Ako na mňa mohol vyvaliť takúto bombu? Požiadať ju o ruku? Veď spolu nie sú ani len rok! To ju skutočne tak miluje, že je pripravený s ňou stráviť celý život? Ako najlepšia kamarátka by som mu to mala priať a byť za neho šťastná, ale ako môžem byť šťastná, keď muž, ktorého milujem, je odhodlaný vziať si niekoho iného? Očakáva odo mňa, že ho podporím, pretože to by dobrý priateľ urobil, nemohla som byť sebec. Aj keď moje srdce plakalo, navonok som udržala kamenný výraz.

"Nie je to trochu priskoro?" snažila som sa vysloviť túto otázku bez akýchkoľvek emócií.

"Keď niekoho miluješ, nikdy nie je priskoro. A ja vážne cítim, že je čas, aby som sa usadil," otočil sa na mňa a jeho slová ma zasiahli ako studená sprcha. Je pripravený usadiť sa. S ňou.

"To ti prajem," zahľadela som sa mu do očí a objala ho. Ak je šťastný, to je pre mňa najdôležitejšie. Ja som Miu neznášala, ale podstatné bolo, že on ju miloval. Koniec koncov, on bude ten, ktorý s ňou strávi zvyšok života.

"Chcel by som ju požiadať do Vianoc. Pomôžeš mi s tým, prosím?" nahodil psie oči. Ako som mohla odolať tomuto pohľadu? Aj keby si želal, aby som ho nasledovala do pekla, urobila by som to v mihu oka. Naozaj musím znieť zúfalo.

"Pomôžem," Samovi sa v očiach zjavili iskričky radosti a to bolo všetko, čo som potrebovala vidieť. V tejto chvíli znamenalo pre mňa jeho šťastie viac ako to moje.

V hračkárstve sme pre Lili vybrali spoločne veľkého ružového plyšového zajaca, ktorý bol zhruba v mojej veľkosti.

"Molnárová, ešte aj ten zajac ťa prerastie," strieľal si zo mňa, keď som ho dvomi rukami pridŕžala.

"Nebude to príliš veľký gýč?" hodila som na neho spýtavý pohľad a ignorovala poznámku o výške.

"Deti majú radi plyšáky, nie?" neisto sa zastavil a prezeral si ďalšie regály preplnené hračkami od výmyslu sveta.

"Ja neviem, nemám deti. Ale Linda mi raz spomínala, že keď dali Lili do postieľky plyšovú kačku, rozplakala sa."

"A kedy ti to vravela?"

"Neviem, asi pred pol rokom," hovorila mi to počas svadobných príprav, ale nepamätala som si presný deň.

"Tak to bolo už dávno. Odvtedy povyrástla, určite sa jej to bude páčiť," ubezpečoval ma a blížil sa ku pokladni.

"Deti takto nefungujú. Linda nás zabije, ak ju vystrašíme," pozrela som sa na veľkého zajaca v rukách, ktorý nielenže bol celý ružový, ale ešte bol aj oblečený v bielej sukničke a na hlave mu, vlastne jej, svietila srdiečková koruna.

"V tom prípade sa vyhovor na mňa," uškrnul sa a postavil sa do radu pri pokladničnom pulte.

* * * * * * * *

Ešte dobre, že sa Lili narodila na prelome septembra, pretože si neviem predstaviť, že by sa takýto veľký počet miminiek a detí stretol v jednom dome. Linda zavolala všetky mamičky, s ktorými sa stretávala na detskom ihrisku a každá mamička malá v priemere dve deti, takže to miestami vyzeralo na ich záhrade pred domom ako menšia zoo. Linda plánovala vždy vo veľkom, všade boli rozvesené farebné balóny, na boku skákací hrad v princeznovskom motíve a samozrejme nesmeli chýbať klaun a kúzelník, ktorí sa starali o zábavu detí. Lili bola oblečená v ružových šatách s tylovou sukňou, na ktorej boli vyšité kvietky. Lili mala len veľmi tenké blond vlásky, ale Linda jej aj napriek tomu dala na hlavu čelenku s mašličkou. Vyzerala rozkošne.

"Všetko najlepšie, Lili!" prišla som k nej, zobrala si ju z Martinových rúk a pobozkala som ju na líce. Lili sa stále usmievala a bolo vidieť, že si veškerú pozornosť do sýtosti užíva.

