"Prečo ma neznášaš?" vytrhol ma z mojich myšlienok Sam.

"Neznášam? Nepovedala by som, že ťa neznášam. Len mi tvoj optimizmus lezie na nervy. A tiež fakt, že si mi začal tykať bez môjho dovolenia."

"Ale ty my teraz tykáš tiež," čo bola pravda, ktorú som si uvedomila až teraz.

"Pri tebe človek nemá na výber."

"A teraz mi už konečne povieš, prečo si tak smutná? Sedíme tu už skoro polhodinu a vidím, že máš slzy na krajíčku," povedal, pričom mi svietil telefónom priamo do tváre.

"Prečo by som to mala vysvetľovať práve tebe?"

"Pretože sme spolu uväznení vo výťahu a vzhľadom na zvuky prichádzajúce zvonku, tipujem, že tu ešte nejaký čas pobudneme. Takže, buď tu budeme sedieť v tichosti, čo nie je môj štýl, alebo sa konečne môžeme trochu spoznať. Sme predsa susedia a tí o sebe majú vedieť všetko," povedal s úsmevom.

"Nepodarilo sa mi urobiť jednu skúšku, na ktorej som pracovala už niekoľko mesiacov."

"Och, to ma naozaj mrzí. Čo študuješ?"

"Právo."

"Že sa pýtam, samozrejme, že z teba bude právnička."

"Samozrejme? Čo tým myslíš?"

"Máš v sebe potrebnú tvrdosť, ktorú môže mať v sebe len právnik, alebo policajt."

"Takže teraz sa ma snažíš presvedčiť, že dokážeš čítať ľudí..."

"Nie, snažím sa ťa presvedčiť, že dokážem čítať teba... aj keď sa o tebe nedá práve povedať, že si otvorená kniha," snažil sa vtipkovať a tentoraz som sa už musela zasmiať.

"Tak a tiež tipujem, že nie si typ človeka, ktorý plače často, takže pre teba musela táto skúška veľa znamenať."

"Bola som presvedčená, že som svoj plán obhajoby mala premyslený do absolútnej bodky a nechápem, ako som mohla prehliadnuť tú najdôležitejšiu vec. Celý život som bola naučená, že som mala všetko na sto percent a toto je jedno z mojich najväčších zlyhaní," sama som nechápala, ako som mohla Samovi, človekovi, ktorého poznám len niekoľko týždňov, povedať tieto veci, nikdy som sa nikomu takto nezdôverila.

"Aha, takže tvoj problém nie je ani tak to, že sa ti tú skúšku nepodarilo urobiť, ale to, že čelíš svojmu prvému neúspechu."

"Myslím, že to sú dve úplne rovnaké veci," zasmiala som sa.

"Nie, nie sú. Povedal by som, že si extrémne veľká perfekcionistka, ktorá neznesie neúspech. Ale neúspech patrí k životu rovnako ako úspech. Myslíš si, že tí najslávnejší a najbohatší právnici, doktori, detektívovia, sa za svoj život nikdy nestretli s neúspechom? Sme ľudia, nie roboti. A chyby a neúspechy sú tu kvôli tomu, aby sme sa z nich poučili a šli ďalej. Život sa nezastaví len kvôli tomu, že si neprešla jednou skúškou."

Nemala som slov, kde sa toto všetko v ňom bralo? Sama som poznala len veľmi krátko, ale od prvého pohľadu som ho brala ako otravne-pekného frajera, ktorý dostal vždy všetko, po čom túžil. Nemohla som sa netváriť prekvapene.

"Nebuď taká prekvapená, nikdy nesúď knihu podľa obalu," v tom sa otvorili dvere výťahu.

"Uvidíš, na konci roka z nás budú najlepší kamaráti."

Na tieto slová som mu nič neodpovedala, len som s úsmevom na tvári vkročila do svojho bytu s ľútosťou, že sme sa z toho výťahu dostali tak skoro.

* * * * * * * *

V ten večer som premýšľala o tom, čo Sam povedal. Je to pravda? Naozaj nie som naučená na zlyhanie? Keď som nad tým dlhšie premýšľala, tak áno, vždy sa mi darilo. Samozrejme, zažila som niekoľko pádov, ale úspechov bolo viac. Vždy som chcela byť vo všetkom perfektná, najlepšia. Začalo to už v škôlke, kde som ako prvá dokázala narátať do desať, neskôr v škole, kde som ako prvá dokázala bezchybne napísať svoje meno, potom na strednej, kde som všetko organizovala a chcela mať každú jednu vec pod kontrolou. Vždy som bola čistá jednotkárka, akákoľvek iná známka pre mňa znamenala slabosť, sklamanie seba samej.

Ako to, že som si to nikdy neuvedomila? Koľkokrát som vynechala dôležité udalosti v živote, ako napríklad sestrinu oslavu narodenín, aby som sa mohla doma učiť? Koľkokrát som v živote zameškala dôležité udalosti v živote mojej rodiny, len aby som dosiahla dokonalosť?

Cítila som sa hrozne. Moja rodina ma vždy podporovala, vždy stála pri mne a prijala ma takú, aká som a koľkokrát som si to ja nevážila? Stať sa dokonalou bola pre mňa priorita číslo jedna. Nepamätám sa, kedy som naposledy sama od seba zavolala svojej mame, aby som sa jej spýtala ako sa má. A aj keď sme spolu volali, vždy bola konverzácia jednostranná a týkala sa len mňa.

A ja som súdila Sama. Ja! Vtipné a tak povrchné. Bolo mi zle samej zo seba. Prečo som si to nikdy neuvedomila? Možno práve preto, že som sa vždy zaujímala len o samú seba.

V tú noc som išla spať so slzami v očiach a ironické, nebolo to kvôli môjmu neúspechu na fakulte.