Kassandra nadvihla obočie. „Prosím?"

„Roger si myslí, že Jo žije."

„Roger?" Jej postoj sa zmenil. Napla sa a zvážnela. „Hovorila si s ním?"

„Zakopali sme vojnovú sekeru. Zachránil mi život."

„Aké veľkorysé." Vzápätí zavrtela hlavou. „Jo... Jo že je nažive?!"

„On tomu verí." A tie podivné sny, také podobné spojeniu, ktoré medzi Jo a mnou prebehlo v tú noc v jaskyni, len čo sa naše ruky dotkli a mne sa okolo zápästia obvinulo jej lanové tetovanie, tomu nasvedčovali. „Vrátil sa do jaskyne a nenašiel ani telo, ani úlomky kameňa večnosti. Pokiaľ jestvuje spôsob, ako ho spojiť do celku, Jo sa opäť pokúsi vyvolať apokalypsu. Zostáva jej mesiac, kým kameň dosiahne plnú silu."

Odvrátila sa odo mňa. Nevidela tak, že som dýchala stále plytšie, prehĺtala čoraz častejšie, že som zaťala prsty do sedačky pod sebou. Vzala súkromný telefón, stisla si koreň nosa a zatvorila oči.

Prihovoril sa jej spevavý hlas. „Daniels Incorporated, ako vám pomôžeme?"

„Prestaň s tým, Nathalie. Vieš, že tú uvítaciu hlášku nenávidím."

„Prepáč, šéfka." Žena poľavila v energickosti. Jej hlas nabral na hĺbke a hebkosti. „Snažím sa len udržiavať našu fasádu."

Kassandra si povzdychla. „Je tam Bill?"

„Nie. Pán William Mitchell Kane Scott je momentálne zaneprázdnený."

„Nájdi ho. Potrebujem, aby pripravil hliadku. Odteraz budete mať Lucy pod drobnohľadom dvadsaťštyri hodín denne. Do odvolania."

„Rozkaz, šéfka." Žena si nepýtala detaily a nežiadala vysvetlenie. Ich hovor sa skončil bez rozlúčky.

„Lucy," zamrmlala som chrapľavo. Zabúdala som na svoju ľudskú mladšiu sestru. Stretla som ju raz, keď sa s Michelle objavili v Modrom mesiaci. Vtedy som ani nesnívala, že ma s nimi raz bude spájať také puto. „Koľko má rokov?"

„Trinásť a pol."

„Lucy ste sa zjavne nemuseli zbavovať."

Tvár jej akosi poklesla a na pohľad zostarla. „Neplánovali sme to, ale keď sa –" Pokúsila sa mi siahnuť na ruku.

Bleskovo som vyskočila zo stoličky. „Jasné, poučili ste sa. Iba nerozumiem, prečo sa ti Roger nepokúsil pomstiť skrz ňu. Prečo som to bola vždy ja?

„Netuším, zlato. On... zmizol. Jedného dňa prestal útočiť. Možno mu tvoje zmiznutie pripadalo ako výhra. Len občas navštevoval Michelle a nosieval jej darčeky. Desilo ma to." Zavrtela hlavou. „No nikdy jej neublížil."

Lebo Roger miloval svoje deti. Dokonca aj ako nemŕtvy bastard.

„Aspoň mi zostal oddaný." Pretrela som si tvár dlaňami – zo zrkadla nad umývadlom v rohu miestnosti na mňa zízala mŕtvola. Ani mejkap by neskryl kruhy pod očami, ak som si ho nezamýšľala nanášať valčekom na farbu. „Mala by som ísť. Som unavená." Neexistovalo slovo, ktoré by výstižnejšie vystihlo môj stav. „Vďaka, že si mi povedala pravdu." Cúvla som k dverám.

„Ešte jedna vec. Prosím ťa – prosím – nepleť sa do toho." Zodvihla ruku, hoci som sa nechystala protestovať. „Odviedla si skvelú prácu. Zastavila si Jo prvýkrát. Zachránila si nás."

Hej, s pomocou magických steroidov.

„Nie je tvojou povinnosťou obetovať sa. Nechaj zvyšok na mňa." Usmiala sa. „Sľubujem ti, že som v tom omnoho lepšia ako pred sedemnástimi rokmi. Mám na to ľudí. Pokiaľ sa Jo vráti, zaplatí za svoje činy. Raz a navždy."