"Bába! Bác!" prstom ukázala na smer, kde sa práve potklo jedno z pozvaných detí a veselo sa zase rozosmiala. Vpredu jej vyrástli dva zúbky a keď sa usmiala, bolo ešte o to zlatšia.

"Toto musíme vyfotografovať!" položila som Lili naspäť do rúk Martina a svojím Polaroidom ich všetkých troch vyfotografovala. Neuveriteľné, ako ten čas letí. Presne pred rokom som im vytvorila ich prvú spoločnú fotografiu a dnes oslavuje Lili svoj prvý rok.

Po chvíľke zvolala Linda všetkých rodičov s deťmi ku stolu a Lili posadila do detskej stoličky na kŕmenie. Lili si stále tlieskala a niečo bľabotala. Linda pred ňu položila ružovú poschodovú tortu, na ktorej bola z marcipánu vytvorená jednotka silno ružovej farby, medvedík držiaci ružové srdiečko a malá fľaštička na kŕmenie. Lili výskala od radosti a my sme jej všetci začali zborovo spievať "Happy birthday". Keď nadišiel čas na darčeky, nesmelo som sa pozerala na Sama, ktorý ma rukami hnal do auta, kde bol skrytý náš veľký ružový zajac. Náročky som ho vybrala a snažila sa nepútať pozornosť. Ale ako môžete nepútať pozornosť s nadrozmerným plyšákom v ľudskej veľkosti, keď ste navyše rovnakej výškovej kategórii? Všetky oči detí a rodičov sa upriamili na mňa, niektorí rodičia sa začali smiať popod nos, ale reakcie detí bolo priaznivejšie. Tie sa s údivom pozerali na hebedo, ktoré nesiem v rukách a z diaľky som mohla počuť, že niektoré z detí si od rodiča pýtalo rovnaký darček.

"Linda, ak sa ti to nepáči, pôjdeme to so Samom vymeniť. Nevedeli sme, čo by sa jej páčilo a toto nám ako prvé padlo do oka," povedala som zahanbene a radšej sa pozerala na Lili, ktorej tvár sa rozžiarila šťastím. Že by sa jej náš darček páčil?

"Súdiac z Lilinej reakcie myslím, že je s darčekom na stopercent spokojná," usmiala sa na mňa a pozrela sa na Lili, ktorá sa oboma rukami naťahovala po plyšáku.

"Stavím sa, že to bol nápad Friedmana," pozrel sa na plyšového zajaca Martin a priložil ho k Lili, ktorá ho začala ťapkať po ušiach.

"Rozhodli sme sa o tom spoločne!" ozvala som sa, aby boli zásluhy za darček pripísané aj na môj účet. Oslava trvala ešte ďalšie dve hodiny, z toho kriku detí na mňa postupne začínala liezť migréna. Keď sa postupne začali všetci rozchádzať a lúčiť sa s oslávenkyňou, s úľavou som si vydýchla. Takéto detské šialenstvo je na mňa už moc.

"Tak to konečne vyklop. Čo sa deje?" spýtala sa ma Linda, keď sme spolu odpratávali posledné stoličky zo záhrady. Stále som jej nezdelila najnovšiu novinku o Samových zásnubách a Linda ma poznala natoľko dobre, že hneď odhalila, že sa so mnou niečo deje.

"Sam chce požiadať Miu o ruku," zložila som obrus zo stola a začala ho ukladať. Linda sa zastavila a z rúk jej vypadla stolička.

"Toto nie. Však, že si zo mňa robíš srandu? Jemu už úplne preskočilo?" stále sa spamätávala z najnovšej pikošky.

"Pravdepodobne ju miluje. Povedal mi, že sa chce usadiť."

"Veď nech sa usádza, ale prečo práve s tou čúzou?" rozčuľovala sa.

"A ešte ma aj požiadal, aby som mu pomohla so zásnubami," sarkasticky som sa zasmiala a zložený obrus položila naspäť na stôl.

"Dúfam, že si odmietla," zdvihla jedno obočie.

"Neodmietla. Je môj najlepší kamarát. To znamená, že za neho musím byť šťastná a stáť pri ňom."

"Jasné, to by si všetko mohla, keby tu nebol jeden maličký detail. M-I-L-U-J-E-Š H-O!" vyhláskovala a s ľútosťou sa na mňa pozrela.

"Tak sa budem musieť cez to preniesť. Musím ho dostať zo svojej hlavy," rázne som povedala a vykročila do garáže, kde už boli naukladané všetky stoličky zo záhrady.

"Len nechcem, aby si si ublížila. Záleží mi na tebe," postavila sa za mňa a podporujúco mi stisla plece.

