Empatia nebola schopnosť. Bolo to prekliatie. V čom vôbec spočíval význam vnímania cudzích emócií? Ako by vám to pomohlo pri boji? Za predpokladu, že odoláte ich vplyvu, naučíte sa ich odlišovať od vlastných pocitov a dokážete sa vystaviť kontaktu s ostatnými bytosťami bez toho, aby ste sa pritom zbláznili. Toto som ja momentálne nedokázala. A budúcnosť som nevidela ružovo.

Počas uplynulých tridsiatich hodín som nevystrčila nos z bytu. Spočiatku som sa utápala na pohovke a pchala do seba vanilkovú zmrzlinu. No zakaždým, keď išiel po schodoch niektorý z obyvateľov domu, cítila som ho. Steny zjavne nestačili ako blokáda. Presunula som sa teda do izby a zvyšok dňa strávila tam.

Pretože rodina z bytu nado mnou odišla na dovolenku, spoločnosť mi robila iba staršia pani z prvého poschodia. Čakala som, že ma bude ničiť jej samota či smútok, lenže ona bola práve naopak vždy šťastná. Keď jej mačiatko nespravilo mláku na koberec. Aj keď cudzí človek vyhral vo vedomostnej súťaži. A hlavne keď jej o ôsmej ráno zatelefonovala dcéra. V istom bode som si ľahla na zem s uchom pritisnutým k podlahe a bezohľadne sa priživovala na jej šťastí.

Až s príchodom noci a sladkého spánku ostatných som konečne osamela.

Vo štvrtok som nešla do školy. Cítila som sa relatívne dobre zavretá v byte a zasiahnutá len náhodnými zábleskami emócií. Nemala som odvahu testovať svoje limity, keď stačilo tak málo, aby som niekoho zranila. Ako Caseyho.

Jediným spôsobom komunikácie, ktorú som zvládala, boli textové správy. Každému som poslala to isté: Stále nažive, stále s empatiou.

Carmen odpísala jednoduché: To rada počujem.

Christie znela nadšenejšie: Jupí! Keby si potrebovala trénovať odolnosť, rada sa obetujem. Na koniec pridala aj usmievavého smajlíka.

Od Ryana mi prišlo: Večer som tam. Neunúvala som sa protestovať. Vedela som, že to nepomôže. Niežeby som ho plánovala pustiť dnu.

Caseyho správa ma ničila najviac: Môžem sa zastaviť?

Áno – tak znela správna odpoveď. Odpísala som však: Prosím, nie.

Nedokázala som čeliť ani jemu, ani spomienke na to, čo som mu urobila.

Tou jedinou, ktorá sa o môj stav nezaujímala, bola Alexandra. Niežeby som sa považovala za takú dôležitú súčasť jej života, ale zneistilo ma to. Al záležalo na každom, vrátane mňa. S výnimkou tejto situácie. Čo ma privádzalo k záveru, že sa voľačo prihodilo a mne to nikto neoznámil. Takmer som jej napísala ako prvá. Potom som si to rozmyslela a radšej zaliezla do postele.

Keď som o šiestej večer stála pred otvorenou prázdnou chladničkou, ozvalo sa zaklopanie. Strhla som sa, ako keby som ten zvuk počula prvýkrát v živote.

„Otváraj, Carry!" ozval sa z opačnej strany Ryan. „Viem, že si tam!"

Zavrela som chladničku, ohromená tým, čo sa dialo. Ja som ho... necítila? Vedela som, že tam bol, no nevnímala som jeho emócie! Pripadalo mi to ako večnosť, čo sa v mojej fyzickej blízkosti nachádzal niekto, kto sa mi neusadil vnútri, ako keby šlo o prázdne miesto v autobuse.

„Mám tu tvoj druhý najobľúbenejší sendvič!" pokračoval. „Zapečený chlieb so slaninou, tvarohovou nátierkou a morčacou šunkou. A pokiaľ ma do piatich sekúnd nepustíš dnu, zjem ho sám. Jeden, dva, tri –"

„Ako to, že ťa necítim?!" vyhŕkla som naňho, sotva som otvorila dvere.

„Lebo som sa po telocviku osprchoval?"

Zagúľala som očami. „Necítim tvoje emócie, blbec. Ako je to možné?!"

Natiahol ku mne ruku. „Sendvič?"

Zobrala som si ho. Trápil ma život ohrozujúci hlad a ak som sa mohla na niečo spoľahnúť, bola to kvalita jedla, ktorým ma môj najlepší kamarát kŕmil. Presunula som sa k jedálenskému stolu. „Neodvracaj pozornosť," zahriakla som ho s plnými ústami. „Ako to robíš? Ani Christie ti nedokáže čítať myšlienky."

„Nedokáže to?" Znel úprimne prekvapene. Sadol si na stoličku oproti mne so sódou ukradnutou z chladničky. „Dáva to zmysel."

