Do útulku sme dorazili krátko pred pol siedmou a Iris nám už nadšene mávala. Bolo vidno, že sa na dnešnú akciu už veľmi teší.

"Dobré ráno, Iris, toto je moja sestra, Ela."

"Dobré ráno! Teší ma! Som rada, že si priniesla ďalšie ruky naviac."

"Do čoho sa môžeme pustiť?"

"Sam, mohol by si prosím ťa priniesť stôl zo skladu? Postavíme ho pred vstupnú bránu a položíme na neho nádobu, do ktorej môžu prichádzajúci ľudia vkladať peniaze."

"Ja tu mám aj túto ceduľu, ktorú môžeme priložiť ku nádobe. A rovnako je na nej napísaná webová stránka útulku a číslo účtu, na ktoré tiež môžu zasielať nejaké finančné príspevky."

"Veľmi si vážim, čo pre nás robíte. Ďakujem vám veľmi pekne," povedala Iris so slzami v očiach a všetkých troch nás objala.

Ľudia začali chodiť od nejakej pol desiatej a je potrebné povedať, že návštevnosť bola ešte lepšia, než v akú sme dúfali. Niektorí ľudia prichádzali aj so svojimi rodinami a deťmi, ktoré boli nadšené z toho, že si mohli pohladkať našich havkáčov. Niektorí ľudia si ba dokonca aj psíky chceli adaptovať.

Adoptovanie mala na starosti Iris, keďže najlepšie vedela posúdiť, ktorí ľudia sú na to vhodní. Nechcela totiž, aby sa psíky dostali do zlých rúk.

Ja, Sam a Ela sme stáli u vstupnej brány, kde bola nádoba určená na zbieranie peňazí. A síce som to nemala zrátane presne, ale myslím, že sa nám podarilo vyzbierať celkom slušnú sumu. Našťastie ľudskosť v našom meste stále existuje.

"Už si sa rozhodol, ktorého psíka si dnes vezmeš domov?" opýtala som sa Sama, keď sme spolu zatvárali bránu a vracali sa aj s vyzbieranými peniazmi do útulku.

"Ešte stále som sa nerozhodol. Asi to nechám na lásku na prvý pohľad, čiže si vezmem prvého, ktorého uvidím."

"A ja som myslela, že potrebuješ moju pomoc," tvárila som sa urazene.

"Iris, tu sú všetky peniaze, ktoré sme dnes vyzbierali. Niektorí ľudia si aj odpísali číslo účtu, takže tipujem, že sa nám podarila vyzbierať pekná suma."

A vskutku podarila. Po asi dvadsaťminútovom rátaní sme sa dostali k neuveriteľnej sume - 3500 €.

"Deti moje, ďakujem. Nikdy sa vám nebudem môcť odplatiť, za to čo ste pre nás dnes urobili."

"Nemusíš nám nič odplácať, veľmi radi sme pomohli. Dúfajme, že odteraz to tu už pôjde hladko. Čo povieš na to, keby sme takúto akciu usporiadavali aspoň raz za dva mesiace? Alebo každý polrok?"

"Každý polrok by bol skvelý!"

"A mohla by si nám, prosím, teraz pomôcť s výberom? Chcem si tiež jedného vziať domov, ale poznáš ma, keby to bolo na mne, zobral by som si ich všetkých."

"Myslím, že tu mám pre teba presne to práve," odpovedala Iris a na chvíľu odišla do druhej miestnosti, kde boli uložené všetky psíky.

Po chvíli sa Iris vrátila so šteniatkom v rukách.

"Našla som ho dnes ráno pod stromom. A v tom vzruchu som vám ho ani nestihla ukázať. Keď som ho videla, okamžite som si na teba spomenula, Sam. Je to kríženec ovčiaka, takže keď narastie, bude veľmi veľký."

"Je perfektný!" povedal s nadšením Sam.

"Perfektná!" opravila ho Iris.

"Daisy. Bude sa volať Daisy."

* * * * * * * *

Po príchode domov sme Samovi a Daisy zaželali dobrú noc a okamžite zaspali. Bol to náročný deň, ale stál za to.

"Tento víkend prešiel tak rýchlo. Bolo mi tu s vami skvelo!"

"Budeš mi chýbať, Ela. Ale budeme si volať a toto určite nebola tvoja posledná návšteva. Dobre?"

"Sľúb mi, že už sa k sebe budeme takto správať stále."

"Sľubujem!" prisahala som a objala ju.

Sam trval na tom, že so mnou pôjde odprevadiť Elu na zástavku a úprimne, neprotestovala som. Cestovanie taxíkom mi už začínalo liezť na nervy.

"Hneď ako prídeš domov, zavolaj mi!" nakázala som jej.

"Rozkaz, matka!" priložila si Ela ruku k čelu a snažila sa tváriť vážne.

"Bol to zábavný víkend. Určite ešte príď," povedal Sam a objal ju.

"Ako si na tom s tvojou dizertačnou prácou?" opýtala som sa Sama cestou do práce.

"Ide to. Ešte mám stále tri týždne."

"Dúfam, že ti to dopadne dobre! A aká bola prvá noc s Daisy?"

"Bola trochu nesvoja, predsa to bola jej prvá noc v novom domove."

"Si si istý tým, že to nebolo kvôli majiteľovi? Keby mám s tebou bývať, bola by som viac ako nesvoja," podpichovala som ho.

"Ty by si so mnou nemohla nikdy bývať, pretože by som ťa k sebe jednoducho bývať nikdy nezavolal," vrátil mi to Sam.

"Ozaj, na druhý týždeň mám preteky. Dúfam, že budeš môcť prísť."

"Aké preteky?"

"Nespomínal som ti to?"

"Nie, nespomínal."

"Už asi štvrtý rok jazdím na motorkách. Preteky sa konajú každé leto."

"Budem sa musieť pozrieť do diára..." opäť som ho podpichovala.

"Aby si vedela, som v tom celkom dobrý."

"Arogancia ti nepristane."

"Len hovorím pravdu."

"Ty si tak veľmi skromný."

"Je to jedna z mojich najlepších vlastností," povedal Sam, keď sme dorazili ku budove kde pracujem.