„Stačilo!" vykríkla Carmen z opačného konca terasy. Stála na nohách, stolička za ňou sa vyvrátila a jej spoločníčky na ňu zízali s otvorenými ústami. Čarodejnica zvierala päste a divoko vydychovala. Ako rozzúrený drak.

„Upokoj sa, Carmenita," zachytila som odkiaľsi Sallin medový hlas. Jej slová nasledoval ostrý smiech jej kamarátok.

Christie zafunela. „Dúfala som, že potrvá viac ako deň, kým vybuchne."

„Chcela si moju pozornosť? Máš ju! Čo s ňou urobíš?" Cam opustila svoje miesto a vykročila doprava. Nahla som sa, aby som zbadala vedľajší stôl, pri ktorom sedela Sally s ďalšími roztlieskavačkami.

„Uuuuuu," vydali zo seba dievčatá jednohlasne a rozrehotali sa.

Sally sa vyšvihla do stoja a otočila sa k odvekej nepriateľke čelom. Ruky si založila vbok a vystrčila bradu. Bol to jej typický zastrašujúci postoj, v ktorom do protivníka bodala intenzívnym pohľadom, samoľúbo sa uškŕňala a každým smerom pľuvala urážky a posmešky. Na slabých jedincov to zabralo. Carmen medzi nich nepatrila a Sally to dobre vedela. Nepoznala však hranice.

„Mačička má pazúriky. Aké nečakané." Ešte väčšmi sa vystrela v márnej snahe dorovnať ich výškový rozdiel a vypla hruď. „Hneď je to zaujímavejšie. Takmer som sa cítila previnilo. Rýpať do teba je občas ako kopať do mrzáka."

Zaváhala som. Chcela som Cam pomôcť a súčasne som sa do toho netúžila zapliesť. Keď som naposledy – čo bolo včera – strkala prsty do jej záležitostí, vyšla som z toho ako najväčší chuligán a potom ma poslala do čerta, pretože odmietala prebrať zodpovednosť za svoje chyby.

Christie mi chytila ruku. „Nemali by si to medzi sebou vyriešiť samy? A keď vravím vyriešiť, myslím tým, že by jej Cam mala vraziť do zubov."

„Nie!" zaprotestovala Al, zatiaľ čo ja som zdráhavo prikývla.

Možno to bol jediný spôsob, ako sa Carmen mohla naozaj pohnúť vpred.

„Drž sa od Mika ďalej," syčala na ňu čarodejnica cez zuby.

Sally sa hrdelne zasmiala. Zaklonila pritom hlavu a dlaň si položila na hruď. „Nič som s ním neplánovala. Nie je to môj typ." Našpúlila pery. „Ale teraz?"

Vstala som. Išlo to s nimi od desiatich k piatim.

„Čím to je," nahla sa k nej a stíšila hlas, takže som Sally cez ruch na terase skoro nepočula, „že každý chalan je zaujímavejší, keď ti ho môžem vziať?"

Okolo bosorkiných rúk, voľne zvesených po jej bokoch, zapraskali iskry.

Vykročila som k nim napriek Christininmu varovaniu.

„Určite ho mám čo naučiť."

Dohnala som ich niekoľkými dlhými krokmi a zovrela Carmeninu päsť. Pálilo to, akoby som uchopila v hrsti rozohriaty uhlík.

Sally sa uškrnula. „Teraz za teba v tvojich bitkách bojuje hentá? Nezdráhala si sa nájsť si za Melindu náhradu."

„Drž. Hubu!" Cam sa mi pokúsila vytrhnúť, lenže aj s polovičnou energiou som oplývala väčšou fyzickou silou. Čarodejnica sa chvela a z tepla sálajúceho z jej tela mi na koži naskakoval pot. Jej mŕtva priateľka pre ňu bola citlivejším miestom ako jej zbabraný vzťah s Caseym či hocičo, čo práve cítila k Mikovi.

Ukázala som na Sally prstom. „Prestaň do nej vyrývať. Varujem ťa."

„Inak čo? Vrazíš mi?" Nastavila mi líce. „Som zvedavá, či to konečne bude úder, ktorý ti zaistí vylúčenie."

Urobila som prudký krok dopredu. Rozpoznala zviera vo mne a rovnako bystro uskočila dozadu. „Ak áno, určite to bude stáť za to."

Čosi nado mnou hnusne zaškrípalo. Dvihla som zrak ku kovovému nápisu privarenému k strieške nad nami. Kryla úzky pás terasy a tvorila malý prechod medzi vnútornou a vonkajšou časťou jedálne. Tyče držiace konštrukciu pokope boli rozpálené dočervena. A chystali sa zrútiť na Sallinu hlavu.

Sotila som do nej a ona hystericky kvílila, zatiaľ čo sa rútila k vydláždenej podlahe. Jej hlas však prehlušil dopad železného nápisu a vreskot študentov na terase, ktorí splašene odskakovali od okolitých stolov.