„Inak by dávno prekukla tvoje predstieranie?"

„Chránim jej city. Raz sa na tom zasmejeme."

Prižmúrila som oči. Prvý raz by som privítala náhľad do cudzích emócií, ale samozrejme, že práve on bol voči empatii odolný. Na druhej strane, aspoň žil na planéte niekto, s kým som mohla hovoriť osobne, aj keby som nikdy neovládla svoju moc. „Prečo mi nepovieš, čo si zač?" vrátila som sa k pôvodnej téme.

„Je to proti pravidlám."

„Tvoj otec to povedal tvojej matke."

„Hej, keď otehotnela. Aby vedela, že jej decko bude čudák. A potom mi to zatajila." Zahľadel sa dolu a prstom obkresľoval hranu plechovky. „Vieš, čo je najhoršie? Urobil to zámerne. Nie je to tak, že sa u nás s úderom polnoci počas šestnástych narodenín zjavia schopnosti. Naštartovali moju moc, lebo on opustil pozíciu. Je to rodinná záležitosť – to miesto sa dedí z rodiča na potomka. Mal ma vzdelávať a pripravovať na deň, keď prevezmem jeho povinnosti. Namiesto toho ušiel, sotva ma splodil. A zmizol z ich radaru, len čo som ako-tak dospel."

„Vitaj v klube detí sklamaných rodičmi."

Nakrčil čelo. Vo výraze ukrýval nezvyklú zraniteľnosť. „Naozaj by som ti to rád povedal. No obávam sa toho, čo sa stane, keď poruším ich pravidlá. Nie som taký naivný, aby som si namýšľal, že som nenahraditeľný."

Prikývla som a zvyšok sendviča do seba natlačila v tichosti.

„Pozrieme si film?" Prehrabal sa v batohu a vytiahol odtiaľ plastový obal. „Priniesol som posledný diel Šialeného Maxa."

Opäť som nad ním prevalila oči. „Chápem. Pretože som šialená. Ha-ha."

„Tak som to nemyslel!" odvrkol, ibaže ruka mu vyletela k zátylku, čo bolo jeho znamenie, že klamal. „Mám ten film rád."

Nakrčila som nos. „Neznášaš nové spracovania klasiky. Tvoje slová."

„Myslím, že technicky ide o pokračovanie." Podal mi obal. „Tak či onak, som si istý, že tento sa ti bude páčiť. A ja predsa poznám tvoj vkus."

Mal pravdu. Páčil sa mi.

* * *

„Ahoj, Carry!" pozdravil ma cudzí ženský hlas. Odtiahla som si telefón od ucha, ale meno na displeji neklamalo – volala som Al. Moje mlčanie prinútilo neznámu pokračovať: „Prepáč, tu je Alexandrina mama. Allie si nechala mobil doma. Asi aby som jej každú chvíľu nevolala. Zabúdam, že je skoro dospelá."

„Kam šla?" spýtala som sa, než ma zahrnula ďalšími dôvernými pocitmi ohľadom jej vzťahu s dcérou. Pri takom človeku som nepotrebovala empatiu.

„K Elene domov," odvetila s hlbokým povzdychom, ktorý v sebe niesol jednoznačný závan smútku. „Prebrať babičkine veci."

„Prečo?"

„Ona ti nepovedala, že jej stará mama zomrela?"

Stiahlo mi žalúdok. Nebol to o nič príjemnejší pocit, keď to zapríčinili moje vlastné emócie. „Bola som..." Tvrdohlavá. Hlúpa. Zbabelá. Zaujímala som sa len o seba, hoci som tušila, že sa niečo stalo. „Kedy k tomu došlo?"

„V stredu ráno. Dostala infarkt." Znovu si povzdychla. „Elena s ňou trávila čas neustále. Jediný raz ju tá stará b..." Zarazila sa. Odtiahla si mobil od ucha, no počula som, ako potiahla nosom. „Sandra ju poslala na nákup. Odišla možno na pol hodiny. Aká hlúpa náhoda, že sa to stalo práve vtedy."

Netušila som, čo povedať. Nenávidela som frázu úprimnú sústrasť. Nemala nijaký význam. Nemohli ste inému človeku uľaviť dvoma prázdnymi slovami.

Radšej som hlúpo mlčala. Čo, pravdaže, nevyznelo o nič lepšie.

Pani Moorová pokračovala v povzdychoch. „Allie so mnou nechce hovoriť. Moja prehnaná starostlivosť ju viac vytáča, ako jej pomáha." A ďalší vzdych. „Možno sa radšej porozpráva s kamarátkou. Dám ti Eleninu adresu?"

Nechcela som žiadnu adresu. Nechcela som odísť z bytu ani čeliť žiadnej živej bytosti s emóciami. Ak bola Alexandra v takom zlom stave, ako som predpokladala, jej nešťastie by ma prevalcovalo. Lenže... Lenže.

