"Sam, čo sa stalo? Si v poriadku?" vrútila sa do izby pani Friedmanová.

"Mami, som v poriadku," odpovedal s pokojom, ako keby práve neležal v nemocnici s celou doráňanou tvárou a obviazanou nohou.

"V poriadku? Takto v poriadku rozhodne nevyzerá!" rozčuľovala sa.

"Mám len niekoľko modrín, ktoré sa čoskoro zahoja a zlomenú nohu. Inak som zdravý ako rybička!"

"Čo sa vlastne stalo? Ako si sa dostal do tohto stavu?" lomcovala rukami.

"Nehoda na motorke. Ale Bela ma našla veľmi skoro a zavolala záchranku. Vážne mami, nestresuj sa. Budem v poriadku!" frajersky sa uškrnul, hoci som si bola istá, že ho ničí bolesť jeho narazených rebier.

"Hovorila som, že tá motorka je nebezpečná! Ty ma naozaj privezieš do hrobu. Vieš ako veľmi som sa bála, celú noc som sa snažila zohnať letenku!"

"Prepáč, mami. Nechcel som ti spôsobiť starosti."

"Ocko by prišiel tiež, ale dnes má dôležitú schôdzku. Praje ti skoré uzdravenie," aké prekvapujúce. Nenašiel si ani len čas na svojho vlastného syna, dokonca mu ani nebol schopný zavolať. Zo Samovho výrazu som usúdila, že ho táto informácia neprekvapila, aj keď bol sklamaný.

"To je v poriadku. Ani ty si nemusela letieť. Bela je tu so mnou," hodil na mňa veľavravný pohľad typu "ďakujem, že ťa tu mám".

"No to určite! Ďakujem Bela, že si mi okamžite zavolala. Keby to bolo na Samovi, nikdy by som sa o jeho nehode nedozvedela." karhala ho a začala mu upravovať rozstrapatené vlasy.

"To je predsa samozrejmosť, pani Friedmanová."

"Zlatko, hovor mi Anna. Už aj tak si prakticky rodina a pre môjho Sama veľa znamenáš," Sam sa nervózne zavrtel na svojej posteli a sklopil pohľad.

"Ako si želáte, pani Friedmanová. Teda Anna," rýchlo som sa opravila.

"Určite si celú noc nespala, choď si domov trochu oddýchnuť. Ja sa o neho postarám."

"Bela, mama má pravdu. Máš za sebou ťažký deň, pospi si. A môžeš mi priniesť aj veci na prezlečenie, keď prídeš naspäť," čo povedal len kvôli tomu, aby ma odtiaľ dostal.

"Dobre, tak idem. Donesiem ti pyžamo, zubnú kefku a nejaké hygienické potreby. Ak si ešte na niečo spomenieš, zavolaj mi."

"Jasné, mami!" zavtipkoval a ja som sa pred odchodom ešte raz ubezpečila, že je v dobrých rukách.

* * * * * * * *

Pre Sama bol pobyt v nemocnici úplné mučenie, každý deň šomral a otravoval doktorov otázkami, kedy už bude môcť konečne odísť. Postupne sa začal učiť chodiť na barlách a aj podliatiny na tvári sa mu pomaly hojili. Domov ho pustili až na siedmy deň, čiže tam ležal o dva dni dlhšie ako mu povedal lekár.

"Konečne domov! Nikdy som si neuvedomil, ako veľmi milujem svoju posteľ a sprchu!"

"Veci, ktoré miluješ, si uvedomíš, až kým ich nemáš."

"Svätá pravda. Keď prídem domov, venujem svojej posteli ten najsladší bozk!" žartoval, keď sme vychádzali z nemocničných dverí na parkovisko, kde bol odstavený môj Mini Cooper.

"Trdlo! Nepreháňaj!"

"Molnárová, ako sa mám zložiť do tohto mini auta? Očakávaš odo mňa, že sa zázračne zmenším? Alebo snáď máš pri sebe kúzelnú paličku?"

