"Molnárová, prečo si včera odišla bez rozlúčenia?" spýtal sa ma ráno Sam.

"Musela som niečo vybaviť," zaklamala som mu. Rozhodne sa mu nezverím s tým, že som plakala a cítila sa úplne zbytočná, keď som sa pozerala na nich dvoch.

"Prepáč, že som si ťa nevšímal. Mal som zlú náladu. Nerád prehrávam a včera sa mi s nimi ani len nepodarilo držať krok. Bolo ťažké uvedomiť a preniesť sa cez to."

"To je v pohode, netráp sa. Mal si zlomenú nohu, je normálne, že to pre teba bude zo začiatku náročnejšie. Dopraj Martinovi trochu slávy!" štuchla som ho.

"Pôjdeme dnes spolu niekam?"

"Dnes mám plány s Lindou."

"Začínam si myslieť, že si ma vymenila. Všakže nie je tvoja najlepšia kamarátka? To by si mi neurobila, Molnárová?!" zatváril sa dramaticky.

"Ty si ma tiež vymenil!" nedala som sa.

"Ja som si našiel priateľku, to je iné."

"A ja môžem mať dvoch najlepších kamarátov. To, že sa stýkam s Lindou, ešte neznamená, že my dvaja nie sme najlepší kamaráti!"

"Len aby! A ako pokračuje hľadanie perfektných šiat? Martin je už z Lindy zúfalý, on si vybral oblek už pred dvomi mesiacmi a ona začala hľadať šaty ešte skôr a stále ich nemá!"

"Pretože nájdenie tých správnych šiat niečo trvá! Nevesta musí byť v centre pozornosti!" zastávala som sa jej.

"Ty si preniesla ten perfekcionizmus už aj na chuderu Lindu?" doberal si ma.

"Neviem, či si o tom ešte počul, ale každá nevesta chce byť v svoj deň najkrajšia."

"Keď sa budeš vydávať ty, kto ti bude pomáhať s vyberaním šiat? Ja alebo Linda?" zaskočil ma svojou otázkou.

"Vydávať? Ešte som nenašla ani toho správneho ženícha a už si mám vyberať šaty?"

"Bola to hypotetická otázka. Raz si povedala, že najlepší kamarát a najlepšia kamarátka by sa mali brať rovnocenne. A keďže vyberanie šiat s najlepšou kamarátkou je zaužívaný stereotyp, ty si so sebou musíš vziať mňa. Inak budeš len ovečka nasledujúca stereotypický dav."

"Ty si si dnes niečo šnupol? Odkiaľ sa v tebe berú tieto otázky? Sľubujem ti, že keď sa budem vydávať, budeš prvý, kto sa o tom dozvie a pomôžeš mi aj s výberom šiat. Spokojný?" povedal som jedným dychom.

"Veľmi! U mňa platí to isté, tiež si zavolám na pomoc teba."

"Čo tie náhle reči o svadbe? Snáď neplánuješ požiadať Miu o ruku?" zhrozila som.

"Bolo by to až tak zlé?"

"Ste spolu len veľmi krátko. Som zástancom toho, že ľudia by sa najprv mali spoznať, až potom sa vziať. Manželstvo je na celý život. Kvôli tomu máme toľko rozvodov, ľudia sa berú prirýchlo a o rok, dva sa rozvádzajú."

"To z teba hovorí tvoja právnická stránka. Sú ľudia, ktorí na prvý pohľad vedia, že si dotyčnú osobu chcú vziať a nepotrebujú ich ani poznať."

"Snažíš sa ma presvedčiť o láske na prvý pohľad?" posmešne som sa zasmiala.

"Nie, snažím sa ťa presvedčiť, že keď niekoho ľúbiš, stačí ti len vedieť, že ťa daná osoba ľúbi späť."

"Len láska v manželstve nestačí," opäť som mu oponovala.

"Molnárová, nebuď taký pesimista!"

"Niekto ti musí zraziť tvoje krídielka! Ty si rojko, ja realistka. Nádherná symbióza!"

"Pri niektorých osobách na prvý pohľad vieš, že ostanú v tvojom živote navždy..." usmial sa na mňa a zdvihol hovor. Usúdila som, že je to pravdepodobne Mia, keďže sa presunul do druhej izby, aby som ho nepočula.

* * * * * * * *

"Dnes mám naozaj pocit, že nájdem svoje dokonalé šaty!" rozplývala sa pred butikom Linda.

"Zlatko, to si hovorila aj pred dvomi týždňami a nakoniec sa ti ani jedny nepáčili. Viem, že chceš niečo, čo všetkým vyrazí dych, ale už nám naozaj dochádzajú možnosti."

"Ja viem! Ale tu ti prisahám, že ak v tomto salóne nič nenájdem, svadba sa ruší!"

"To by si Martinovi neurobila. Všakže?" nesmelo som sa spýtala, od Lindy ste skutočne mohli očakávať všetko. Dokonca aj zrušenie svadby kvôli šatám.

"Myslím! Toto nie je normálne! Po treťom prezretom salóne som ako tak bola plná nádeje, ale toto je už desiaty a my stále nič nemáme! Ani len šaty pre družičky, ani len šaty pre teba!"

