Doma už opäť všetko hlásalo príchod vianočných sviatkov. Všade boli vianočné girlandy, ozdoby, nad krbom zakvačené ponožky s našimi menami, v kuchyni vyvoniavali dobroty. Proste domov, na ktorý si pamätám.

Mamka a ocko ma vítali s úsmevom na tvári a Ela sa vyzvedala neskutočne veľa otázok ohľadom môjho vzťahu s Maxom.

"Ľúbiš ho?" vyzvedala.

"Ela, čo je to za otázku? Veď sme spolu."

"Ale to nie je odpoveď na to, na čo sa ťa pýtam," stále do mňa dobiedzala.

"Áno. Spokojná?"

"No len aby."

"Čo majú znamenať tieto otázky?" spýtala som sa a hodila po nej vankúš.

"Hej! To nebolo fér! Nebola som pripravená!"

"Máš dávať pozor!" hodila som po nej ďalší.

"Tak a dosť! Oficiálne si začala vankúšovú vojnu!" zakričala a trafila ma po tvári. Naháňali sme sa, skákali po posteli, až sme boli z toho obidve vyčerpané a hodili sa od únavy na posteľ.

"Mier!" vyhlásila som, pričom som ledva vládala s dychom.

"Ja som si predstavovala, že raz skončíš so Samom. Podľa mňa by ste sa k sebe veľmi hodili."

"So Samom sme a vždy budeme najlepší kamaráti. To je všetko. Beriem ho ako brata."

"Keď myslíš."

"Celý čas tu preberáme mňa a ty si sa mi ani nepochválila so svojim novým priateľom," snažila som sa zmeniť tému. Ale bola pravda, že chcem spoznať Elinho prvého priateľa. Bola som prvá, ktorej to Ela oznámila, keď sa dali s Erikom dokopy na začiatku decembra.

"Sme spolu len mesiac. Nie je tu toho veľa, čo by sa dalo povedať. Ešte sa len spoznávame."

"Ach, moja malá sestrička je už dospelá," vyhlásila som a stisla som ju.

"Bela vážne? Maličká sestra? Veď som od teba aspoň o desať centimentrov vyššia," smiala sa.

"Tak toto bolo od teba hnusné!" odtlačila som ju od seba.

"No tak, nehnevaj sa. Si moja velikánska sestra Bela," snažila sa udobriť si ma a nahodila mačacie oči.

"Fajn. Dúfam, že vám to s Erikom vyjde. Ocko a mamka sa s ním už stretli?"

"Zbláznila si sa? Ako by to vyzeralo, keby som ho doniesla ukázať rodičom po mesiaci randenia?"

"Ale vedia o ňom?" ustarostene som sa spýtala a zdvihla som obočie.

"Jasné, že vedia. Čo si o mne myslíš."

"Len som sa pýtala. Mám za teba naozaj radosť. Budem sa s ním môcť stretnúť?"

"Na Vianoce išli s rodinou ku starým rodičom, možno nabudúce. Ale ako ťa poznám, podrobila by si ho výsluchom tretieho stupňa."

"Ach, poznáš ma už tak dobre," vzdychla som a položila som si hlavu na jej plece.

* * * * * * * *

Na štedrovečernú večeru sme k nám pozvali aj Maxa s jeho rodičmi, čo bol samozrejme nápad mojej mamy. Ocko sedel za vrcholom stola, z druhej strany sme sedeli ja, Max a Ela a na strane druhej mamka a pani Rusnáková, pričom za druhým vrcholom stola sedel pán Rusnák.

"Kedy môžeme začať plánovať svadbu?" spýtala sa mama a mne skoro zabehol môj vianočný kapor.

"Mami, prestaň!" okríkla som ju.

"My už chceme vnúčatká. Najlepšie tri. Max by sa mohol začať činiť," nadviazala na ňu pani Rusnáková a moje a Maxove líca sa sfarbili do červena.

"Dámy, nechajte ich na pokoji. Ešte na to majú čas," usmial sa na mňa ocko a ja som mu venovala ďakovný pohľad.

"Ondrej, len sme zvedavé. Sú to predsa naše deti a sme šťastné, že si k sebe konečne našli cestu." ozvala sa opäť moja mama.

"Henrieta, je to ich život. Keď na to budú pripravení, oznámia nám to ako prvým. Dovtedy ich nechajte dýchať," ocko ma zachránil druhýkrát.

Po zvyšok večere sme už tému svadby a vnúčat nepreberali. Mama si uvedomila, že nám to nie je príjemné a keď sme spolu odkladali taniere do umývačky, ospravedlnila sa mi. Po večeri sme sa všetci presunuli do obývačky, kde na nás čakali pod stromčekom darčeky.