* * * * * * * *

Ubehol mesiac, dva a Sam sa k spomínaným zásnubám nevyjadroval. Pomaly som si začínala myslieť, že z toho vycúval a uvedomil si, že Mia pre neho nie je tá pravá. Čo sa týka môjho rázneho predsavzatia, nič sa na mojej láske k nemu nezmenilo. Milujem ho rovnako, ba čo viac, možno je moja láska k nemu ešte väčšia. Nechcela som si robiť nádeje, ale v kútiku duše som stále dúfala, že moje city raz opätuje.

"Bela, myslím, že je čas. Zájdeš so mnou do klenotníctva? Ty si žena, lepšie mi pri výbere prsteňa poradíš," opýtal sa ma, keď sme vychádzali z útulku. Toľko k mojim predstavám o opätovaných citoch. 

"Kedy by si tam chcel ísť?"

"Aj dnes. Chcem to urobiť čo najskôr. Odkladal som to dostatočne dlho a najlepšie na tom je, že Mia absolútne nič netuší!" radoval sa. Ach, keby som sa len tak mohla radovať s ním.

"To mi vyhovuje. Už aj vieš, do ktorého klenotníctva by si chcel zájsť?"

"Mám vybraný jeden prsteň, ale nebol som odhodlaný kúpiť ho bez tvojho súhlasu. Na jeho kúpu potrebujem tvoje odobrenie," aha, takže na kúpu prsteňa ma potreboval. Skvelé. Škoda, že nebol taký ohľaduplný, keď sa rozhodol požiadať ju o ruku. Ovládla ma zatrpknutosť, ktorú som zo seba rýchlo striasla a snažila sa správať čo najprirodzenejšie.

"Pokúsim sa ti dať svoj najlepší odborný názor," falošne som sa zasmiala. Keby bolo na mne, tá mrcha by dostala jedine tak drôt, ktorý by si mohla obkrútiť okolo svojho prsteníku.

"Dobrý deň. Friedman. Asi pred týždňom som si tu nechal odložiť snubný prsteň. Priniesli by ste mi ho prosím ukázať?" pozdravil v klenotníctve postaršieho pána, ktorý sa hrbil nad preskleným pultom a pozrel sa do svojho zošítku, v ktorom mal pravdepodobne zapísané objednávky.

"Áno, vás si pamätám. Stál ste tu asi hodinu, kým sa vám ho podarilo vybrať. Toto je tá špeciálna slečna, ktorá ho od vás dostane?" svoj zrak upriamil na mňa. Bolo pekné aspoň na chvíľu si predstaviť, že ja som žena, ktorá od Sama dostane snubný prsteň.

"Nie, to je len kamarátka. Je tu len ako morálna podpora a pomoc," predstava netrvalo dlho a Samove slová ma preniesli opäť do reality. Jeho slová ma zaboleli. Len kamarátka.

"Máte skvelý vkus. Podľa mňa sa bude páčiť aj vašej vyvolenej," zašiel dozadu a na penovej podložke priniesol nádherný strieborný prsteň s briliantom zasadeným do centra korunky, ktorý obklopovalo niekoľko netradične zdobených menších kamienkov. Ak by som niekedy snívala o zásnubnom prsteni, vyzeral by presne takto. Bol dychberúci.

"Sam, je naozaj nádherný. Myslím, že si vybral veľmi dobre," hodila som na prsteň udivený výraz.

"Beriem ho," rázne vyhlásil a pán v klenotníctve mu ho okamžite zabalil do zamatovej červenej krabičky v tvare srdca. Keď som sa pozrela na cenu uvedenú na displeji, skoro mi zabehlo. Sam bol ochotný utratiť za tento prsteň tisíctridsaťdeväť eur. Lomcovala mnou žiarlivosť.

"Si si istá, že sa jej bude páčiť?" vložil prsteň do vrecka po východe z klenotníctva.

"Mne sa páči," ako keby na tom záležalo, v duchu som si povedala. Predsa mu môže byť jedno, či sa páči mne, keď onedlho ho bude vytŕčať všetkým pred nos Mia.

"Vážim si, že si mi s tým pomohla," chytil ma za ruku a mne naskočila husia koža. Hoci bolo vonku chladno a studený novembrový vietor mi udieral do tváre, zimomriavky som rozhodne nemala z toho. Samove dotyky vo mne vyvolávali zakaždým explóziu, ktoré som chcela a zároveň nechcela pociťovať.