Prsty mi mimovoľne skĺzli k zápästiu. Ak som sa nemýlila, nemohla som sa tomu obrátiť chrbtom, aj keď som si nič na svete neželala viac. Ak ma kameň večnosti magickým spôsobom prepojil s Jo a ja som vďaka tomu vnikala do jej vedomia, čakali ma krušné chvíle. A obávala som sa, že na to sama nestačím.

* * *

„Stále si tu?" S Christie sme na seba narazili pred východom zo školy. Kráčala sama po prázdnej chodbe, objímala v náruči kožený batoh a hýbala bokmi, ako keby tancovala do rytmu nejestvujúcej hudby.

Zazubila sa. „Plesová komisia mala zasadnutie."

„Všetko ide podľa plánu?"

„Áno, bude to peeeerfektné."

Vyšli sme z budovy. „Ty ho máš naozaj rada." Vedela som to, ale asi som dúfala, že šlo o bežné pobláznenie. Také, ktoré sa dalo jednoducho presmerovať na nejakú inú peknú tvár prechádzajúcu okolo. Ona ho však mala rada.

„Áno." Jej hlas bol tichý, neistý, jemný – pravý opak tej bláznivej Christie, ktorú som vídala deň čo deň. „Oh, Ryan!" zvolala, sotva ho zbadala vychádzať spoza rohu. Držal sa v skupinke futbalistov. Na čomsi sa smiali a búchali do seba päsťami. „Ak uvidíš na parkovisku Caseyho, odkáž mu, že hneď prídem!" vykríkla, zatiaľ čo ju nohy niesli za jej... priateľom? Kráčala tak svižne, že sa to dalo nazvať behom. Dychtivosť sálala z jej pohybu. Každý Ryanov spoluhráč v nej rozpoznal to bláznivé zaláskovanie. Minimálne dvaja sa uškrnuli a jeden si ju okázalo obzeral. Vytlačila by som mu buľvy z jamiek.

Ryan sa rozlúčil s kamarátmi a spolu odstúpili na stranu. Pripadala som si ako slepec. Pri pohľade naňho som nič nevidela. Jeho city neboli očividné ako tie Christinine. No to neznamenalo, že neexistovali, nie? Iba ich lepšie ukrýval.

„Čo sa to s tebou dialo?" Carmen ku mne prichádzala odzadu. Zastavila sa vedľa mňa – paže založené na hrudi, brada vystrčená a v očiach oheň. „Vyletela si odtiaľ, ako keby ti horelo pod zadkom."

Alexandra stála po mojej ľavej ruke. Zachichotala sa. „Určite si pod ňou neprikúrila?" Jej vlastný vtip ju hystericky rozosmial.

Odvrátila som sa od Ryana a Christie. Nevidela som jeho tvár, ale ona sa škerila od ucha k uchu. Dúfala som... Nie, priala som si, aby sa nemýlila. Aby za jeho činmi nebola skrytá agenda. Aby našli svoje šťastie.

„Ja si... nie som istá," odpovedala som na Carmeninu otázku, ignorujúc Alexandrin podivuhodný prejav. A pretože som tam nedokázala len tak stáť a ku všetkému sa priznať, pokračovala som v ceste na parkovisko.

„To znie dramaticky neurčito."

Strelila som po nej otráveným pohľadom. „Zrejme budem potrebovať tvoju odbornú pomoc. Znie to menej dramaticky?"

Odfrkla si. „Práve naopak."

„Budú mať spolu nádherné bábätká."

S totožnými zamračenými výrazmi sme sa obzreli. Al kráčala za nami, no oči držala na Christie a Ryanovi. Jej hlas znel vzdialene, zasnene. Akoby sa niečoho napila. Ibaže som necítila alkohol a išlo o Alexandru. Nevedela som si ju predstaviť s pohárom v ruke v bare, nieto na školskom pozemku.

„Si v poriadku? Tvoja ruka sa zahojila?"

Ukázala mi dlaň, na ktorej neostala ani stopa po otvorenej reznej rane. Celý čas pri tom prikyvovala. Potom si do toho začala hmkať neznámu melódiu.

„Miiiiike," ozval sa za nami prenikavý dievčenský tón. „Miiiiike."