Ockovi a mame som tento rok darovala poukážku na romantický víkend v Tatrách, Ele nové ružové slúchadlá, ktoré mi nenápadne poslala "omylom" pred mesiacom do správy s nápisom "Wish list". Nad Maxovým darčekom som dlho premýšľala, ale nakoniec som si spomenula, že je blazón do hodiniek. Moja voľba bola teda jasná. Rozhodla som sa pre strieborno-zlaté vreckové hodinky v krabičke s názvom "First Christmas together".

"Dúfam, že sa ti páčia," povedala som s napätím na jeho odpoveď.

"Nádhera. Ďakujem ti, malá Bela. Odteraz ich budem mať stále pri sebe."

"Som rada, že sa ti páčia!" s nadšením som vykríkla a pobozkala ho.

"A tento je pre teba," podával mi malú krabičku.

"Ďakujem," vzala som si krabičku a rýchlo ju otvorila. Boli v nej nádherné zlaté náušnice v tvare srdca.

"Tie sú krásne," pochválila som ich. Náušnice boli vskutku prenádherné, ale keďže som alergická na zlato, pravdepodobne si ich nebudem môcť dať nikdy do uší. Nechcela som Maxa uraziť a preto som mu to radšej nepovedala. Hoci som si istá, že som mu už raz spomínala, že mám na zlaté šperky alergiu.

Debata v obývačke bola v plnom prúde, Max sa bavil s mojim ockom a tak som sa nenápadne vytratila zavolať Samovi. Bola som zvedavá, ako dopadla jeho štedrovečerná večera.

Neviem, či to bola telepatia, alebo len veľká náhoda, ale keď som vstúpila do izby, na obrazovke notebooku mi už svietil prichádzajúci videohovor od Sama.

"Práve som sa ti chystala zavolať!"

"Žeby telepatia?" spýtal sa Sam tú istú otázku, ktorú som si pred chvíľou položila ja.

"Šťastné a veselé! Ako dopadla večera?"

"Šťastné a veselé aj tebe, Molnárová! Večera bola prekvapujúco v pohode, otec pre zmenu nehovoril, čo všetko sa v práci ešte musí stihnúť a dokonca prejavil aj záujem o to, čo sa deje v mojom živote."

"No sláva!" víťazne som lamentovala rukami.

"A čo ty? Rusnák ťa potešil niečím pekným?"

"Daroval mi zlaté náušnice."

"Bŕ! Zabudla si mu povedať, že si na zlato alergická?" spýtal sa Sam a mňa prekvapilo, že to vie.

"Ty si to pamätáš? A áno, vravela som mu to. Asi zabudol," čo ma trochu hnevalo, ale nechcela som to dať na sebe vidieť.

"Jasné, že pamätám. Aj ty o mne vieš, že som alergický na orechy," čo bola pravda.

"To už je jedno. Rozbaľ si konečne svoj darček!" bola som nedočkavá.

"Dobre, dobre. Už na to idem. Ale rozbalíme si ich naraz," prikývla som a na tri sme obaja roztrhli darčekový papier.

"Krištáľová kľúčenka vintage autíčka? Tá musela stáť majland!"

"Takže sa ti páči?"

"Je úplne perfektne-dokonalo-dokonalá!"

"Som si istá, že také slovo neexistuje," zasmiala som sa.

"Odteraz áno."

Keď som otvorila svoj darček ja, bola som v šoku. Sam mi daroval vintage hraciu skrinku v tvare srdca, v ktorej strede stála balerína, ktorú som už polroka obzerala vo výklade starožitníctva.

"Sam, ako si?" bola som v rozpakoch.

"Ja si všímam všetko, Molnárová. Na tú skrinku si sa pozerala už pol roka!"

"Ty si neskutočný! Veľmi pekne ti ďakujem. Milujem ju!"

"Bolo mi potešením."

"Bela, neuveríš čo mi tvoj otec hovoril!" ozval sa Maxov hlas spred mojich dverí.

Okamžite som sa rozlúčila so Samom a hovor prerušila, som si ale istá, že Max videl s kým som práve volala, pretože na tvári sa mu zjavil naštvaný výraz.

"To nemyslíš vážne? Musíš ho vidieť každý deň?" nazúrene kričal Max.

"Prosím, stíš sa. Rodičia sú dole," snažila som sa ho upokojiť.

"Ty si tým Friedmanom naozaj posadnutá, čo?"

"Prestaň byť takýto. Rozprával si sa s ockom, tak som si na chvíľu odskočila. Len sme si otvorili darčeky, to je všetko."

"Vieš čo, to je jedno. Odchádzam, prajem ti dobrú noc."

