Nikdy som nebola fanúšikom motoršportu, ale kvôli Samovi som sa musela premôcť. Zaslúžil si kamarátku, ktorá ho podporuje.

Sam mi deň pred pretekmi povedal, aby som mu vytvorila nejaký zaujímavý banner, ktorý ho bude počas pretekov povzbudzovať, čo som aj urobila.

"Čo má byť toto?" spýtal sa ma Sam ukazujúc na banner v mojich rukách.

"Predsa tvoj povzbudzujúci banner."

"Sam je najlepší, možno. Veď ani byť druhý nie je najhoršie? Toto je pre teba povzbudzujúci banner?"

"Snažila som sa!" vykríkla som, nemohla sa udržať a vybuchla do smiechu..

"Toto budeš ľutovať, keď dnes vyhrám!" tváril sa urazene Sam.

"Ja nepopieram skutočnosť, že vyhráš. Ale rovnako tak môže vyhrať aj ďalších osemnásť ľudí, ktorí pretekajú s tebou."

"Chceš sa staviť?"

"Fajn, kľudne."

"Keď vyhrám ja, na ďalšie preteky budeš musieť v rukách držať banner so slovami - SAM JE MOJA ABSOLÚTNA JEDNOTKA! Keď vyhráš ty, môžeš tento banner držať počas všetkých mojich pretekov."

"Platí," odpovedala som a podali sme si ruky.

Keď sme dorazili na miesto pretekov, ktoré pozostávalo z piesočnatých kopcov, Sama už čakali ďalší pretekári a vyzeralo to tak, že sa dobre poznajú. Kým sa s nimi všetkými vítal, ja som tam len trápne stála.

"Ozaj, prepáčte chlapci, toto je Bela."

"Bela. Krásne meno. To je tvoj nový úlovok, Samko?" ozval sa jeden chlapec s prilbou na hlave.

"Pekne si si vybral!" súhlasil ďalší.

"Ocenila by som, keby ste sa o mne nerozprávali tak, ako keby som tu s vami nestála. A nie, nie som Samov žiadny nový úlovok. Som jeho susedka. Veľa šťastia, Sam!" odvetila som a išla som si zastať ďalej.

"Tak tá ma dobre zotrela. A čo to držala v rukách - Sam je najlepší, možno. Veď ani byť druhý nie je najhoršie?" počula som z diaľky chlapca s prilbou, ktorý sa zabával na mojom banneri, ku ktorému sa pridal aj zvyšok partie a bolo vidieť, že Sam sa cíti trápne.

Preteky boli tesné, ale nakoniec dorazil do cieľa ako prvý Sam. Na moju škodu.

"Tak čo, Molnárová? Už sa tešíš na výrobu môjho banneru?"

"Gratulujem, ale aby bolo jasné, nikdy nebudeš pre mňa jednotka."

"Prečo opäť raníš moje city?"

"Nebuď dieťa."

"A ty priznaj, že som dobrý!"

"Fajn, si skvelý! Spokojný?"

"Samozrejme."

"Aj tak nepochopím, ako môžeš mať čas na toľko aktivít."

"Tieto aktivity mi pomáhajú odbúrať stres. Sú skvelé na vyčistenie hlavy."

"Niečo ťa trápi?"

"Môj starý otec, nie je na tom dobre. Má problémy s krvným tlakom a srdcom."

"Tak preto sa presťahoval k tvojim rodičom?"

Sam kývol hlavou a naraz som mala chuť objať ho. Viem, že jeho starý otec pre neho veľa znamená a pána Baláža som mala rada aj ja, bol to dobrý človek.

"To mi je ľúto. Naozaj ľúto. Tvojho starého otca mám rada. Verím, že sa to zlepší," povedala som a stisla som mu ruku.

"Pôjdeš so mnou a chlapcami oslavovať?"

"Musím doma ešte niečo spraviť, takže to asi vynechám."

"To je škoda. Ale nabudúce už s nami pôjdeš."

"Platí," odpovedala som a usmiala sa na neho.

* * * * * * * *

Leto sa pomaly blížilo ku koncu a s tým sa blížil aj deň Samových skúšok a potom aj moje dvadsiate tretie narodeniny. Sam bol posledné dni pred svojimi záverečnými skúškami roztržitý a vôbec sa nesprával ako Sam, ktorého som doteraz poznala. Čo bolo pekné vidieť. Poznáme sa takmer už päť mesiacov a nikdy som ho nevidela nervózneho alebo že by mal z niečoho strach.

Rozhodla som sa teda, že mu na počesť jeho ukončenia štúdia usporiadam menšiu oslavu. Pozvala som všetkých jeho kamarátov z pretekania a rovnako tak aj jeho rodinu. Verila som mu, že tie skúšky urobí a preto som koniec koncov aj začala s usporiadaním týždeň dopredu.

V deň jeho skúšok som mu zaželala veľa šťastia a objala ho. A celý deň som bola ako na ihlách, keď mi teda zazvonil mobil so Samovým menom na obrazovke neváhala som ani sekundu a okamžite to zdvihla.

"Mám to. Dal som to. Bela, chápeš to? Ja som to dal!"

"Gratulujem! Verila som ti!"

"Musíme to ísť spolu okamžite osláviť!"

"Prepáč Sam, dnes nemôžem. Šéf mi dal kopec práce, ktorú potrebuje mať do zajtra rána hotovú," odpovedala som a cítila som sa previnilo, že mu musím takto klamať. Ale chcela som ho prekvapiť a taký bol plán.

"Och, to je škoda. Možno zajtra?"

"Určite! A doniesol by si mi prosím večeru z nášho obľúbeného bistra. Nebudem mať čas si pre ňu zájsť sama. Môžeš mi ju nechať v kuchyni na stole," naschvál som mu povedala, aby šiel do bistra, keďže tam sa konala jeho oslava.

"Jasné, ale dlžíš mi."

"Ďakujem, som tvojou dlžníčkou. A ešte raz gratulujem," povedala som mu a zložila som mobil.

"Samovi sa to podarilo! Prešiel záverečnou skúškou!" hlasno som povedala, aby ma počuli všetci hostia.

Bolo nás asi len dvanásť, len veľmi blízky okruh rodiny a priateľov. Proste tu boli všetci ľudia, ktorí pre Sama znamenali najviac. Dokonca prišiel aj jeho starý otec!

"Ani neviem, či mám byť naštvaná kvôli tomu, že Sam zavolal ako prvej tebe," povedala mi s úsmevom Samova mama.

"To ma mrzí, ja..." kým som stihla povedať ďalšie slovo, pani Friedmanová mi skočila do reči.

"Som rada, že má Sam v živote niekoho ako si ty. A ďakujem, že si pre neho zorganizovala túto oslavu. Som si istá, že sa mu bude páčiť. Len mu nezlom srdce."

"My nie sme spolu," odpovedala som jej, pani Friedmanová sa len pousmiala a išla si zastať ku svojmu manželovi. Nechápala som, čo tým myslela.