Futbalisti neboli jediní, ktorým sa skončil tréning. Spoza hlavnej budovy vybehol hlúčik roztlieskavačiek v civile. Už z diaľky ste ich rozpoznali vďaka ich synchronizovaným povzbudzujúcim výkrikom. Jedna sa od nich oddelila a rozbehla sa naším smerom. Viac-menej. Kúsok za nami sa totiž – v bezpečnej vzdialenosti od Cam – plazil Mike. Len čo si uvedomil, že prilákal nechcenú pozornosť, vystrel sa. Vyzeral ako najvyššia surikata v kolónii, pátrajúca po blížiacej sa hrozbe. Našiel ju a oči mu skoro vypadli z hlavy.

Sally k nemu doklusala, nesúc so sebou nezbedný úsmev. „Môj záchranca," zapriadla. „Nebyť teba, Grays by ma na tej chodbe rozmliaždil!"

Zasa sa mi žiadalo vracať.

„Ja... Ja som... To... Ja..."

Zachichotala sa na jeho neschopnosti prehovoriť. Zdĺhavo presúvala dlane z jeho paží k zápästiam. „Ďakujem," hlesla sladko a venovala mu letmý bozk na líce. Ako odchádzala, obrátila sa a poslala Cam vzdušnú pusu.

Tentoraz zmenil Mike farbu z bielej na krvavú v priebehu sekundy.

Bosorka zafunela ako dračica. „Je to tvoja chyba." Zvrtla sa na špičke a dupotavo sa rútila k parkovisku.

„Moja?! Ja som s tou bitkou nezačala! Možno by si sa mala držať vlastných rád. Nestáť vzadu a urobiť niečo?"

Na diaľku odomkla dvere červeného mercedesu, takže keď k nemu došla, pokračovala vo svojom energickom pohybe. Trhla dverami, vliezla za volant a zabuchla za sebou, než som ju dohnala.

Zastavila som sa pri aute s rukami vbok.

Tmavé okno zliezlo dole. „Alexandra, sadaj!" Zavelila kamarátke, ktorá nás ledva dobehla. Neprestávala sa chichotať. „A ty." Udrela ma do hrude zložkou papierov. „Blahoželám, rodičia sa ťa nezbavili." Naštartovala motor a položila ruky na volant. „A mám nápad – skús pri svojom ďalšom osobnom prieskume použiť vlastnú hlavu. Môj čas je na to príliš vzácny." Dupla na plyn a vypálila z parkoviska tak ostro, ako jej to dovoľovala bezpečnosť.

Nájdi si priateľov, hovorili. Bude to zábava, hovorili.

„Čo to bolo?"

„To... bola... Carmen." Výstižnejšiu odpoveď som nepoznala.

Neochotne som sa otočila ku Caseymu. Jeden deň dozadu som umierala túžbou vidieť ho. Teraz som umierala z predstavy, že mu pozriem do očí.

„Tvoja sestra –"

„Tu som, tu som, tu som!" kričala, zatiaľ čo sa k nám rútila. Udivovalo ma, že prežila beh na tých šialených opätkoch. Zastala pri Caseyho tmavomodrom audi, ktoré parkovalo naproti Carmen. „Ideme?"

Casey sa bez slova vybral k otvoreným dverám na strane vodiča.

Pozrela som sa na zložku, ktorú som si tisla k hrudi. Rukáv košele som mala vyhrnutý a spod neho mi trčal kúsok tetovania.

Nabudúce, keď si budeš robiť osobný prieskum, použi vlastnú hlavu...

„Máš kontakt na Rogera?"

Casey sa zamračil. „Prečo?"

„Potrebujem s ním hovoriť." Ak niekto poznal tajomstvo Joinho záhadného tetovania, tak jedine on.

„O čom?"

„To je vari moja vec, nie?"

Svaly na sánke mu pracovali. Napokon sa odvrátil ako prvý, vytiahol si z vrecka mobil, niečo doň naťukal a zakrátko ten môj pípol. „Prestal to dvíhať. Pochybujem, že sa mu dovoláš."

„Aj tak vďaka."

Prešla som okolo neho.

„Nejdeš s nami?" V jeho hlase som zachytila nečakaný dotyk nehy. Trochu zúfania. Trochu nádeje, že sa spamätám a aspoň na okamih nebudem taká hlúpo tvrdohlavá. Ťažko sa mi prehĺtalo, keď som počula ten tón.

„Chcem byť sama," odvrkla som a odišla.

Nechcela som byť sama. Samota bola práve teraz to posledné, po čom som túžila. Lenže držať sa ďalej od ostatných bol asi jediný spôsob, ako nesklamať nikoho, na kom mi záležalo.