* * * * * * * *

Po tomto výstupe som sa s Maxom nebavila celý týždeň. On ma ignoroval a ja som nemala chuť ospravedlňovať sa mu, nič zlé som predsa neurobila. Keď som sa vracala do Košíc, neprišiel sa so mnou ani len rozlúčiť.

"Zlatko, je taká škoda, že nemôžeš ostať až do nového roka."

"Aj mne je to ľúto mami, ale už aj tak bol šéf benevolentný, keď mi odsúhlasil ďalšiu týždňovú dovolenku."

"Budeš nám chýbať. A kde je vlastne Max? Ani sa s tebou nepríde rozlúčiť?"

"Už sme sa rozlúčili, mami." zaklamala som jej, ale jej výraz ma utvrdil v tom, že mi neverí.

"No tak dobre. Šťastnú cestu," popriala mi mama, s ktorou som sa ešte naposledy objala a vstúpila do autobusu.

 V autobuse som sa snažila zaspať, ale myšlienky sa mi stále vracali ku hádke s Maxom. Už týždeň sme sa spolu nerozprávali a chýbal mi. To som mu ja vôbec nechýbala? A teraz budeme od seba ďalší týždeň. Proste skvelé. Po novom roku si to medzi sebou budeme musieť vyriešiť.

"Horúce kakao pre teba!" vítal ma Sam na zastávke s termoskou v ruke.

"Ty si poklad!" siahla som rukou po termoske.

"Povedz mi niečo, čo neviem!"

"Dobre, beriem späť!"

"Fajn, žiadne kakao pre teba!" zamračil sa Sam a ruku s termoskou natiahol vyššie, aby som ňu nedotiahla.

"Okamžite ju daj sem!" naťahovala som sa za jeho rukou, ktorá bola pre moju smolu príliš vysoko.

"Molnárová, tvoja výška ma zabíja. Nech sa páči, tu je tvoja termoska."

"No veď za to. Ďakujem!"

"Zajtra je Silvester, kam pôjdeme?"

"Neviem, vyber niečo ty."

"Ja som vyberal minulý rok. Teraz je rad na tebe. Nemôžem byť v našom priateľstve ten, ktorý robí všetky rozhodnutia."

"Vieš, že keby bolo na mne, tak ostaneme doma, budeme sa napchávať kalorickými jedlami a pozerať Priateľov na Netflixe," povedala som zo žartu.

"Platí."

"Čože? Ty súhlasíš?"

"Prečo nie. Nemám chuť nikam chodiť a Priateľov si nenechám nikdy ujsť."

"Zastavíme sa cestou v obchode? Doma nič nemám a na našu párty budeme potrebovať kopu jedla!"

"A musíme kúpiť aj nejaké šampanské!" doplnil ma Sam.

V obchode sme do košíka nahádzali všetko, čo nám prišlo pod ruku. Všetko to boli kalorické bomby, s čím som nemala až taký problém. Čokoľvek som totiž zjedla, nikdy som nepribrala.

"Vieš čo ešte musíme kúpiť?" spýtal sa ma pri pokladničnom pulte Sam.

"Myslím, že sme nakúpili všetko potrebné."

"Mýliš sa. Potrebujeme ešte párty čiapky."

"Tak ich zájdeme kúpiť."

* * * * * * * *

"Som rád, že sme tento rok nikam nešli."

"Ja tiež."

"Molnárová, ešte stále ste sa s Rusnákom neudobrili?"

"Nie..." ticho som odpovedala.

"To ma mrzí. Opäť som spôsobil vašu hádku..."

"Nič si nespôsobil. Ale prosím, nerozprávajme sa o ňom," poprosila som a ďalej som sa sústredila na Priateľov. Asi pred mesiacom sme začali opäť od prvej série a práve sme sledovali časť, kde Ross zistil, že ho Rachel miluje.

"Rachel a Ross sú najúžasnejší pár v celej histórii seriálov!" vyhlásil Sam.

"To áno. Ale len potvrdzujú teórie mnohých ľudí, ktorí si myslia, že priateľstvo medzi mužom a ženou neexistuje."

"My sme živý príklad toho, že existuje!"

"To sme." usmiala som sa na neho.

Do polnoci ostávala posledná minúta. So Samom sme zastavili seriál a pripravili sa na záverečné odpočítavanie nového roku.

"10,9,8,7,6,5,4,3,2,1! Šťastný nový rok!" jednohlasne sme zakričali.

"Druhý rok spolu Molnárová. Nejaké predsavzatia?"

"Pre tento rok žiadne. Len mi sľúb, že o rok budeme opäť spolu. Bez ohľadu na to, čo sa stane." Sam sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho života a potrebujem, aby v ňom ostal aj naďalej.

"Prisahám. Čestné skautské!"

Desať minút po polnoci mi prišla správa od Maxa.

Musíme sa porozprávať.