Po týchto slovách sa Sam okamžite rozbehol cez celú sálu do svojho auta a namieril si to do nemocnice. Ja som za ním vo svojich vysokých opätkoch ledva stíhala ísť, ale nemienila som ho nechať samého.

"Riadim ja!" prikázala som mu a odtlačila ho od dverí.

"Ja to zvládnem..." trasľavým hlasom odpovedal.

"V takomto stave ťa nemôžem nechať šoférovať, sadni si na sedadlo spolujazdca a snaž sa, prosím, aspoň trochu upokojiť," Sam sa tváril zmätene a triasli sa mu ruky. Tento stav som dobre poznala, prichádzal na neho panický záchvat.

"Bela, musím sa ihneď dostať do nemocnice! Potrebujem vedieť, čo s ním je!" v tejto fáze už bol totálne mimo, preto som ho rýchlo usadila a nakázala mu pomaly dýchať.

"Všetko bude v poriadku. Musíš sa dať dokopy. Pomaly dýchaj. Nádych, výdych," opakovala som a on sa postupne začal upokojovať.

"Môžeme už ísť? Prosím," povedal trochu kľudnejším hlasom.

"Dobre, ale ja budem šoférovať."

Keď sme dorazili do nemocnice, nikto nám nechcel podať žiadne informácie, alebo nás len odstavili slovami, že musíme počkať na lekára. Sam sa nervózne prechádzal z jedného rohu na druhý a pritom som videla, ako sa mu opäť začínajú triasť ruky, keď si strhával motýlika z krku.

"Za chvíľu príde doktor. Všetko bude v poriadku. Tvoj starý otec bude v poriadku," bola som tiež vydesená, ale snažila som sa tváriť sa pred Samom statočne. Nemohli sme sa obaja zosypať.

"Kde už je ten lekár? To tu nikto nepracuje!" kričal Sam a vzápätí dorazila do nemocnice aj pani Friedmanová.

"Je už niečo nové? Povedali vám niečo?" znepokojene sa pýtala, bolo vidieť, že má o svojho otca tiež strach.

"Nikto ani len nevyšiel von. Povedali, že máme čakať. Kto mu vlastne zavolal záchranku?" nervózne sa pýtal svojej mamy.

"Opatrovateľka. Ocko bol v poriadku, keď sme odchádzali. Na nič sa nesťažoval, prišlo to náhle..." začala plakať pani Friedmanová

"Váš otec je silný muž. Vydrží to," utešovala som ju, aj keď v tej chvíli som si nebola ničím istá. Boli sme v nemocnici už viac ako hodinu a nikto nám nič neprišiel oznámiť. To nevyzeralo dobre.

"Rodina pána Baláža?" vyšiel z operačnej sály pravdepodobne doktor, ktorý mal na starosti pána Baláža.

"To sme my. Tak ako? Čo sa stalo? Je môj otec v poriadku?" zahrnula ho otázkami Samova mama.

"Pán Baláž prekonal infarkt myokardu, ktorý zapríčinila krvná zrazenina v koronárnych artériách. Spolu s tímom lekárov sme sa rozhodli pre chirurgickú liečbu a teda o bypass srdca. Srdce vášho otca bolo v pokročilej forme ischemickej choroby a preto sme usúdili, že chirurgická liečba je nevyhnutná. Operácia dopadla v poriadku a váš otec je stabilizovaný. Ďalších štyridsaťosem hodín ale bude kritických."

"Ale bude v poriadku?" nesmelo sa spýtal Sam a do očí sa mu tisli slzy.

"Neviem vám nič zaručiť. Ako som povedal, nasledujúcich štyridsaťosem hodín bude kritických," opäť zopakoval doktor, čo Sama privádzalo do šialenstva.

"Budeme ho môcť vidieť?"

"Dnes určite nie. Možno zajtra, aj to len na pár minút. Ak budete mať ešte nejaké otázky, moja kancelária je na konci chodby, druhé dvere zľava. Dovidenia," rozlúčil sa s nami doktor.

"Sam, choď si domov oddýchnuť. Ja tu so starým otcom ostanem," prosila ho pani Friedmanová.

"Nikam nejdem. Keď sa prebudí, chcem byť prvý, ktorý ho uvidí."

"Akonáhle sa zobudí, hneď ti to dám vedieť," prehovárala ho, ale ja som vedela, že Sam dnes večer nikam nepôjde.

