"Naozaj budeš celé sviatky preč?" opýtal sa ma Sam a zamračil sa ako malé dieťa, keď mu vezmete jeho obľúbenú hračku.

"Na Silvestra už budem naspäť."

"Čo si tu bez teba počnem?"

"Veď aj ty ideš na sviatky ku svojej rodine." pripomenula som mu.

"Áno, ale bude tu bez teba nuda."

"A ja som si myslela, že ty si ten zábavný."

Vianoce boli za rohom a tento rok som mala šťastie, pretože šéf mi povolil týždňovú dovolenku. Čo znamenalo, že sa do Košíc vrátim tesne pred Silvestrom, ktorý po prvýkrát oslávime so Samom spolu.

"Nech sa páči, tvoj darček. Ale otvoríš si ho až zajtra!" nakázala som mu.

"Tu je ten tvoj. A pre teba platí to isté!"

"Ja dodržiavam tradície!" odpovedala som mu v aute, keďže ma Sam viezol na zastávku.

"A kde sú vlastne Simbo a Lucky?"

"Vo zvieracom hoteli. Nič iné mi neostávalo a samých doma som ich nemohla nechať."

"Ja si Daisy beriem k rodičom. Vieš, že by som sa o nich postaral, ale mama by mi nedovolila vstúpiť dnu ešte aj dvoma mačkami. Už len pri Daisy som ju musel prehovárať mesiac dopredu."

"To je v poriadku, tam sa o nich dobre postarajú. Zaplatila som za to nemalé peniaze."

Po chvíli sme dorazili na zastávku, kde bola kopa ďalších ľudí, ktorí rovnako ako ja cestovali domov za rodinami.

"Asi by sme sa mali rozlúčiť, čo?" povedal Sam, keď mi pomáhol s vykladaním mojich kufrov z auta.

"Neodchádzam predsa navždy, Sam!"

"Budeš mi chýbať. Už teraz sa teším na náš prvý spoločný Silvester!"

"A ja sa teším!" povedala som a objala som ho.

Cesty v zime na Slovensku boli strašné. Všetko bolo klzké, všade bol ľad a sneh. V takýchto chvíľach som si naozaj želala mať auto. Ešte šťastie, že ma na zastávku prišiel vyzdvihnúť ocko.

"Bela, zlatko, vitaj doma!"

"Ďakujem, ocko. Veľmi ste mi chýbali!" Svojich rodičov som okrem videohovoru naposledy videla počas letných prázdnin, takže bolo naozaj pekné vidieť svojho ocka. Vždy bol mojim najväčším vzorom. Pamätám si, že som mu ako malá vždy brávala jeho veľký čierny kufrík a tvárila sa, že niekoho obhajujem. Vždy som si vytipovala jednu obeť, či už to boli moji kamaráti, mamka, stará mama a prinútila ich hrať sa na môjho klienta.

"Dnes je poriadna kosa. Doma si dáme dobrý teplý čaj!" povedal ocko, keď sme nasadali do jeho auta.

* * * * * * * *

Doma už všetko kričalo farbami Vianoc. Stromček stál presne v strede izby a všade boli vianočné dekorácie. Z kuchyne vyvoniavali medovníky a ďalšie dobroty. Bolo krásne byť opäť doma.

"Bela, vitaj!" jednohlasne ma pozdravili Ela s mamou.

"Ahojte! Vyzerá to tu krásne! Tento rok sa vám výzdoba naozaj vydarila!"

"Všetko som vyberala ja!" pochválila sa Ela.

"O tom nepochybujem!" usmiala som sa.

"Ale s položením hviezdy na vrchol sme čakali na teba. Keď si bola malá, bola to naša tradícia. Chceš sa opäť zhostiť tejto úlohy?" opýtala sa ma mama.

"Bude mi cťou!" povedala som previnilo. Za tie roky som zavrhla aj našu tradíciu. Čo som to len za človeka, povedala som si v hlave.

Na druhý deň sme vstávali extra skoro, keďže nás Ela všetkých zobudila. Vianoce milovala najviac na svete.

"Ela vážne? Čo by sa stalo, keby vstaneme o dve hodiny neskôr?" povedala som jej zívajúc, pričom som si pretierala rukami oči.

"Čo by sa stalo? Zameškali by sme všetky vianočné klasiky!"

"Tieto vianočné filmy a rozprávky sme videli už najmenej stokrát!"

"A to je na tom čarovnejšie. Tak sa prestaň správať ako dieťa a pustime sa do toho!"

"A nemali by sme radšej mamke pomôcť v kuchyni?"

"Bela, zlatko, ty si už zabudla, aká je tvoja mama počas týchto sviatkov?" zapojil sa do diskusie ocko.