"Linda, upokoj sa. Ja si na seba oblečiem, čo mi vyberieš a šaty pre družičky tiež rýchlo vybavíme. A z tohto butiku mám aj ja dobrý pocit!" dúfala som, že ju tieto slová aspoň trochu upokojili.

"Dobrý deň, slečny. S čím vám môžem pomôcť?" s týmito slovami sme už z predchádzajúcich salónov boli veľmi dobre oboznámené a poznali sme ich naspamäť.

"Hľadáme svadobné šaty. Tradičné biele s veľkou sukňou, možno trochu čipky."

"Presne niečo také tu pre vás mám! Práve včera nám priniesli novú kolekciu z Talianska. Prosím, poďte za mnou, ukážem vám ju," Lindine oči boli plné nádeje a ja som skutočne dúfala, že dnes si už konečne vyberie.

"Wow! Tie sú ako z rozprávky!" nadchýnala sa a na jej tvári sa snáď po prvýkrát od začatia nášho lovu na perfektné šaty objavil uľavujúci smiech.

"Bežte si ich hneď vyskúšať!" nabádala ju predavačka, odkvačila šaty zo stojanu a jemne ich podala Linde.

Tá sa s radosťou ihneď pobrala do kabínky. Tie šaty boli skutočne skvostné, navodzovali luxusný dojem, pričom boli dôkladne symetricky spracované. Boli áčkového strihu, predelené v páse jemnou mašľovou stuhou s romantickou čipkou na rukách a na chrbte. Jednoducho dokonalosť.

"To sú oni! To sú oni!" výskala a poskočila.

"Si nádherná! Sadnú ti ako uliate! Martin z teba nebude schopný oči spustiť!"

"Myslíš?" nesmelo sa spýtala.

"Myslím? Naozaj si prekrásna. To hľadanie sa vyplatilo, všetky tie predchádzajúce šaty nás doviedli k tejto dokonalosti. Berieme ich!" povedala som za ňu, ale ubezpečila som sa, či so mnou Linda súhlasí.

"A teraz ostávajú ešte šaty pre družičky, Lili a teba!" oznámila, keď jej predavačka balila šaty do veľkej pastelovej krabice previazanej mašľou.

"Nepovedz mi, že to chceš všetko nakúpiť dneska?" unavene som na ňu vyvalila oči.

"Zlatko, už to chcem mať z krku. Okrem toho šaty pre družičky mám už vybraté, len potrebujem aby si mi ich odsúhlasila. Šaty pre teba si budeš vyberať sama. Nie som typ ženy, ktorý bude nútiť svoju svedkyňu obliecť sa do niečoho, v čom nebude spokojná."

"Aww, ty si taká milá. Som v stave, že ti odsúhlasím všetko!" len čo som dopovedala, vystúpili sme zo salónu a namierili si to do ďalšieho butiku.

"Dobrý deň. Mám tu rezervované šaty pre družičky na meno Franeková," oznámila pri pokladničnom pulte predavačke.

"Och, áno. Dali ste si ich priniesť na kamennú pobočku, pretože ste ich chceli vidieť aj naživo. Hneď vám ich prinesiem," predavačka sa o malú chvíľu vrátila s rukami držiacimi čipkované krátke šaty levanduľovej farby.

"Výzdobu chceme mať zladenú do levanduľovej, takže som to chcela takto spojiť. Páčia sa ti? Prosím, odpovedz mi úprimne."

"Sú skvelé! Nie príliš prekombinované, ale za to neobyčajné a čipka ladí k tvojim svadobným šatám. Podľa mňa sú skvelé."

"Tak ich berieme. Naúčtujte mi ich prosím. Ešte potrebujeme nájsť šaty pre svedkyňu," ukázala prstom na mňa.

"Bela, máš nejakú predstavu?"

"Vôbec som nad tým neuvažovala! Zaskočila si ma!" čo bola pravda, tak som sa sústredila na hľadanie perfektných šiat pre Lindu, že som úplne zabudla, že ja potrebujem šaty tiež.

"Veď niečo nájdeme," povzbudila ma.

Prvá hodina hľadania a skúšania dopadla katastrofálne. Nič mi nesedelo, alebo mi bolo príliš dlhé. Vyskúšala som si asi pätoro rôznych šiat, kým som úplne vzadu na stojane nenašla bledomodré dlhé šaty so spustenými ramienkami cez ramená a riasením na prsiach.

"V tých budeš vyzerať báječne!" prichytila ma Linda, keď som si ich obzerala.

"Mám si ich vyskúšať?"

"Čo je to za otázku, už aj bež!"

Keď som vyšla z kabínky, Lindina reakcia ma utvrdila, že aj ja som našla svoje perfektné šaty a ďalej som v hľadaní nepokračovala. Na svadbu som sa začínala tešiť čoraz viac.

* * * * * * * *

"Nie, nie, nie, nie! Teraz ma nemôžeš zradiť! Rozhýb sa, prosím!" prosila som svoj červený Mini Cooper, keď som sa na druhý deň večer vracala domov. V práci som ostala o dve hodiny dlhšie a už sa začínalo stmievať, moje auto nefungovalo a ja som nemala tušenia, ako sa dostanem domov. Automaticky som vyťukala na svojom mobile Samove číslo.