"Od čoho sú najlepší kamaráti," odtiahla som si ruku od tej jeho a radšej si obe vložila do vreciek na bunde.

"Mohli by sme si to skúsiť nanečisto? Prosím. Ako sa poznám, budem sa nervózne zajakávať a dopadne to debaklom," otočila som sa na neho a Sam kľačal jednou nohou na zemi. Srdce som cítila biť až v hlave a moje doteraz studené ruky sa zmenili na horúce a spotené. Nemôže predsa odo mňa žiadať, aby som si s ním nacvičovala jeho zasnúbenie s Miou!

"Prosím, Bela," úpenlivo ma prosil stále s jednou nohou kľačiac na zemi. Pristúpila som k nemu a on ma chytil za ruku, pričom v tej držal pootvorenú krabičku s prsteňom.

"Ale rýchlo," vyšli zo mňa jediné slová, na viac som sa v tejto chvíli nezmohla.

"Mia Chovancová, milujem ťa a chcem s tebou stráviť zvyšok svojho života. Nikdy neprestanem byť vďačný za deň, keď sme sa prvýkrát stretli. Obaja sme mali zlú náladu, ty kvôli zlomenej ruke, ja kvôli nohe. Predsa sme si k sebe ale našli cestu a dali sa do reči. Urobíš zo mňa najšťastnejšieho chlapa na zemi a vydáš sa za mňa?" ako veľmi som si len priala, aby tieto slová hovoril naozaj mne a neprecvičoval si ich pre druhú ženu. Vo vnútri som kričala. Všetko vo mne si želalo vykričať mu, že ho milujem a že nech ma konečne prestane takto trápiť. Ale som zbabelec. Nahodila som len falošný úsmev a chválila ho za to, akú nádhernú reč si prichystal.

Od tejto chvíle šlo všetko rýchlo, Sam ju pozval na večeru do nóbl reštaurácie a pokľakol pred všetkými zúčastnenými. Mia neskrývala nadšenie a rozplakala sa. A samozrejme odpovedala áno. Potom k ním podišla kapela, ktorá im počas celej večere hrala ľúbostné piesne. Ako to všetko viem? Sam sa mi nezabudol s týmto všetkým pochváliť a žiaľ, jeho opis bol podrobný a úplne presný. Ako by som potrebovala vedieť, že Mia mala na sebe spoločenské kráľovsky modré šaty s odhalenými ramenami s midi sukňou. Krátko pred Vianocami si naplánovali zásnubný večierok, pretože Mia potrebovala oznámiť túto udalosť vo veľkom všetkým ľuďom z brandže. Ja som ako čestný hosť dostala pozvánku ako prvá.

"Dofrasa, kde som si mohla nechať ten telefón?" prehrabala som kompletne svoju kabelku, pozrela sa pod každú vec vo svojom byte a telefón nikde. Musím sa vrátiť do práce a zistiť, či som ho nenechala tam.

No super. Keď som prišla do kancelárie, všade bola tma a nebolo tam ani živej duše. Po mobile ani známky. Neostáva mi nič iné, ako to ísť nahlásiť a kúpiť si nový. Zásnubný večierok Sama a Mii sa koná o štyri hodiny, takže mi našťastie stále ostával nejaký čas.

V mobilshope som si kúpila rovnakú značku a na polícii mi povedali, že toto je už desiaty prípad strateného telefónu v meste. Pravdepodobne tu vyčíňa nejaký mobilový fantóm. No skvelé. Teraz som nútená zmeniť si číslo a všetkým ho nanovo oznámiť.

Domov som prišla zapotená a rýchlo vošla do sprchy. A vtedy to na mňa všetko doľahlo. Sam si o pár mesiacov vezme inú ženu. Je s ňou zasnúbený. Nikdy ma nebude milovať. Prečo som sa musela zaľúbiť do svojho najlepšieho kamaráta? Prečo to medzi nami nemohlo ostať také, ako predtým? Prečo som musela milovať muža, ktorý moju lásku neopätuje? Všetko som zničila. Ako sa mám teraz tam postaviť a tváriť sa, že som v poriadku? Ako sa na nich môžem pozerať a usmievať sa? Nenávidím sa. Nenávidím, že sa zo mňa stal takýto ufňukanec. Už takto ďalej nemôžem pokračovať. Musím brať ohľad na seba. Potrebujem odtiaľto odísť. Ďaleko. Je načase, aby som sa začala starať sama o seba. Horúca voda mi oblievala telo a kvapky vody sa zlievali s vodopádom, ktorý mi stekal z tváre. Vyplakala som všetku svoju bolesť. Plakala som tak dlho, až som zmeravela. Vyšla som zo sprchy a sadla si pred svoj notebook. Impulzívne som si načítala webovú stránku leteckej spoločnosti a objednala si letenku do Londýna. Na zajtra. Vzala som si do rúk notes s perom a začala písať list na rozlúčku. Nevedela som ako začať. Pod stolom sa mi kopili skrčené papiere, ktoré boli nevydarenými pokusmi.