A mal pravdu. Mamka v štedrý deň nestrpela v kuchyni nikoho. Povedala, že aj tak by sme jej len zavadzali a vyrušovali ju, a ona sa potrebuje stopercentne sústrediť. Dokonca sme museli dodržiavať aj pôst. Mamka prísne dodržiavala všetky tradície.

A tak sme sa celý deň držali od kuchyne čo najďalej.

"Bela, ako ti to ide v škole? Nemôžem uveriť, že už tento rok končíš!"

"Asi pred týždňom som zasielala prihlášku na advokátske skúšky."

"A prečo si nám o tom nepovedala? Zaplatili by sme ti to my."

"Ocko, to od vás nemôžem žiadať. Už som si to zaplatila sama. Ale ďakujem, vážim si to." povedala som mu a pevne som ho objala.

"Zlatko, si naša dcéra. Vždy sa o teba budeme starať. Sme na teba a Elu veľmi hrdí."

"Naozaj Ela, už vieš, kam by si chcela ísť na vysokú?"

"Ešte sa stále rozhodujem. Ale zatiaľ sa mi najviac pozdáva predškolská pedagogika."

"Ak budeš potrebovať s niečím pomôcť alebo sa budeš chcieť niečo spýtať, tak vieš, že mi môžeš kedykoľvek zavolať. Som tu pre teba." bola som rada, že Ela má plány do budúcna. Navyše mala vždy rada deti.

Štedrovečerná večera pozostávala z typických slovenských zvykov. Pred večerou sme sa pomodlili a poďakovali sa, ocko rozkrojil jabĺčko a každému z neho kúsok dal. Na našom stole samozrejme nesmeli chýbať oplátky a med, oriešky a nejaké ovocie. A samozrejme sme mali tradičnú slovenskú kapustnicu, zemiakový šalát a kapra. Po večeri sme sa všetci presunuli do obývacej izby, kde na nás čakali darčeky.

Tento rok som sa pri výbere darčekov zamerala na skôr sentimentálne veci, ktoré som dúfala, že sa budú mojej rodine páčiť. Mamke som darovala ,,kroniku života", ktorú som vytvárala asi dva mesiace. Ockovi nový kufrík, keďže ten jeho bol už pekne zničený. A Ele som darovala šijací retro stroj, keďže si vždy rada upravovala svoje oblečenie.

"Bela, ďakujeme ti za také krásne darčeky. Aj my pre teba jeden máme. Ale musíme vyjsť von." povedala mamka a usmievala sa. Nechápala som, o aký darček sa môže jednať.

Keď som vyšla von, okamžite mi bolo jasné, prečo som ten darček nemohla dostať vo vnútri. Na ceste stálo zaparkované auto - červený Mini Cooper.

"Veselé Vianoce, Bela!" povedali rodičia a objali ma.

"Toto od vás nemôžem prijať! Vážne nie. Nemali ste si robiť starosti!" slzy som mala na krajíčku.

"Aké starosti? Nedovolila si nám platiť ti školu, takže nám urob radosť a prijmi od nás toto auto. Vieme, že máš cestovanie taxíkom už plné zuby."

"Ďakujem vám. Ste úžasní. Nezaslúžim si vás."

"Dúfam, že budem prvá, ktorú v ňom prevezieš!" ozvala sa Ela a hodila do mňa veľkú snehovú guľu.

"Hej!" skríkla som a vrátila som jej to. Postupne sa k nám pridali aj rodičia a znovu som sa cítila ako malé dieťa, keď bola večerná guľovačka našou rodinnou tradíciou po rozdávaní darčekov. Bolo úžasné byť tu s mojou rodinou a počuť ich smiech. Bola som šťastná. Veľmi šťastná.

V ten večer sme si so Samom cez videohovor rozbalili darčeky, ktoré sme si navzájom darovali. Sam mi daroval krásnu snehovú guľu, v ktorej bola premietnutá naša spoločná fotka a veľkými striebornými písmenami napísané ,,Best Friends" a keď ste s ňou pomykali, objavili sa snehové vločky.

Ja som Samovi darovala vzácny zberateľský kúsok autíčka, ktorý bol jediným kúskom, ktorý mu v jeho rozsiahlej zbierke chýbal. Sam mi raz spomínal, že ho hľadal už takmer rok a ani za svet sa mu ho nepodarilo nájsť. Priznávam, že ja sama som ho hľadala dobré dva mesiace, až kým sa mi neozval jeden zberateľ, že mi je ochotný tento kúsok predať. Neváhala som ani sekundu a kúpila som ho od neho.

"Bela, ty si čarodejnica. Kde sa ti ho podarilo nájsť?" opýtal sa Sam, keď si s nadšením prezeral svoj darček.

"Mám svoje zdroje," s úsmevom som odpovedala.