"Trochu ti posuniem sedadlo a barle ti zložím dozadu," prekrútila som oči a pomohla mu nasadnúť do svojho auta.

"Toto je príšerné! Moja úbohá noha! Prečo si nevzala moje auto?"

"Nehorázne dramatický! Pretože si povedal, že mi svoje auto nikdy nedáš do rúk, že by? Ešte včera som sa pýtala, že či mi od neho dáš kľúče a ty si mi v piatich jazykoch odpovedal nie."

"Pretože Evička je naučená len na môj štýl jazdy. Nemohol som dovoliť, aby na nej jazdil niekto iný!" Evička bola meno jeho strieborného Mercedesu. Nepýtajte sa, prečo to meno. Aj ja som sa rehotala ako šialená, keď som ho prvýkrát počula.

"Tak sa teraz láskavo nesťažuj! Alebo ťa kľudne môžem vysadiť a domov pôjdeš pešo. Možno sa nad tebou dokonca niekto zľutuje a dá ti odvoz domov," opäť sme boli v stave nášho vzťahu, keď sme sa vzájomne doberali a po týchto chvíľach sa mi cnelo najviac.

"Už som ticho," zdvihol ruky a tváril sa krotko.

Pred náš panelák sme dorazili za niekoľko minút, čas so Samom vždy plynul rýchlo. Dostať ho z auta už ale bolo ťažšie ako nasadnutie. Najprv som mu musela vybrať barle, ktoré som oprela o auto, a potom prišlo to najťažšie a moja výška nepomáhala. Sam vykročil z auta svojou zdravou nohou a potom sa zaprel o moje telo, kým vystupoval s druhou. Mala som čo robiť, aby som ho udržala. Nohy sa mi triasli, nechcela som mu ublížiť ešte viac, jeho telo bolo stále ubolené, snažila som sa byť teda čo najjemnejšia.

"V poriadku, Molnárová. Už stojím!" smial sa, kým ja som ho stále držala pevne okolo pásu.

"Prepáč, nevšimla som si," zahanbila som sa a rýchlo stiahla ruky z jeho pásu.

"Ďakujem ti. Neviem si predstaviť, že s týmto hebedom na nohe budem musieť chodiť osem týždňov! Asi sa na celý tento čas zavriem do svojho bytu!"

"Musíš mať trochu pohybu. Ako chceš potom na tú nohu fungovať? Chytaj barle a ideme!" nakázala som mu a do rúk vložila opreté barle. Samovi to ešte stále nešlo, buď mu stále vypadávali z rúk alebo ich nevedel používať naraz, čo bolo trochu vtipné, ale radšej som sa nesmiala, aby som neublížila jeho egu.

"A sme doma! Tadá! Zvládol si to!" triumfálne som zakričala a tlieskala mu.

"A trvalo to len desať minút! Hurá!" ironicky poznamenal a hodil sa na sedačku.

"Nikdy som si nemyslela, že ty budeš pesimistom v našom vzťahu!"

"Musím si dať sprchu! Som hrozne spotený! A s touto nohou neviem ako to zvládnem!"

"Dáme ti do sprchového kútu stoličku a na nohu ti dám nejaký igelit. Čakaj, niečo nájdem!" rýchlo som utekala do svojho bytu, kde som mala igelit ešte z posledného maľovania stien.

"To si mám dať na nohu?"

"Ak sa chceš okúpať, tak áno!" pristúpila som k nemu a opatrne mu obkrútila igelit okolo nohy. Do sprchy položila stoličku a protišmykovú podložku a ešte jednu stoličku, na ktorú si Sam vyloží nohu.

"Ty si génius, Molnárová!" začala som mu pomáhať s vyzliekaním, najprv som mu pomaly stiahla kraťase, takže Sam ostal len v boxerkách a potom mu stiahla tričko z hlavy. Jeho vypracované telo bolo celé posiate modrinami a krvavými podliatinami. Sam si všimol, ako na neho zízam a zahanbil sa, ja som rýchlo odvrátila zrak a presunula ho na stoličku. Nohu som mu vyložila na ďalšiu stoličku a pomaly spustila vodu. Pre niekoho by táto situácia mohla byť nepríjemná, ale keby to bolo opačne, tiež by som sa nehanbila. Bolo to nenútené a prirodzené.