"Mami, neprehováraj ma, prosím. Bela ty tu ale nemusíš ostávať. Určite sa v tých šatách necítiš príjemne," v tom zhone som si až teraz uvedomila, že mám na sebe stále oblečené svoje červené priliehavé šaty, ktoré sa na toto miesto absolútne nehodili.

"Na tvojom starom otcovi mi záleží. A budem tu dovtedy, kým tu budeš aj ty," prisadla som si k nemu na stoličku a stisla som ho za koleno.

"Ja sa idem domov prezliecť. Prinesiem niečo na prezlečenie aj vám. Za chvíľu som naspäť. Keby niečo, zavolaj mi."

"Mami, stačí keď prídeš ráno. Bude zbytočné, keď tu budeme sedieť všetci. A samozrejme ti zavolám, keď budem vedieť niečo nové."

"Si si istý, že to tu zvládneš?" nahodila opäť znepokojený výraz.

"Áno, mami. Mám tu Belu," po prvýkrát odkedy sme v nemocnici som videla na jeho tvári známky úsmevu.

"No dobre. Ale ráno som tu. A snažte sa aspoň trochu pospať si."

"Dobrú noc, mami," vstal a objal ju a pani Friedmanová sa ešte raz ubezpečila, či je v poriadku, keď ho tu nechá so mnou. Na čo som len ja kývla hlavou a pousmiala sa.

"Nepotrebuješ niečo? Prinesiem ti kávu, čaj? Alebo niečo pod zub?" zvedavo som sa ho vypytovala, pretože som chcela byť aspoň trochu osožná.

"Všetko, čo potrebujem, mám tu," snažil sa povedať s úsmevom, ale ja som videla presne skrz neho.

"Predo mnou sa nemusíš tváriť, že si v poriadku."

"Bojím sa. Nechcem ho stratiť. Je pre mňa ako otec a cítim sa hrozne, pretože som ho v poslednej dobe takmer vôbec nenavštevoval. Čo si o mne mohol myslieť? Ako sa mohol cítiť? Dokonca dostal infarkt, keď bol doma sám s cudzou osobou! To ja som sa o neho mal starať!"

"Okamžite sa prestaň obviňovať! Ako by mu pomohlo, keby si aj bol s ním doma? Poskytol by si mu snáď odbornú lekársku pomoc? Nezabránil by si jeho operácii, ani by si ho zázračne nevyliečil."

"Bojím sa, že už nikdy mu nebudem môcť povedať ako veľmi mi na ňom záleží..."

"Budeš mu to môcť povedať, pretože sa preberie a bude žiť ešte ďalších niekoľko rokov a na tento deň si budeš pamätať len na ako zlú spomienku, ktorá ti pomohla uvedomiť si, aký je život vzácny," opäť som sa snažila tváriť presvedčivo. Musela som byť silná. Kvôli Samovi.

"Molnárová, ty vieš vždy presne čo máš povedať! Ďakujem, že ťa mám a že si tu so mnou ostala."

"To je predsa samozrejmosť. Od čoho sú priatelia?"

"V tých šatách si krásna. Ale už ti musí byť zima," otočil sa ku mne a prehodil mi cez plecia svoje sako, ktoré znovu voňalo po citrusoch, mäte a pomarančoch. Tú vôňu som začínala postupne milovať.

"Ďakujem," zívla som a oprela si hlavu o jeho plece. Bolo niečo hodiny po polnoci a začínala som cítiť, že na mňa lezú driemoty.

"Už si unavená?"

"Len trochu," zaklamala som, zavrela oči a upadla do tuhého spánku.

"Slečna, pane! Pán Friedman!" zobudila som sa na neznáme hlasy ženy a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, kde to práve som.

"Dobré ráno! Čo sa deje?" vyskočil prudko zo stoličky vedľa mňa, kým ja som si stále pretierala rozospaté oči.

"Váš starý otec sa zobudil! A pýtal sa na vás, chcete ho vidieť?" spýtala sa sestrička.

"Áno. Áno, jasné, že ho chcem vidieť!" v Samových očiach sa objavili iskričky šťastia.

"Dobre, tak poďte za mnou. Musíte si ale nasadiť rúško a sterilné jednorazové nemocničné šaty,"

"S tým nemáme problém," odvetil Sam a rýchlo sa navliekal do nemocničného oblečenia.

