumenty, ktoré na ňom boli poukladané.

"Rozkaz," urobila som presne, čo mi povedal a naplno sa oddala jeho ústam a telu.

* * * * * * * *

"Stále neviem, čo dnes budeme robiť," hodila som v aute spýtavý a nedočkavý pohľad na Sama.

"Ideme kempovať," oči mal upriamené na cestu, ale aj tak som mohla vidieť jeho úškrn.

"Kempovať? To je všetko?" po všetkých tých bláznovstvách bolo ťažké uveriť, že tentoraz plánuje len takú jednoduchú vec.

"Čakala si niečo iné?"

"Ak mám byť úprimná, čakala som chodenie bosou nohou po horúcich kameňoch, alebo let balónom, ale toto je až príliš obyčajná vec na tvoje pomery."

"Môj starý otec ma stále brával kempovať, keď som bol malý," v jeho hlase bol znateľný smútok a naraz som ľutovala, že som sa toľko vypytovala.

"Som blbá, prepáč. Dnes je to prvé výročie jeho úmrtia, všakže?" hneď som si spomenula, akým ťažkým obdobím si minulý rok prešiel a mala veľkú chuť schmatnúť ho a objať ho.

"To je v poriadku, Molnárová! Už nikdy o sebe nehovor, že si blbá! Kempovanie bude krásny spôsob, akým si uctiť jeho pamiatku."

"Som rada, že si si vybral mňa pre túto položku na tvojom zozname," stlačila som mu ruku, ktorú mal na ručnej brzde.

"Koho iného by som si vybral? Stála si pri mne počas všetkých mojich temných dní, keby nebolo teba, už by som tu nebol," stlačil mi ruku naspäť.

Nepoznala som lokalitu miesta, na ktoré nás práve niesol. Celá cesta bola pre mňa veľkým neznámym, ale pravdepodobne on tu už niekoľkokrát bol, pretože ani na chvíľu nezaváhal a jazdil plynulo do každej zákruty. Od nášho paneláku to bola pomerne dlhá cesta a ešte stále sme neboli na mieste. Pomaly sa začínalo stmievať a nám začal dochádzať benzín, keď sa v tom jeho Mercedes úplne zastavil.

"Prosím, nepovedz mi, že si zabudol natankovať!" opýtala som sa, aj keď som poznala odpoveď.

"Dobre, tak ti to nepoviem," vtipkoval, odopol si bezpečnostný pás a vystúpil z auta skontrolovať, či v bandaske nemá benzín.

"Friedman, toto nie je vtipné! Sme uprostred ničoho a je tma!"

"Neboj sa, ochránim ťa, Molnárová! Keď si so mnou, nič sa ti nestane."

"Veľmi vtipné. Nemám ani len signál, aby som mohla zavolať pomoc," vo vzduchu sa ozval zvuk prichádzajúcich bleskov a ja som sa impulzívne pritúlila do Samového náručia.

"Sú to len blesky, Molnárová. Nebuď taký strachoprd," smial sa a ja som sa vymanila z jeho rúk.

"Čo budeme robiť?" blesky sa stupňovali a bolo len otázkou času, kedy sa začne veľký lejak.

"Nájdeme si nejaké miesto na spanie. Tu v blízkosti by mala byť horáreň," zamkol svoje auto a vybral sa smerom k lesu.

"Zabudni! Ja ostávam tu v aute, nikam nejdem!" vstúpila som naspäť do auta a zavrela som za sebou dvere.

"Ako chceš, Molnárová. Ale keď na teba vyskočí medveď, neobviňuj ma z toho," otočil sa a čakal, kedy vybehnem a pripojím sa k nemu. Čo som chtiac-nechtiac napokon aj urobila.

"Si hovädo! To by si ma tam naozaj nechal samú?" urazene som za ním kráčala.

"To vieš, že nie! Nikdy! Vyskoč mi na chrbát!" hneď som si pomyslela na to, keď mi prvýkrát ponúkol odvoz na chrbte po tom, ako sa mi zlomil podpätok.

"Netreba. Dokážem chodiť po svojich!" ohrádzala som sa a kráčala ďalej.

"Molnárová, blíži sa dážď a ja ťa nechcem uraziť, ale tvoje krátke kroky nás naozaj privedú do pazúrov medveďa alebo vlka. Netrucuj a vyskoč na mňa!"

Vyskočila som na neho, ale zároveň som sa cítila trápne, že ma musí takto niesť. Nevážila som veľa, ale les bol veľký, všade boli strmé kopce a do tvári ho udierali kríky stromov. V aute sme si zabudli baterku, takže bolo ťažké orientovať sa a ešte sa aj spustilo pršať.

"Sam, si si istý, že vieš, kam ideme?" už musel byť veľmi unavený a horáreň bola v nedohľadne.

"Bol som tu už niekoľkokrát, poznám tento les naspamäť. Cítiš sa nepríjemne?" neverila som vlastným ušiam. On mal váhu celého môjho tela na svojom chrbte a ešte bol ohľaduplný? Svet si naozaj nezaslúži Sama Friedmana.

Blúdili sme lesom asi ešte ďalších päť minút, boli sme premoknutí na kosť, keď sa v tom zjavila iskrička nádeje. Pár metrov od nás stála spomínaná horáreň.

"Vitaj vo svojom kráľovstve!" zložil ma zo svojho chrbtu pred dverami a pod veľkou skalou po niečom pátral, zrejme po kľúči od horárne.

"Ty si ako živý kompas. Stále nechápem, ako môžeš poznať celú cestu naspamäť. Nehliadac na to, že si to našiel v tme!" vyzliekala som si mokrú mikinu, kým Sam hľadal v chate nejaké suché veci na prezlečenie.

"Bola by hanba, keby som to tu nepoznal. So starým otcom sme sem chodili každý týždeň počas letných prázdnin. Bolo to naše útočisko pred všetkým tým ruchom a starosťami z vonkajšieho sveta."

"Nechcel si sem prísť už skôr?" sadla som si na drevenú lavičku a sušila si vlasy uterákom, ktorý mi podal Sam.

"Ak mám byť úprimný, v posledných rokoch som na toto miesto veľmi nemyslel. Nemyslel som si, že sem budem schopný niekedy prísť po smrti starkého."

"Ale je pekné tu byť, však?"

"Nepredstavoval som si to takto, ale nakoniec, sme tu a to je najpodstatnejšie. Je tu len jedna stará mikina, tú si daj na seba ty," podával mi mikinu, pričom on sám mal na sebe len tielko a kraťase.

"A čo budeš mať na sebe ty?" zháčila som sa.

"Neboj sa, ja to zvládnem. Hlavne si to obleč, nechcem aby si prechladla a potom mi to Lukas vyhadzoval pred oči," tváril sa, že je nad vecou, ale bolo jasné, že je mu zima.

"Poď si sadnúť ku mne," ukázala som na voľné miesto na lavičke. Sam ku mne pristúpil a ja som ho stisla. Jeho telo bolo studené a mokré.

"Budeme sa ohrievať navzájom?" obkrútil svoje paže okolo môjho tela a pozrel sa mi do očí. Ja som len prikývla a zaborila sa hlbšie do jeho rúk. Jeho náručie bolo moje bezpečné miesto a po chvíli sme spoločne upadli do hlbokého spánku.