Ramenom mi prešla bodavá bolesť. Zatmelo sa mi pred očami a zviezla som sa na kolená. Zaraz sa pri mne objavila Al a na druhej strane Ryan. Obaja sa ma pýtali, či som v poriadku. Bála som sa otvoriť ústa. Chcelo sa mi zvracať. Krv mi presakovala cez košeľu a prsty ľavačky mi brneli.

„Cam utiekla," Christinin mdlý tón som počula vzdialene.

„Musíme ísť za ňou. Ty tu na to dohliadni," zavelila som Ryanovi.

Hoci sa mi chveli nohy a obsah môjho žalúdka vzdoroval, s Alexandrinou pomocou som odišla z terasy. Študenti na nás zízali a blížili sa k nám učitelia. Sally neprestávala skuvíňať, aj keď nemala nakrivo ani vlások. Kamarátky ju obklopili a stonaním i ochkaním na seba lákali väčšinu pozornosti.

„Šla do Céčka," navigovala nás Christie.

Opustili sme slnkom zaliate nádvorie a vošli do tmavej chodby budovy C, ktorá stála od terasy najďalej. Obedňajšia prestávka trvala, takže sme stretali málo študentov. Napriek tomu si už o ich incidente viacerí šepkali.

„Napadla ju Carmen?" počula som šepnúť malú prváčku.

„Nie, tá druhá do nej sotila. Ako sa volá?" oponovala jej kamarátka.

„Úbohá Sally. Je zranená?" pípla tretia. Jej obavy zneli desivo úprimne.

„Carmen prebehla okolo. Tvárila sa ako maniak," zachytila som odkiaľsi.

„Vždy pôsobila pokojne. Tak distingvovane."

„Vzhľad vie klamať."

Na konci dlhej chodby sme minuli toalety. Práve odtiaľ vystrelila brunetka s kabelkou pritisnutou k hrudi a hneď za ňou druhá.

Vrátili sme sa a vošli dnu. Carmen sa opierala o umývadlo roztrasenými rukami. Dýchala nahlas a sťažka, vlasy – predtým učesané a zopnuté sponou – jej vo veľkých prameňoch padali do očí.

„Prečo sa mi zdalo, že si svoju mágiu dostala pod kontrolu?"

Upriamila zrak do zrkadla. Po tvári jej stekal pot. „Nestratila som kontrolu. Chcela som jej ublížiť. Zaslúžila by si to. No ty si mi to musela prekaziť, že?!"

„Zranila si Carry!" zvolala na ňu Al. „Mohla si zasiahnuť kopu ďalších!"

Podišla som dopredu. „Áno, Sally je beštia, ale nezaslúži si umrieť." Skúsila som jej položiť dlaň na rameno. Odstrčila ma od seba. „Problém nie je v nej. Je v tebe. Dovoľuješ, aby ti prenikala pod kožu. Nebojuješ s ňou svojou najväčšou zbraňou." Priložila som si ukazovák k spánku. „Nebojuješ hlavou. Klesáš na jej úroveň. Si silnejšia, než ona. Aj Sally to vie. Len tebe to uniká."

Vystrela sa. Otočila sa ku mne a otrčila bradu. Potom sklopila zrak, zavrela oči a pomaly vydýchla. „N-nejde to."

„Ale áno! Pozvi Mika von! Ukáž jej, že bojuješ za to, čo je tvoje!"

„Videla si, čo som spôsobila! Ak sa mu pripletiem do života, riskujem, že ho zraním!" Rozhodila rukami a zarazila moje prichádzajúce protesty. „Mýliš sa. Prehrávam, lebo som si dovolila ukázať svoje city. Ďalšiu reakciu odo mňa nedostane. Iba tak jej ukážem, že ma neovplyvňuje." Školou sa rozozvučalo zvonenie zvončeka a čarodejnica v jeho sprievode opustila toalety.

„Utekám na hodinu," poznamenala Christie a tiež odišla.

Alexandra ma pohladila po paži. Tam, kde sa ma jej prsty a dlaň dotkli, som pocítila teplo. Rana ma zaštípala, pokožka sa mi natiahla a potom to zasvrbelo. Poškriabala som si miesto, odkiaľ mi pred pár sekundami kanula krv. Prsty som mala zababrané, lenže zranenie sa vyparilo.

„Zlepšujem sa," podotkla, akoby hovorila o talente na vyšívanie. Priložila si dlaň k tvári, aby skryla bláznivý úsmev. Na lícach i pod nosom jej zostali stopy mojej krvi. Neznechutilo ju to ani nevydesilo, keď zbadala svoj odraz v zrkadle. Umyla sa a nechala ma na toaletách osamote s poklesnutou sánkou.