"Ale môžete sa zdržať maximálne desať minút. Váš starý otec musí odpočívať."

Keď sme vošli do izby pána Baláža, nebol to pekný pohľad. Bol pripojený na niekoľko prístrojov a jeho telo pôsobilo tak bezmocne. Slzy som mala na krajíčku, bolo hrozné vidieť ho v takomto stave.

"Starý otec, to som ja, Sam. Ako sa cítiš?" šeptajúcim hlasom sa spýtal.

"Samko, vnuk môj," nevládnym hlasom hovoril pán Baláž, pričom sa snažil obrátiť hlavu tak, aby na nás videl.

"To je v poriadku, starý otec. Neotáčaj sa, som tu pri tebe. Nenamáhaj sa zbytočne," roztraseným hlasom vravel Sam a pobozkal mu ruku.

"Bela, zlatko, aj ty si tu?" spýtal sa a zakašľal.

"Pán Baláž, ste veľmi slabý. Nenamáhajte sa, sme tu so Samom pri vás."

"Takže ste sa dali konečne dokopy?" hodil na nás prosebný pohľad, ako keby nás nútil odpovedať áno.

"Áno, sme spolu," odpovedala som mu s úsmevom a chytila Sama za ruku, ktorý neskrýval prekvapený výraz, ale hral to so mnou.

"Mám za vás veľkú radosť. Samko, vnuk môj, mám ťa veľmi rád. Prosím, nikdy na to nezabudni," akonáhle dohovoril tieto slová, do izby sa vrútila sestrička a ukončila našu návštevu.

"Dovidenia, pán Baláž. Skoro sa uzdravte!"

"Ahoj, starý otec. A prosím ťa, odpočiň si. Máš toho ešte veľa pred sebou," rýchlo mu pobozkal opäť ruku a vyšiel z izby.

"Vidíš, všetko bude v poriadku! Tvoj starý otec sa zotaví!" utešovala som ho.

"Prečo si mu povedala, že sme spolu?" stále nechápal.

"Chcela som mu urobiť radosť. Nevidel si, ako sa na nás pozeral? Nemala som mu srdce povedať, že sme len kamaráti."

"Urobilo mu to radosť, to je pravda."

"Nehneváš sa, dúfam, nechcela som ťa priniesť do rozpakov."

"Molnárová, ako by som sa mohol hnevať za to, že si spôsobila radosť môjmu starému otcovi?"

"Dobré ráno. Tak čo, niečo nové?" pýtala sa pani Friedmanová, s ktorou sme sa stretli keď sme vychádzali z izby.

"Starý otec sa prebudil. Dokonca sme už aj boli za ním! Vyzerá to byť na dobrej ceste!" s nadšením zdieľal najnovšie správy svojej mame a silno ju objal.

"Vďakabohu! Celú noc som ani oka nezažmúrila! Musela som na neho stále myslieť. A aj ste sa s ním rozprávali? Vnímal vás?"

"Áno, celý čas bol pri vedomí. Ešte stále je slabý, ale to je po takej operácií normálne."

"Som veľmi šťastná. Uľavilo sa mi. Ale vy si teraz choďte domov odpočinúť. To oblečenie je nepohodlné. Veď o chvíľu sa vrátite späť," snažila sa Sama opäť prehovoriť.

"Ale len na chvíľu. Dám si sprchu a hneď sa sem vrátiť späť."

"Ako chceš, zlatko. Ja sa idem ešte spýtať doktora, aký je stav starého otca. Vy dvaja choďte," prstom ukázala na sklenené vchodové dvere a namierila si to do kancelárie doktora, ktorý včera operoval pána Baláža.

* * * * * * * *

Doma som si dala teplú sprchu a zmyla všetky včerajšie starosti. Bola to ťažká noc a dnes ráno zo mňa opadlo veľké bremeno. Dúfala a verila som, že sa pánovi Balážovi čo najskôr polepší, a že čochvíľu bude opäť ten čiperný pán, akého som poznala. Žiaľ, život je nepredvídateľný a veci sa nie vždy dejú tak, ako si prajete.

"Sam, som hotová. Môžeme ísť!" oznámila som mu a vošla do jeho izby, v ktorej Sam práve telefonoval a tak som impulzívne stíchla.

"Sta-starý o-otec zomrel," oznámil vzlykajúc, telefón mu vypadol z ruky a kľakol si na zem.