,,Na psychiatrii." Prehovoril na mňa. Zízal som naňho. Nie ako na doktora, ale ako na pacienta.

,,Prosím?" Nadvihol som obočie.

,,Ja ti pomôžem."

,,My nepotrebujeme pomôcť!" Sotil som doňho. Nechcel som. Neurobil som to ja. Boli to moje hlasy. Harry spadol na zadok a šokovane na mňa pozrel. ,,Nechcel som." Povedal som previnilo. Bude si myslieť, že som psychopat.

Ale nám nič nie je.

Neodpovedal som. Nie teraz. Harry vstal zo zeme. Vzal si papiere a povedal: ,,Uvidíme sa ráno, potrebuješ si odpočinúť." A odišiel. Zamkol ma tu. Boli tu oceľové dvere. Štyri biele steny. Jedno okienko s mrežami. Nepohodlná posteľ a nočný stolík. A záchod s umývadlom. Vstal som z vozíku a šiel som k oknu. Pozrel som von. Bola hlboká noc. Sledoval som hviezdy.

Svet tam vonku, je krajší ako svet tu dnu.

,,Áno. Tak je to. A tak to vždy bude. Svet dnu je vždy zlý a krutý. Dnu sú blázni. Vonku ľudia, ktorí chcu normálne žiť, no niekto im to nedovoľuje."

Pozri sa na tie hviezdy. Nie sú krásne? Chceš sa ich dotknúť. Však?

,,S kým sa rozprávam?"

Johannah, zlatíčko.

,,Mami?"

Presne tak.

,,Chcem odtiaľto vypadnúť. Oni mi ťa vezmú." Odídem od okna a idem k posteli. Ľahnem si.

Nikto z nás sa nedá. Sme tvoje spomienky na ľudí, ktorí tu nie sú. Teraz spi, Loui. Ráno ťa čaká náročný deň. Sladké sny.

,,Dobrú mami." Zavrel som oči a pokúšal som sa zaspať.

A nakoniec sa mi to podarilo.

R. 🌹