Po sprche som mu rýchlo podala osušku a pomohla natiahnuť kraťase a tričko. Tuším som bola viac mokrá ako on.

"Zajtra spolu niekam pôjdeme," oznámila som mu, keď som ho skladala na posteľ.

"Ďakujem, neviem ako by som to bez teba zvládol. Oficiálne ťa povyšujem za svoju opatrovateľku číslo jedna!"

"Účtujem si desať eur na hodinu!" žartovala som a v tú noc sme od únavy zaspali spolu na jednej posteli.

"Smiem sa spýtať, kam ideme?" nedočkavo sa vypytoval Sam v aute.

"Keď tam budeme, dozvieš sa to," pokojne som odpovedala a sústredila sa na cestu pred sebou.

"Cintorín? Prečo práve sem?"

"Potrebuješ sa rozlúčiť. Len tak sa pohneš ďalej," otvorila som dvere na aute a prešla na druhú stranu k tým jeho. Sam si ťažko vzdychol a chvíľu váhal.

"Od jeho pohrebu som tu nebol," vstal a oprel sa o mňa. Cestou k hrobu pána Baláža sme neprehovorili ani slovo.

"Ak budeš niečo potrebovať, som tu," dala som sa na odchod, v čom sa Sam zastavil.

"Neodchádzaj. Môžeš počuť všetko, čo mu poviem," zastal si bližšie k jeho hrobu a na chvíľu stíchol.

"Starý otec, to som ja, Sam. Tvoj drzý vnuk, ktorého si vždy musel prehovárať do jedenia zeleniny. Stále si ma odhalil, keď som sa tváril, že som počas večere zjedol svoju zeleninu ako prvý, pričom som ju len hádzal pod stôl nášmu psovi. Ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa urobil. Ďakujem za všetky tvoje rady týkajúce sa žien, vždy si mi hovoril, že sa k ním mám chovať s rešpektom a uctiť si ich, pretože ženy sú naša budúcnosť. Ďakujem za každý jeden večer strávený so mnou, keď som pri dverách čakal na svojho otca, ktorý stále nechodil. Bol si pre mňa ako otec a život bez teba je naprd. Vážne naprd, starý otec. Prepáč, že som posledné mesiace tvojho života nestrávil s tebou a prepáč, že som ti vtedy neodpovedal naspäť. Prepáč, že som ti nepovedal, ako veľmi ťa mám rád, a aký dôležitý si pre mňa bol a stále budeš a pevne dúfam, že to vieš. Ak sa na mňa teraz pozeráš, dúfam, že nie si sklamaný a vedz, že na teba nikdy nezabudnem. Už navždy ťa budem mať vo svojom srdci a keď raz budem mať vlastné deti, sľubujem ti, že im prerozprávam všetky tvoje historky. Vaša láska so starou mamou je pre mňa inšpiráciou. Prekonali ste mnoho prekážok, ale nevzdal si sa a bojoval si o ňu. Tak ako o všetko v živote. Budeme si ťa navždy pamätať ako muža, ktorý sa snažil prekonať všetky ťažkosti a nikdy nesklopil hlavu. Starý otec verím, že si na lepšom mieste a že sa na mňa práve teraz pozeráte so starou mamou. Konečne ste opäť spolu. Oboch vás milujem. A navždy vás budem nosiť vo svojom srdci," usmieval sa Sam cez slzy a ja som sa už ďalej tiež nemohla udržať a skočila mu do náručia.

"Vedela si skôr, že to potrebujem, ako ja sám. Teraz sa môžem pohnúť ďalej. Ďakujem," stlačil mi v aute ruku.

"Ty si to vedel tiež, len si sa bál tieto veci povedať nahlas. Cítiš sa aspoň o trochu lepšie?"

"Veľmi," ďakovne sa na mňa usmial.

