Niekto do mňa štuchol. Zažmurkala som a stará obývačka sa razom zmenila na školskú učebňu – či skôr červenú tvár pána Mansleyho. Opieral sa dlaňami o stôl. Z tej blízkosti by som mu zrátala póry.

„Uvedomujete si, že váš samotný pobyt na hodine vám negarantuje, že daný predmet aj úspešne dokončíte?"

„Prepáčte, pán Mansley." Môj hlas bol hebký ako zamat a sladký ako med. Neodvrátila som sa od neho a on sa nezvládol odstrihnúť odo mňa. Zamrvil sa. Hypnotizovala som ho. „Máte moju plnú pozornosť."

Žmurkla som a spojenie sa prerušilo. Sprudka sa vystrel a otočil sa k zvyšku triedy. „K-kde sme skončili?" Možno až príliš náhle odkráčal od lavice, o ktorú som sa delila s Ryanom. Vedel to. Vedel že sa pozeral do očí lovca a že on bol obeťou. Zajačik čeliaci líške. Pribehla by k nemu, zovrela mu zubami krk a jeho huňaté telíčko by pokropila krv.

„Si v poriadku?" spýtal sa Ryan.

Neodpovedala som mu, pretože som sa vrátila do cudzej obývačky. V nose ma pálili bylinky. Zuby som tisla k sebe. Zazerala som na drobnú ženu, ktorá mi bez zachvenia sa opätovala pohľad. Pevne zvierala koniec drevenej palice.

„Nezahrávaj sa so mnou, ty stará babizňa!"

„Muč ma, koľko sa ti zráči. Obráť dom hore nohami. Nič však nenájdeš. Ja. To. Nemám." Každé slovo vyslovovala precízne, ako keby hovorila s idiotom.

Nikto so mnou nebude takto zaobchádzať!

Vystrela som ruku a vyslala jej smerom prúd mágie. Mal jej zovrieť hrdlo a zastaviť prítok vzduchu do pľúc i krvi do mozgu. Mala sa dusiť, trhať sebou. Škemrať o milosť. A ona tam iba stála. Sťažka prehltla a ešte väčšmi natiahla staré kosti, aby sa na mňa dívala hrdo a vzpriamene.

Rozosmialo ma to. „Ach, ochranné kúzlo. Rozkošné." Zvesila som ruku a vyšla jej v ústrety. Ústa zvierala do priamky. „Dala ti ho ona, že? Naša sladká Aria. Vždy bola vynaliezavá. Dokiaľ sa nedala roztrhať na kusy."

Ženin stoický výraz povädol pri zmienke o jej mŕtvej priateľke. „Zomrela, aby ochránila Kassie. Obetovala sa kvôli dcére. Urobila by si ty niečo také?" Premerala si ju. „Samozrejme, že nie. Neprekvapilo by ma, keby si ju sama zniesla zo sveta. Iste ťa ničí vedomie, že je mocnejšia ako ty. Že má ich krv, zatiaľ čo ty si človek, ktorý podpísal zmluvu s Diablom."

Nie je mocnejšia! Moc neprichádza so schopnosťami a už vonkoncom nie s krvou. Moc sú skúsenosti. Moc sú vedomosti. Bezo mňa by neprežila!

„Neprinútiš ma stratiť trpezlivosť," odvetila som nevzrušene. „Neunikneš mi, dokiaľ nedostanem odpoveď. Kde to nájdem?"

„Nemám ani poňatia, čo hľadáš." Nachýlila sa dopredu. „A aj keby som to vedela, nikdy by som ti nič neprezradila."

Moja ruka sa opäť pohla, no tentoraz som sa neunúvala s mágiou. Otočila som prsty okolo zlatého medailónu, ktorý jej spočíval na hrudi, a strhla ho z jej zvráskaveného krku. „Naozaj si myslíš, že nerozpoznám magický objekt? Aria bola dobrá, ale ja som lepšia." Šmarila som ho na stranu, kde narazil do steny. Bez vplyvu ochranného kúzla k nej mágia prenikla bez námahy. Konečne lapala po dychu a dlane si tisla k hrdlu. „Pýtam sa ťa naposledy – kde to nájdem?!"

Jej slnkom spálená tvár menila farbu a žilky v očiach praskali. Kolená sa jej podlomili a zostávala vzpriamene jedine vďaka kúzlam.

„Aká je tvoja odpoveď?!"

Povolila som stisk, aby do seba nasala kyslík. „Choď... do pekla."

Zovrela som päsť a žena zaskučala. Tak intenzívne som potláčala hnev, až som sa pri jeho uvoľnení roztriasla. „Nemysli si, že to tebou skončí! Nájdem každého, na kom ti záleží, a keď budú zdochýnať v bolestiach, dozvedia sa, že si to zapríčinila ty! S posledných výdychom budú preklínať, že ťa –"

Ktosi do mňa prudko strčil a vrátil ma do reality. Ak to vôbec bola realita. Kde som sa naozaj nachádzala? V cudzej obývačke so ženou, ktorej vráskavú tvár a kučeravé biele vlasy som si odniekiaľ pamätala, alebo v triede ohlušenej zvonením zvončeka a hlasmi odchádzajúcich študentov?