„Áno, prosím."

Moja cesta do Eleninho domu – nech bola Elena ktokoľvek – pripomínala scénu zo špionážneho filmu. Strávila som pár minút za dverami počúvaním, či náhodou niekto nejde okolo. Následne som zbehla dolu schodmi, váhajúc na každom rohu. Taxikár na mňa dávno čakal pred vchodom. Nakoniec som mu vpadla do auta ako veľká voda, pretože som sa potrebovala vyhnúť mladému zamilovanému páriku, ktorý sa nedávno nasťahoval do domu.

Pán so šiltovkou prežúval žuvačku podobne okázalo, ako krava premieľala v papuli trávu. Jednu ruku mal voľne položenú na volante, druhou sa opieral o sedačku, aby na mňa videl. „Čo vám to tak trvalo?"

„Do toho vás nič nie je," vyštekla som, keď sa do mňa obulo jeho otrávenie. „Platíte si vari za ten čas sám?"

Vyvalil na mňa oči a neprestávajúc s prežúvaním sa obrátil k čelnému sklu. „Pardon, madam." Zvyšok cesty prebehol v tichosti.

Elenin dom stál v južnej časti mesta – zľava susedil s lesom a naproti nemu sa do diaľky tiahlo suché kukuričné pole. Zdal sa byť čerstvo zrekonštruovaný s krásne zeleným a vykoseným trávnikom – na rozdiel od suseda napravo. Na slnečné piatkové popoludnie bola ulica prekvapivo vyľudnená.

Zvládnem to, uisťovala som sa. Zlepšujem sa. Skôr či neskôr to ovládnem úplne a vrátim sa do spoločnosti. Budem zasa normálna. Prinajmenšom taká normálna, ako som bola doposiaľ.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla a... Nepohla som sa.

Hlúpy zbabelec.

Preplesla som sa po lícach a prebehla po kameňmi vykladanom chodníku k dverám, ktoré mali v hornej časti mozaikové okienko. Stisla som zvonček a namiesto plynulého cinkania sa ozval tradičnejší zvuk pripomínajúci zvon. V dome sa nič nepohlo. Čakala som minútu. Dve minúty. Nič. Zazvonila som druhýkrát. Po treťom zvonení ku mne doľahli ľahké kroky bosých nôh.

S námahou som prehltla a ustúpila. Srdce sa mi roztĺklo a imaginárne paže mi zomkli hruď. Na čele mi naskakoval pot. Urobila som dva malé trhané kroky vzad. Točila sa mi hlava a kolená sa triasli. Nemotorne som zišla dolu schodmi vedúcimi na terasu pred vchodovými dverami a zvrtla sa na päte.

„Carry?" Al vykukla z domu a hmlu úzkosti a smútku, ktorá ju obklopovala v hustej bubline, preťal záblesk prekvapenia a čosi, čo by som nazvala úľavou. Alebo tá úľava prichádzala z mojej strany? „Č-čo tu robíš?"

Obrátila som sa k nej. Vlasy si zaplietla do vrkoča, ale určite aspoň pred pár dňami a odvtedy ho nerozpletala, pretože jej vlásky trčali na všetky strany. Pod očami mala tmavé kruhy, ktoré na jej bledej tvári svietili. Zdala sa mi štíhlejšia než kedykoľvek predtým. Pletený sveter i sivé tepláky na nej viseli.

Nezastavila som slzy. Naposledy som sa takto cítila po maminej fingovanej smrti. Ten pocit neopísateľného zúfalstva z predstavy, že osobu, ktorá vám bola blízka, nikdy viac neuvidíte. Z tej logickej stránky ste to chápali. Avšak z toho praktického hľadiska to nedávalo zmysel. Veď ešte nedávno som ju videla.

„Zisťujem, ako... na tom... si."

Urobila krok vpred a ja som vydesene ustúpila. Zamračila sa na mňa. Potom sa jej zväčšili oči. „Empatia. Cítiš, čo cítim ja." Prešliapla na mieste a pretrela si čelo. „Načo si sem chodila? Ubližuje ti to."

Zavrtela som hlavou. „Nemala by si byť sama."

„Nie som sama. Dievčatá sú tu so mnou."

„Vieš, že viem, že klameš." Smelo som k nej vykročila s rukami zovretými do roztrasených pästí. Nebola rozčúlená. Nehrozilo, že jej ublížim. Ohrozovala som len samu seba. „Povedala si im, že si želáš byť sama a ony to rešpektovali. Ibaže ja viem, že v takej situácii nechceš byť sama."

Pozorovala ma so slzami v očiach. Ledva som bola dosť blízko, vrhla sa na mňa. Objala ma všetkou silou, ktorú jej krehké telíčko vyprodukovalo. Hlasito vzlykala a ja s ňou. Stáli sme vo dverách a fňukali, kým sme to nedostali von.