Drahý Sam,

Predtým, ako som ťa spoznala, môj život nebol celý a ani som si to neuvedomovala. Ver, že si navždy budem ctiť deň, keď mi tvoja prítomnosť vstúpila do života. Ty, Sam Friedman, si ma naučil žiť. Tento list píšem na desiatykrát a verím, že sa mi ho tentoraz podarí dopísať. Neviem vlastne, čo by som ti mohla povedať. Milujem ťa. Beznádejne a kompletne ťa milujem. Moja láska k tebe sa stala neznesiteľná a už ďalej nezvládam byť v tvojej blízkosti. Ako najlepšia kamarátka by som pri tebe mala stáť a byť pri tebe v tento dôležitý deň, žiaľ, nemôžem. Ver, že som sa snažila, chcela som byť pre teba oporou, ale nevládzem. Moje srdce puká zakaždým, keď ťa pri nej vidím. A práve teraz sa láme na milión malých kúskov, pretože ťa opúšťam. Neviem, na ako dlho odchádzam a kedy sa vrátim, potrebujem si vyčistiť hlavu a potrebujem očistu od Sama Friedmana. Stal si sa pre mňa drogou, na ktorej som závislá a potrebujem ju pre prežitie. A práve preto potrebujem tento odvykací pobyt. Dúfam, že ma kvôli tomuto nebudeš nenávidieť. Dnes som stratila mobil, takže ti prikladám svoje nové číslo, ak by si ma chcel kontaktovať. Nezabudni, že navždy ťa budem milovať.

Tvoja Molnárová.

List som vložila do obálky a postavila sa baliť si veci do kufra. Vzala som si len to najpodstatnejšie, nový začiatok znamenal nové veci. Horúce slzy mi opäť stekali po tvári, ale som odhodlaná. Musím odísť. Na zásnubný večierok som sa vôbec nedostavila. Ľahla som si do postele a nastavila som si budík na na pol štvrtú ráno.

Nevyspatá som vstala z postele, Simba a Lucky vložila do prepravky, vzala do rúk kufor a vykročila von. Pred odchodom som si ešte raz skontrolovala svoj byt. Bola som taká šťastná, keď som sa sem prvýkrát nasťahovala a teraz odtiaľto odchádzam s plačom. Zamkla som dvere a kufre a preravku s mojimi dvomi mačkami položila na zem. Odomkla som dvere na Samových dverách, ešte stále nebol doma. List na rozlúčku som mu položila na stôl a priložila k nemu aj kľúč od jeho bytu. Teraz mi to už naozaj pripadalo ako lúčenie. Vyšla som z dverí a vstúpila do výťahu. Naša prvá konverzácia. Zasmiala som sa cez slzy. Bola som príšerná a on sa ku mne tak pekne správal. Donútil ma uvedomiť si, že na perfekcionizme v živote nezáleží. Opäť som sa zasmiala a vyšla von ku svojmu autu. Vonku bola pomerne tma a sneh na ceste mi sťažoval chôdzu. Cesta na letisko trvala pomerne krátko. Keď som k nemu dorazila, stále mi ostávala hodinu do odjazdu. Inštinktívne som kráčala smerom ku okienku, kde som si vyzdvihla letenku a sadla si do čakacej miestnosti. Poznáte ten klišé záver romantických filmov, kedy si láska vášho života uvedomí, že vás miluje a príde vás zastaviť pred odletom? V niečo podobné som dúfala. Stále som sa pozerala na vstupnú halu a pohľadom si prezerala všetkých prichádzajúcich ľudí. Nič také sa ale nestalo. Toto je realita a Sam ma nepríde zastaviť.

"Účastníci letu OK973, prosím, dostavte sa ku vstupnej bráne! Opakujem, účastníci letu OK973, prosím, dostavte sa ku vstupnej bráne! Naše lietadlo je pripravené na odlet!" je to tu. Oficiálne opúšťam Slovensko.