* * * * * * * *

Dni ubiehali rýchlo a ani sme sa nenazdali a opäť tu boli Vianoce. Samovi sa dĺžka nosenia sadry predĺžila takmer o celé dva mesiace a pohybovať sa vonku v zime so zlomenou nohou bolo extrémne náročné. A k radosti mu určite neprispievali aj každodenné bolesti, ktoré mu zlomenina spôsobovala. Doktor povedal, že je to v tejto fáze zlomeniny normálne, pretože sa kosť zrastá späť, ale ustavičné bolesti zastavilo až nadopovanie sa liekmi. Sam sa snažil na tú nohu pomaly chodiť a zaťažovať ju, ale sadru mu budú dávať dole až po novom roku a ani vtedy nebude mať skutočne vyhraté, keďže ho čakajú zdĺhavé rehabilitácie. Najviac ho však štvalo to, že pravdepodobne bude musieť vynechať aj začiatok, ba dokonca možno aj celú sezónu. Privádzalo ho do šialenstva, že nemôže nasadnúť na svoju motorku a pretekať. Hoci v tejto zime by mohol pretekať len ťažko.

"Mám tu pre teba jeden extra veľký cheeserburger a hranolky!" zozadu som pristúpila k Samovi sediacom na sedačke a k nosu mu priložila vrecúško s jedlom.

"A Netflix s Priateľmi je už tiež pripravený!" aktuálne sme boli na ďalšom maratóne a dnes sme sledovali časť, v ktorej Phoebe a Rachel zistia, že Monica a Chandler sú pár.

"Nikdy ma neprestane baviť zvádzanie Phoebe. A ten bozk s Chandlerom!" kričala som z kuchyne, keď som vyberala taniere na naše jedlo.

"Neprezrádzaj mi dej!"

"Veď sme to videli už milionkrát!" namietala som a hodila sa k nemu na sedačku.

"Ale je zábavné tváriť sa, že nevieme, čo sa bude diať."

"Ty si príšerný!"

"Ale miluješ ma! Nebráň sa tomu," začal ma štekliť.

"Mimochodom, tento rok nejdem na Vianoce domov," oznámila som mu, aby som ho rozptýlila od šteklenia.

"Čože? A ako zareagovali tvoji rodičia?" mala som pravdu, prestal a v očiach sa mu zjavili iskričky radosti.

"Neboli príliš nadšení. Ale rešpektujú to."

"Nechcem, aby si tu ostávala kvôli mne. Držať ťa od rodiny je to posledné, čo chcem."

"Netrep hlúposti. Chcem osláviť tohtoročné Vianoce s tebou. A šéf by mi aj tak nedal dovolenku..." povedal som len tak na okraj a zahryzla do svojho cheeseburgeru.

"A kto bude variť? Vianoce nemôžu byť bez tradičnej štedrovečernej večere."

"Budeme variť spolu!"

"Tak to nedopadne dobre!" už dopredu vyhlásil.

"Ver nám trochu!" štuchla som do neho.

* * * * * * * *

Štedrovečerná večera vôbec nedopadla tak zle, ako som si prestavovala. Síce kapustnica sa nemohla porovnávať s tou, ktorú robieva moja mama, ale aj tak chutila pomerne dobre.

"Nemôžem uveriť, že tento rok si na Vianoce neprišla domov!" šomrala na mňa Ela počas prebiehajúceho videohovoru.

"Prepáč sestrička. Ale nemohla som tu nechať Sama samého."

"Vy dvaja sa už dajte konečne dokopy! Pomaly už budete ako siamské dvojčatá!"

"Ale no tak. Keď uvidíš môj darček, hneď sa na mňa prestaneš hnevať," tento rok som jej darovala ručne vyšívanú kabelku od populárnej slovenskej značky.

"No uvidíme, či ti budem schopná odpustiť," dramaticky sa zatvárila.

"Pozdrav odo mňa ocka aj mamu! A darčeky si otvorte až po večeri!" stihla som ešte zakričať predtým, ako Ela klikla na červenú ikonku signalizujúcu ukončenie hovoru.