„Čo sa s ňou deje?" začula som znepokojený hlas.

Vyskočila som na nohy, no predo mnou sa zjavil Ryan.

„Čo je to s teb –"

Vrazila som mu dlaňou do hrude a zastavila ho až stena. Niekto zvýskol a poloprázdnou triedou sa ozýval šum. Prerazila som si cestu von. V hlave mi dunelo. V hrudi som mala neúnosný tlak. Stiesnenosť. Chýbalo tam miesto pre nenávisť, ktorá mnou lomcovala. Musela som ju zo seba dostať von.

„Videla som, ako si sa na ňu pozeral!" vykríklo dievča na chalana, keď som šla popri nich na chodbe. Zovrela som päste. Prečo jej to robí? Nevie, že ju to privádza do šialenstva? Že by jej najradšej šla vytrhať vlasy ako nejaká fúria?

Zrýchlila som tempo.

„Neverím, že mi ten hajzel dal déčko!" zahromžil statný druhák. Zabuchol dvierka skrinky a ja som sebou pri tom ostrom zvuku podskočila. Zaryla som si nechty do dlaní. Zaručene mu teraz pôjde poškriabať auto.

„Betsy zomrela," zafňukal iný dievčenský hlas. Do očí sa mi natlačili slzy. Tak veľmi som Betsy ľúbila! Jej mokrý ňufáčik a huňaté ušká mi budú chýbať!

Zrak sa mi rozostroval a roztriasli sa mi nohy.

Zľava ku mne doľahol bujarý smiech. Cez slzy som sa zachechtala.

Vybehla som na čerstvý vzduch, ale aj tam som dýchala plytko. Pripadala som si ako preplnená fľaša. Nezmestil sa do mňa vzduch, pretože vo mne vírilo priveľa kontrastných emócií. Svet sa točil čoraz rýchlejšie.

Nezastavila som sa. Ovládaná múdrejším podvedomým inštinktom som kráčala vpred. Nezáležalo mi na smere. Potrebovala som sa odtiaľto dostať. Ďaleko od ľudí. Prebehla som cez cestu – priamo popred auto, ktoré ledva zabrzdilo. Vbehla som do parku. Tlak v hrudníku neustupoval.

„Carry!" kričala po mne Alexandra zadýchane. Srdce ma ostro udieralo do hrude a žalúdok som mala ako zo želé. Čo sa to so mnou deje? Zbláznila som sa? Môžem im ublížiť? Ako sa tomu dá zabrániť?!

„Čo sa deje?" začula som Cam. Telo mi ovládlo bezprostredné napätie.

„Carry, prosím, hovor s nami!" pišťala Christie. Po chrbte mi prebehol mráz z násilných obrazov v mojej hlave. Ruky sa mi roztriasli a na končekoch prstov som vnímala nepríjemný chlad.

„Poviete mi konečne, čo sa jej, dofrasa, stalo?!" Carmen už kričala. Znovu som napla svaly a scvakla zuby. Prevalila sa cezo mňa vlna tepla, prameniaca v stisku mojich náhle rozhorúčovaných pästí.

„Ja netuším!" zvrešťala Christie. „Už počas hodiny mala čudné myšlienky. Krvavé myšlienky. A-akoby chcela niekoho zabiť!" Nedokázala som prehltnúť ten obrovský uzol v krku. „N-napadla Ryana, keď sa ju pokúsil zastaviť." Ešte viac ma zamrazilo z predstavy, že by som ublížila práve jemu.

„Prestaňte s tým!" Viečka som tisla k sebe a rukami som si zvierala hlavu. „Buďte ticho! Dajte mi pokoj!" Nezvládala som to. Ich pichľavé emócie nado mnou preberali kontrolu. Zabodávali sa mi pod kožu, zaliezli hlbšie do svalov, dostávali sa mi do krvi a prúdili telom. Napadali moje orgány. Zarezávali sa mi do srdca, zaberali kyslíku miesto v pľúcach, energickyma mlátili pästičkami do mozgu. „Vypadnite zo mňa von!"

Na ramene mi spočinul vrelý dotyk. Vnútro mi zvieralo tak silno, že som sa nezvládala nadýchnuť. Bolo toho na mňa priveľa.

Démon vo mne prevzal riadenie, naštvaný náhlou slabosťou, ktorá ovládla jeho ľudskú polovičku. Pripadal si ohrozený. Zahodil zábrany.

Otočila som sa a vrazila osobe za sebou.

Dievčatá zakvičali a zahíkali, keď som päsťou prišla do kontaktu s Caseyho tvárou. Odstrčilo ho to, no nestratil balans. Démon doňho hodlal mlátiť. Lenže zastretú myseľ mi preťal záblesk jasnosti. Práve som udrela Caseyho. Zaváhala som. Vtedy vzal moju tvár do dlaní a dotkol sa prstami pravého spánku.

Posledné, čo som vnímala pred stratou vedomia, bola jeho zakrvavená pera a pocit viny, ktorý akoby zašepkal skľúčené: Prepáč mi to.

