Štastie, že som v práci mala náhradný dáždnik, keďže aj po mojom odchode z práce sa dážď ešte znásobil. Opäť som si zavolala taxík a stále premýšľala o tom, čo sa stalo s mojím susedom.

"Zadržte, prosím, výťah," ozval sa neznámy mužský hlas, ktorý som okamžite spoznala. Samuel.

"Rád ťa opäť vidím, ešte sa hneváš?"

"A opäť to tykanie. Teraz neviem, či to robíte kvôli tomu, že ma chcete naštvať alebo vám stále nedochádza, že si to neželám."

"Ale no tak, keď už budem teraz tvoj nový sused..."

"Môj nový sused? Čo sa stalo s pánom Balážom?"

"Myslíš môjho starého otca? Rozhodol sa ísť bývať k našim a mne venoval tento krásny dvojizbový loft, no nemám ja šťastie!"

"Starý otec?" nemohla som veriť vlastným ušiam, takže tohto otravného chlapca budem odteraz vidieť každý deň.

Dvere výťahu sa otvorili a ja som bez pozdravu vošla do svojho bytu, pričom v hlave sa mi stále prehrávali vety môjho nového suseda. Sama neviem, prečo mi tak strašne liezol na nervy.

* * * * * * * * *

O niekoľko týždňov sme sa ráno opäť stretli.  Úspešne sa mi darilo vyhýbať sa mu, žiaľ, v ten deň som nemala také šťastie. Sam mi opäť tykal, ale ja som naozaj nemala náladu hádať sa s ním alebo ho opravovať. Keďže bola sobota, znamenalo to, že musím ísť na fakultu a že práve tá sobota bola aj dňom jednej z mojich záverečných skúšok.

Po konci zimného semestra nám naša profesorka Danková zadala úlohu - vypracovanie obhajoby pre údajný suspekt za fiktívnu vraždu tretieho stupňa. Odtlačky nášho suspektu sa našli na mieste činu a my sme mali vypracovať kompletný plán obhajoby, respektíve zistiť či podozrivá zločin spáchala a pokúsiť sa zbaviť ju všetkých obvinení.

Na tomto prípade som pracovala celé mesiace, bola som si istá tým, že môj plán obhajoby je nepriestrelný.

Do budovy som však aj napriek tomu vkročila s akýmsi rešpektom, táto úloha bola veľmi dôležitá, tvorila dvadsaťpäť percent našej koncoročnej známky a rovnako tak pre nás znamenala možnosť. Ak by sa nám totiž nepodarilo zvládnuť jednu skúšku, táto úloha nás mala zachrániť pred prípadným opakovaním v septembri. Ja som si ale dala za cieľ, že všetky skúšky zvládnem na sto percent. Som perfekcionistka, čo je často jednou z mojich najhorších kvalít, neznášam neúspech.

Po asi hodine sedenia na lavičke som bola povolaná profesorkou Dankovou a ďalšími dvomi profesormi, ktorých som poznala len z krátkych stretnutí na chodbe. Srdce mi bilo ako šialené a stále som si opakovala, že nemám byť prečo nervózna.

Po predstavení môjho plánu obhajoby si profesorka Danková vzala nejaký čas na premýšľanie a mňa poslali na ďalších - dlhých - desať minút na chodbu. Ruky sa mi potili a bolo mi na zvracanie, aj keď som už týmto skúškovým procesom prešla niekoľkokrát a aj keď som bola celkom sebavedomý človek, toto mi vždy dokázalo rozbúšiť srdce nad priemernú rýchlosť normálneho človeka.

"Slečna Molnárová, prosím, vstúpte."

Zastala som si a bola plná očakávaní, nebála som sa toho, že sa im môj plán nepáčil, bála som sa ohodnotenia, ktoré od nich dostanem.

"Slečna Molnárová, váš plán obhajoby bol síce premyslený, ale chýbajú nám tu niektoré základné otázky. Vy ste sa sústredili na hľadanie ďalších podozrivých, ale našou prioritou bolo zbavenie všetkých obvinení hlavného podozrivého, čo sa vám, bohužiaľ, nepodarilo. S poľutovaním Vám teda oznamujeme, že váš plán nebol kompletný a teda touto skúškou sa vám nepodarilo prejsť. Avšak ako som už spomínala, to neznamená, že budete musieť túto skúšku v septembri opakovať, znamená to, že musíte byť vo svojich nadchádzajúcich skúškach stopercentná."

Nepamätám si ako som sa po týchto slovách dostala do taxíka, nemohla som dýchať, rozmýšľať, v hlave mi stále znelo - "touto skúškou sa vám nepodarilo prejsť". Ruky sa mi triasli, ani neviem, kedy naposledy som mala takýto panický atak.

Počítala som do desať a snažila sa spomaliť svoje dýchanie, nevedela som sa dočkať, kedy sa dostanem z taxíku a budem sa môcť ísť vyplakať do svojho bytu.

Po dorazení pred panelákový byt, v ktorom bývam, som rýchlo zaplatila šoférovi taxíku, ktorý sa na mňa len nechápavo pozeral a zo zdvorilosti nič nepovedal. Rýchlo som utekala ku kamennému múru a opäť raz pomaly dýchala a rátala do desať. Počasie bolo hrozné, lialo ako z krhly a zvuk bleskov dával jasne najavo, že búrka je v nedohľadne.

Rýchlo som vstúpila do výťahu, nemala som v sebe kúsok energie na kráčanie po schodoch. Kým som si však stihla uvedomiť, kto je vo výťahu so mnou, dvere sa zavreli a viac nebolo úteku.

"Opäť si si zabudla dáždnik?"

Sam sa snažil opäť o diskusiu, ale ja som ho ako obvykle ignorovala - teda aspoň dovtedy, kým sa výťah kompletne nezastavil.

"Toto nie je možné. Dnes ma musí niekto skutočne nenávidieť," povedala som.

"Ešte nikdy sa mi nepodarilo zaseknúť sa vo výťahu, konečne si to budem môcť odškrtnúť zo svojho "must-do-listu," Sam sa snažil vtipkovať.

Ako keby nestačilo, že som neurobila jednu zo svojich skúšok, mala panický atak v aute úplne cudzieho človeka, úplne zmokla, teraz som ešte aj musela trpieť Samove vtipy v zaseknutom výťahu bez svetla. Dnes bol oficiálne môj najhorší deň v živote.