Týždeň s mojou rodinou ubehol veľmi rýchlo a už som bola na ceste domov. Tentoraz úplne prvýkrát na svojom novom aute. Chvalabohu. Po ceste som sa však ešte musela zastaviť pre Simba a Lucky vo zvieracom hoteli.

"Vítam ťa, susedka," neskrýval nadšenie Sam, ktorý ma už čakal pri vchodových dverách.

"Nechcel by si mi len tak náhodou pomôcť?" hlavou som kývla na ďalšie kufre uložené v aute.

"Ale ja myslím, že ti to ide celkom dobre. Ešte tak dvakrát sa otočíš a si doma."

"Ty si mi ale džentleman," odfrkla som.

"No tak fajn, keď už tak pekne prosíš," zasmial sa a vzal mi z ruky dva kufre. Ja som teda mohla vziať Simba a Lucky.

"Aké boli sviatky?" opýtala som sa vo výťahu.

"Skvelé. Ale aj tak som sa už tešil domov. Otec do mňa stále hustil, hovoril len o práci a čo všetko ešte musíme stihnúť."

"Nekaz si náladu. Dnes nás predsa čakajú Priatelia!" snažila som sa rozveseliť ho. Jeho otca som nepoznala príliš dobre, ale zo Samovho rozprávania som nadobudla dojem, že je neustále v práci a na ničom inom mu nezáleží.

"Za hodinu ťa čakám aj s popcornom," povedala som mu a vkročila som do svojho bytu.

"Tešíš sa na nášho spoločného Silvestra?" spýtal sa Sam.

"Tento rok bol zvláštny. Ale jeden z mojich najlepších. A som rada, že ho strávim s tebou."

"Nápodobne," odvetil Sam a vzal si za hrsť popcornu.

* *******

"Je to tu obrovské!"

"Tiež som tu prvýkrát! Tam stojí Martin a Peťo, poďme ich pozdraviť," povedal Sam ukazujúc smerom na svojich kamarátov z pretekania a bez otázky ma ťahal za sebou v dave ľudí. Klub bol úplne preplnený.

"Ahojte. Bela, keďže sa starý rok chýli ku koncu, mohli by sme začať od začiatku? Keď sme sa prvýkrát stretli, správal som sa ako idiot. Prosím, odpusť mi," povedal Martin podávajúc mi ruku na znak mieru. Ospravedlňoval sa za naše prvé stretnutie, keď sa o mne aj s ďalším kamarátom rozprával ako o kuse mäsa.

"Ospravedlnenie sa prijíma," podala som mu ruku naspäť.

"Konečne sa moji dvaja najlepší kamaráti udobrili!" vykríkol z nadšením Sam.

Noc prebiehala v dobrej zábave, na moje prekvapenie sa mi tam veľmi páčilo. Vybraté pesničky boli na novoročnú oslavu skvelo vybraté a bola som v spoločnosti ľudí, s ktorými som sa cítila dobre.

Keď sa schyľovalo ku odpočítavaniu posledných sekúnd starého roku, Sam ma odviedol na chodbu, kde nebol taký hluk a začali sme odrátavať spolu.

"10,9,8,7,6,5,4,3,2,1! Šťastný nový rok!" povedali sme naraz , objali sa a pripili si šampanským.

"Bela, ďakujem ti za tento rok. Už konečne priznáš, že sme najlepší kamaráti?!"

"Sam, neviem ako si to vtedy v tom výťahu vedel, ale som vďačná, že sa vtedy pokazil. Som šťastná, že som ťa mohla spoznať a že ťa mám vo svojom živote. Si pre mňa jedna z najdôležitejších osôb!"

"Sľúb mi, že bez ohľadu na to, čo sa stane, vždy strávime Silvestra takto spolu."

"Sľubujem."

"A čo novoročné predsavzatia?"

"Prestať byť perfekcionistkou," odpovedala som a oprela si hlavu o jeho plece.

*****

So Samom sme od tej chvíle boli nerozluční. Začali sme spolu tráviť viac času a kdekoľvek sme išli, všade nás považovali za pár. Zo začiatku sme ich opravovali, ale potom nás už nebavilo každému neustále opakovať, že sme len najlepší kamaráti. Podstatné bolo, že sme to vedeli my, no nie?"

Posledný mesiac pred záverečnými skúškami som, bohužiaľ, opäť spadla do starých koľají. Každý návrh na spoločnú aktivitu som Samovi zatrhla a všetok voľný čas som trávila učením.

Videli sme sa len ráno, keď sme obaja šli do práce a ešte v nedeľu v útulku. Nebolo to správne, ale proces stania sa lepším človekom niečo trvá.

"Obliekaj sa, ideme spolu von," vošiel dnu Sam bez klopania, keďže mal moje kľúče.

"Sam, tie kľúče smieš používať len vtedy, keď nie som doma! Čo keby som bola nahá?"

"Tak po prvé, sprchuješ sa vždy ráno o siedmej a večer o desiatej, áno, viem to o tebe a po druhé, už mesiac si nevystrčila nos z bytu. Zabudla si, čo za predsavzatie si si to na nový rok dala?"

"Tak po prvé, je strašidelné, že to vieš a po druhé, takmer každý deň chodím do práce, takže som vonku neustále."

"Vieš ako som to myslel."

"Nikam nejdem, musím sa učiť."

"Fajn, nedávaš mi na výber," povedal Sam a prehodil si ma na plecia ako keby som bola ľahká ako pierko.

"Sam, okamžite ma daj dole! Nemôžem sa takto ukázať na verejnosti!"

"Tak sa buď prezlečieš alebo ťa beriem von aj takto."

"Fajn!" zakričala som a odpochodovala som do izby.

"No povedz, nie je to lepšie ako byť zamknutá v byte?" spýtal sa Sam, keď sme sedeli na lúke v blízkosti jazera.

"Neviem," pokrčila som plecami a tvárila sa znechutene, pretože som nechcela priznať, že má pravdu.

"Bela, si neuveriteľne tvrdohlavý človek. Obaja vieme, že tie skúšky sa ti podarí urobiť," odvetil Sam a ľahol si do trávy.

"Mám strach," vyslovila som potichu a ľahla si vedľa neho.

"To je predsa normálne, si človek. Báť sa je ľudské. Ale som si stopercentne istý, že to zvládneš."

"Ako si tým môžeš byť tak istý?"

"Pretože si Bela Molnárová, ktorá zvládne všetko," odvetil Sam a do vlasov mi vložil odtrhnutý kvet.