* * *

Prebudila som sa uprostred dňa v posteli a plne oblečená. Zodvihla som sa na lakte, ale nepríjemné bubnovanie v hlave a bolesti v hrudníku ma vrátili späť. Boleli ma svaly, ako keby som sa smiala celé dni, či strávila týždeň s hlavou v záchode. Alebo akoby do mňa ktosi hodiny kopal.

„Urobili ste rituál, ktorý vám dal magickú moc," Caseyho šepot, ktorý ku mne prichádzal cez pootvorené dvere do spálne, znel pokojne. Avšak krvou sa mi rozprúdil adrenalín, z ktorého mi hučalo v ušiach a zrýchľoval sa mi dych. Zvalila som sa na bok a objala si brucho. „A kto asi tak stojí za tým nápadom?"

„Sklapni. Nemáš právo súdiť nás," zasyčala Cam. Celé moje telo pulzovalo a z toľkého vnútorného tepla som sa potila. Zastonala som do vankúša. Chcela som si do niečoho udrieť. Chcela som udrieť Caseyho, lebo si to želala Carmen. Nenávidela, keď ju súdili. Obzvlášť on.

„Spravila si z mojej sestry čarodejnicu."

Zahryzla som si do pery a ucítila na jazyku krv.

„Nie som čarodejnica! Žiadna z nás nie je. Sme naďalej ľudia," protestovala Christie a mňa z toho bodalo pri srdci. „S výnimkou Carry, prirodzene."

„To vašu situáciu nelepší." Casey sa pohol a odrazu som jeho slová počula hlasnejšie. „Ľudské telá nie sú uspôsobené na to, aby znášali pôsobenie mágie. Môže to mať katastrofické následky. Môže vás to zmeniť na nepoznanie. Môže vás to zničiť. Zabiť!"

„Nedramatizuj."

„Povedz mi, Carmen – vieš tak dobre predstierať, alebo ti skutočne nezáleží na tom, čo sa stane tvojim priateľkám? Je toto dôvod, prečo zomrela Mel?"

Jedno z kresiel zaškrípalo a mne sa z toho prudkého prívalu napätia dvihol žalúdok. „Nehovor o nej!"

Prinútila som sa vstať, potláčajúc stony. Zvalila som sa na najbližšiu stenu a pomaly sa popri nej šúchala k dverám. Cez piskot v ušiach som nepočula ich ďalšie slová. Vynaložila som všetko úsilie do pohybu vpred.

„Vysvetlite mi, čo sa deje s Carry," naliehal nečakane Casey. Tlak v svaloch povolil. Namiesto toho sa presunul do hrude, bližšie k srdcu.

Čarodejnica sa hlasito nadýchla nosom a vypustila zo seba vzduch spolu s odpoveďou. „Carry je prepojená s dušou. Na základe toho, čo povedala a ako sa správala, usudzujem, že získala schopnosť empatie. Cíti, čo cítime my."

„Nielen to. Vaše emócie ma ovplyvňujú."

Všetci sa strhli pri zvuku môjho chrapľavého hlasu. Chris vyletela z gauča a Casey ku mne vykročil. Jeho tvár na sebe neniesla stopy po údere.

Vystrela som ruku a zavrtela ňou na protest. Zastavilo to jeho pohyb, no nie nával prenikavých pocitov, ktoré sa do mňa opierali ako tank. Horko-ťažko som preglgla. „Choďte domov."

„Ale –"

„Prosím! Nemôžem dýchať, keď ste na blízku!" Zložila som si tvár do dlaní a zosunula sa po stene na zem. Prehrala som zápas s gravitáciou.

Akékoľvek príznaky jeho hnevu sa rozprášili. Zostalo tu len napätie okolo žalúdka a pichanie v hrudi, ktoré mi vháňalo slzy do očí a sťažovalo dýchanie. Tak zúfalo mi túžil pomôcť. Chcel mi zostať na blízku. Potreboval istotu, že budem v bezpečí, ak ma spustí z dohľadu.

Druhýkrát som si prehrýzla peru, aby som sa nerozvzlykala.

Carmenino šepnutie zastavilo jeho blížiace sa kroky. „Má pravdu. Týmto jej nepomôžeme. Obzvlášť ty nie. Som si istá, že jej spôsobuješ najviac trápenia."

To nie je pravda! vykríkla by som automaticky, nebyť môjho zovretého krku. Ibaže to v podstate bola pravda. Carmen a Christie predstavovali slabý šum oproti tomu, ako intenzívne a bolestivo som vnímala Caseyho emócie.

Priala som si nájsť silu niečo povedať. Budem v poriadku. Nerob si starosti. Namiesto toho som ochutnávala čoraz viac vlastnej krvi.

Odišli.

Zostra som sa nadýchla, akoby sa mi z hrude zdvihla váha sveta a ja som po rokoch odopierania objavila čaro dýchania. Slzy sa mi roztiekli po lícach. Môj plač neutíchol, dokiaľ nevyšla von i posledná z nich.