"To bola tvoja sestra?" kričal z dverí Sam, ktorý sa nejakým spôsobom dotrepal zo svojho bytu až ku mne so svojim vianočným stromčekom.

"Čo to robíš?" nechápavo som stála pri dverách.

"Čo? Večeriame u teba v byte, takže je logické, že ja si sem prinesiem aspoň svoj vianočný stromček," bol bez bariel a len ledva sa udržal na nohách. Jeho vianočný stromček bol malý, takže nebolo až také ťažké preniesť ho. Pre istotu som mu ho ale radšej vzala z rúk.

"Ty si úplný blázon!" smiala som sa.

Večera prebiehala v dobrej nálade, Samovi moje jedlo chutilo a vypýtal si aj dupľu. Bola som spokojná. A tento rok sme dodržali pravidlo a nič sme si nevenovali. Obaja sme usúdili, že tohto roku darčeky nepotrebujeme.

"Milujem Sám doma! Je to presne ako Priatelia. Môžem to vidieť aj tisíckrát a nikdy to nezunujem," rozplýval sa pred televízorom.

"Hovor mi o tom. Tie jeho pasce sú geniálne!"

"Linda a Martin budúci týždeň organizujú silvestrovskú párty. Pôjdeme?"

"Linda ma už pozvala, takže budeme musieť."

"Budú tam len naši kamaráti. Aj keď stále nechápem, ako dokážu usporiadať párty, keď sa starajú o Lili!"

"Lindina mama sa ponúkla, že ju postráži, takže budú mať celý večer pred seba."

"Neviem, či by som bol schopný opustiť svoje dieťa na Silvestra." zamyslel sa Sam.

"Ja tiež nie. Ale nemáme deti, nevieme ako to chodí. A trocha pauzy nikdy neuškodí."

* * * * * * * *

Linda s Martinom sa prednedávnom presťahovali do veľkého poschodového domu, takže silvestrovská párty sa dala považovať za kolaudačnú. Hostí nebolo až tak veľa, dokopy sme možno boli len desiati, aj to boli prevažne pretekári z motorkárskeho klubu a ich priateľky.

"Bela, Sam, vitajte!" zdravila nás pri dverách Linda, ktorá sa pomaly dostávala ku svojej váhe pred tehotenstvom.

"Ďakujeme! Máte to tu úžasné!"

"Všetko som vyberala ja," chválila sa Linda, čo nám bolo obom jasné. Martin bol v tomto prikrátky.

"Kámo, vitaj. Poď si sadnúť k nám chlapom a ženy nechajme klebetiť. Linda sa už musí všetkým vyrozprávať ako jej dá Lili zabrať," doberal si ju Martin.

"Ty si skutočne hovädo. Takto sa správa k matke svojej dcéry?" urazila sa.

"Ale láska, si najúžasnejšie žena na svete. A máš s Lili veľa práce, to je predsa pravda, nie?" snažil sa udobriť si ju a pobozkal ju.

"Dobre, odpustené," flegmaticky sa otočila a ťahala ma za ruku do vedľajšej izby, kde už sedela Katka a niekoľko ďalších partneriek, ktoré som nepoznala.

Po celý večer sme boli rozdelení na mužov a ženy, čo mi trochu prekážalo, lebo Silvester sme každý rok so Samom trávili spolu. Linda nám zdieľala rôzne zážitky týkajúce sa Lili a bolo znateľné, že jej chýba. Ku sklonku večera podišiel Sam ku mne a za ruku ma ťahal na vonkajšiu terasu.

Zvnútra sme počuli odpočítavanie starého roku, ale my sme len ticho stáli pri sebe a čakali na ohňostroj.

"Šťastný nový rok, Molnárová! Ďakujem, že si to so mnou prežila. Bol som poriadna osina v zadku."

"Štastný nový rok aj tebe, Friedman. Najlepší priatelia navždy," oprela som si hlavu o jeho plece a zapozerala sa na farebný ohňostroj na oblohe.