"Sam, máš čas? Pokazilo sa mi auto, nemám sa ako dostať domov."

"A si v poriadku?"

"Áno, nič mi nie je. Auto mi z ničoho nič zdochlo a nedá sa naštartovať."

"Čakaj tam. Hneď som pri tebe."

Sam prišiel vskutku nadľudsky rýchlo, netrvalo mu to dokopy ani desať minút.

"To si sem letel?" posmešne som sa opýtala, keď vystúpil zo svojho Mercedesu.

"Zľakol som sa. Vážne si v poriadku?" zatváril sa znepokojene.

"Už som ti povedala, že mi nič nie je. Len neviem, čo mám teraz so svojím autom robiť."

"Moja Evička je spoľahlivejšia, ešte nikdy sa nepokazila a to ju mám už skoro sedem rokov."

"Prosím ťa, nenazývaj ju Evička," vybuchla som do smiechu.

"Je to jej meno! Budeme musieť zavolať odťahovku. Tvoj Mini Cooper budú určite musieť odniesť do servisu."

"No super," ironicky som poznamenala.

Na tím odťahovej služby sme museli čakať hodinu, už som začínala byť nervózna a hladná. Naposledy som jedla počas obednej prestávky. To len ja môžem mať také šťastie. Som zvedavá, ako vážna bude porucha na mojom aute, rodičia mi darovali môj Mini Cooper len zhruba pred tromi rokmi, preto mi bolo čudné, že sa tak skoro pokazil.

"Usmej sa trochu. Tvoje auto ti opravia!" snažil sa ma rozveseliť v aute.

"Veď ani nie je tak staré. Dúfam, že to nie je vážny problém."

"Autá sa kazia. V servise ti ho dajú do poriadku."

"Pôjdeme sa najesť do bistra?" prosebne som sa spýtala, keď mi už asi po desiatykrát zaškvŕkalo v brucho.

"Mia hovorí, že stravovanie v bistre nie je zdravé a teraz sa aj tak potrebujem dostať do kondičky, ale teba tam môžem odviezť," aké prekvapujúce. Mia vie asi všetko najlepšie.

"Netreba, najem sa doma," otrávene som odpovedala, z jeho slov ma prešla chuť.

* * * * * * * *

Ráno ma Sam odviezol do servisu, kde som sa dozvedela, že chyba na mojom aute nie je až taká závažná, ale kvôli preplnenému stavu budú môcť moje auto opraviť až na druhý týždeň. Proste skvelé a keďže Sam musel odísť do práce, ja som bola nútená zavolať si taxík, na ktorý som čakala desať minút. Budem meškať, v duchu som si zašomrala a ani si neuvedomila, že ma už na ceste čaká privolaný nedočkavý taxikár, ktorý nervózne klepal na svoj volant.

Ihneď som sa k nemu rozbehla, ale nejaký muž ma predbehol.

"To je môj taxík!" skríkla som na neho.

"Nikde na ňom nevidím vaše meno. Vlastníte ho snáď?" vošiel dnu a frajersky sa uškrnul.

"Idiot! Idiot!" zakričala som dvakrát, aby ma počul. Niektorí chlapi sú vážne zvery.

Na ďalší taxík som musela čakať ďalších päť minút a pomaly mi dochádzali nervy. Vedela som, že na mňa čaká klient a ak ma uvidí šéf meškať, určite sa naštve.

Do kancelárie som prišla o polhodinu neskôr a moja asistentka ma už vítala vo dverách so znepokojeným výrazom.

"Slečna Molnárová, váš klient tu na vás čaká už od ôsmej a začína byť naštvaný. Snažila som sa ho nejako zdržať, ale povedal, že sa ak do piatich minút neukážete, odchádza."

"Veď už som tu!" rýchlo som si upravila šaty a vošla do kancelárie.

Klient bol postarší pán a keď ma zbadal, dal mi to pekne vyžrať. Dostala som od neho asi desaťminútovú lekciu, ako my mladí chodíme všade pozde a ako dôležité je chodiť načas. To hovoril mne? Ja milujem dochvíľnosť! Nechcela som sa mu však sťažovať a nechala si svoju rannú skúsenosť s taxíkom pre seba. Právnu pomoc potreboval kvôli uzavretiu testamentu pre svoju matku, ktorá bola podľa neho už na smrteľnej posteli, pravdepodobne sa nevedel dočkať, kedy zdedí jej majetok.

Pred obednou prestávkou si ma šéf dal zavolať do kancelárie a ja som len dúfala, že to nie je kvôli môjmu rannému meškaniu. Ešte nikdy som od šéfa nebola pokarhaná a rozhodne som s tým nechcela teraz začínať.

Vstúpila som do jeho kancelárie a zamrazilo ma. Vedľa neho stál bezočivý chlap z rána, ktorý mi ukradol taxík.

"Bela, dovoľte mi predstaviť Vám môjho syna Lukasa Abelovského. Vášho nového kolegu."