Netušila som, že sa Alexandrina schopnosť rýchlej regenerácie vyvinula do schopnosti liečiť ostatných. Fascinovalo ma to i strašilo. A tiež frustrovalo. Ja som stále nič nedokázala! Práve naopak, ešte aj schopnosti, s ktorými som sa narodila a na ktorých vycibrení som tvrdo pracovala, sa strácali.

Oprela som sa o umývadlo a zvesila hlavu.

Môže byť dnešný deň ešte o čosi horší?

Nepočula som otvorenie dverí, no teraz ku mne doliehali jeho ťažké kroky. Zbadala som ho v zrkadle. Muž. Tridsiatnik. Všedný. Tmavé vlasy. Svetlé oči. Obklopený pachom kanálov a hlodavcov.

Že sa vôbec pýtam.

„Je to dámska toaleta," oznámila som mu.

Otočila som sa a kopla ho do hrude, kým sa jeho ľudská podoba menila na démonickú. Obtiahnuté šatstvo sa mu natrhlo – možno preto mal na sebe tričko, tepláky a žiadne topánky. Jeho pokožka sa sfarbila na žltozeleno, čeľusť sa mu vysunula a na holej hlave mu vyrástla srsť, ktorá kryla priehlbinu v čelnej kosti.

Pamätala som si ho. Bol to Chameleón – stopovací démon, ktorý dokázal splynúť s okolím. Tento tu ma hnal kanálmi, odtiaľ skrz les až k útesu, kde sme zápasili. Zasiahla som ho a pod ním sa náhodou rozdrvili kamene. Šmykol sa a padol na skaly omývané prílivovými vlnami. Dúfala som, že zdochol.

Očividne som dúfala slabo.

Znovu som ho nakopla. Masívne nohy ho zabrzdili a nezvalil sa na toaletné kabínky. Zľahka sa prehol vzad a hneď útočil späť. Uskakovala som pred jeho päsťami, kým som chrbtom nevrazila do umývadiel. Moje reflexy mu nestačili a zaraz ma zasiahol pravačkou do čeľuste. Urobila som obrat o stoosemdesiat stupňov a pre zmenu sa o umývadlo zaprela lakťami.

„Vy démoni mi leziete na nervy," zasyčala som cez zuby.

Chytil ma zozadu za krk a čo nevidieť som sa tvárou zoznámila s hladkým povrchom prepájajúcim tri umývadlá do jedného pultu. Zaľahlo mi v ušiach a bolesť zo zlomeného nosa mnou putovala v pravidelných vlnách.

Schmatol ma za košeľu a odhodil ku kabínkam. Preletela som cez dvere a cestou na zem som si narazila hádam každú časť tela o záchod.

„Prepadávanie odzadu nie je znakom férovej bitky," zastonala som.

Obluda sa mi vybrala naproti. „Zjavne si preskočila prvú lekciu, lovkyňa," prehovoril ku mne zmutovaný hlas. „Démoni nebojujú férovo."

Zaťala som zuby a s vypätím síl sa vyšvihla na okraj misy. Odrazila som sa a preskočila v premete démona i okraj kabínky. Jej priestor bol preňho natoľko úzky, že sa nestihol ani otočiť, než som ho kopla medzi lopatky. Padol dopredu a zachytil sa o záchod. Ďalší výkop. Ruky sa mu podlomili a on sa zoznámil s misou o čosi intímnejšie. Chytila som ho za šticu, strčila mu gebuľu hlbšie a spláchla. Metal sebou, keď mu voda čistila dutiny. Jeho následná dezorientácia mi uľahčila posledný chvat. S trochou stonania a vrčania som mu zlomila väz. Nevyzerala som pri tom tak drsne ako otec... Ale vyhrala som!

Mŕtvola, o ktorú som sa opierala, kým som sípavo vydychovala, sa zmenila na prach. S výkrikom som klesla na dlážku pokrytú cármi jeho šatstva a takmer si cestou pridala k zlomenému nosu rozbitú bradu.

Dotrepala som sa k umývadlu. Z krivého nosa mi prúdom tiekla krv, ktorá zahalila karmínovým závojom ústa, bradu, krk i predok trička. Než sa zahojil v nesprávnom uhle, posunula som si ho na správne miesto. Ďalšie zapraskanie. Zakvílila som a zviezla sa na kolená.

Au.

Náš zápas asi nebol príliš hlučný, keďže ma tu v priebehu tých pár minút, ktoré som potrebovala na spamätanie sa, nikto nenašiel. Umyla som sa. Tvár, vlasy, tričko – to všetko som mala mokré. Vyšla som z toaliet na vyľudnenú chodbu. Pišťanie v hlave nepoľavovalo.

Netušila som, ako som sa dostala domov. Matne som si spomínala na cestu autobusom a tváre cestujúcich, ktoré sa odo mňa odvracali. Nepamätala som si štveranie sa po schodoch na druhé poschodie. Ani odomykanie dverí.

Ľahla som si na posteľ, špinavá a zakrvavená.

Môj stav sa nedal opísať inak ako kóma.