„Prečo?!" zvolala som na svojho bývalého najlepšieho kamaráta v tej istej chvíli, ako brat vypískol: „Priateľa?!"

Ryan rozhodil rukami. „Nevedel som, že to nevie!" Vyvaľoval na mňa oči a v jeho slovách sa ukrývalo toľko nevinnej ľútosti, až ho to usvedčovalo.

„Priateľa?" zopakoval Elliot. „Kedy si mi to hodlala povedať?"

„Je to... nové! Sme spolu pár dní."

„To nič nemení na fakte, že si mi to tajila. Kto je to? Odkiaľ ho poznáš? Koľko má rokov? Kedy sa s ním stretnem?" Znel hysterickejšie, než ako by znel oco, keby ešte žil. Ten bol definíciou flegmatika. „Pozná ho mama? Koľko toho o tebe vie? Vie, že bývaš sama? Netrávi čas v tvojom byte, že? A ja som veril, že si zodpovedná!"

„Správaš sa, ako keby som ti povedala, že som tehotná!"

Naklonil sa ku mne ponad stôl a smrteľne vážne sa opýtal: „Si tehotná?"

Chytila som do ruky nedopitý hrnček čaju. „Ak to myslíš vážne, vychrstnem ti to do ksichtu."

Oprel sa o operadlo stoličky, pobavený sám sebou. Aj Ryan sa zachechtal. Blbci! „Teraz naozaj – kedy mi ho predstavíš?"

Ideálna odpoveď znela nikdy. Niežeby Casey nebol vhodným materiálom na priateľa. Mal dobré známky, na rozdiel odo mňa nerobil problémy a pochádzal z dobrej rodiny – ak som z nej vylúčila Rogera. Počas uplynulých dvoch rokov sa síce správal prelietavo a ovládal magické schopnosti, ktoré občas zaiskrili, pokiaľ nad sebou stratil kontrolu... Ale na tom nezáležalo!

Casey bol dokonalý. Len som sa obávala, ako dlho nám to vydrží. Desil ma pondelok a to, že sa o nás ľudia dozvedia. Tie ich pohľady. Klebety. Šepkanie. Posmešky. Chalan, ktorému stačili krátkodobé vzťahy, a školský psychopat. Budú si myslieť, že ide o sociálny experiment.

Priala som si stráviť s ním viac času osamote, aby som vedela, ako to medzi nami bude fungovať. Bez tlaku verejnosti. Otázkou bolo, či to pochopí.

„Keď sa naučíš správať," odsekla som a predstierala zaneprázdnenosť pitím čaju. Tento neobsahoval svätenú vodu. Namočila som doň špičku malíčka, než som si ho naliala do krku.

Elliot sa odo mňa odvrátil a hľadal odpovede inde.

„Prehovor a oľutuješ to, Ryan!" vybuchla som. „Nemáš právo pliesť sa do mojich záležitostí len preto, lebo spolu zasa komunikujeme."

Kyslo sa pousmial. „Fajn. Asi urobím najlepšie, ak vás opustím." Elliot ho presviedčal o opaku, no on trval na svojom. „Nie, vážne idem." Vstal a oprel sa o opierku stoličky. „Večer mám rande a musím toho veľa stihnúť."

„Rande?" Naozaj som počula správne? „S kým?"

„Christie. Prekáža ti to?"

Prečo sa ma na to všetci pýtajú?! „Nie," odpovedala som úprimne, aj keď tomu môj tón nenasvedčoval. Bola som prekvapená. Nech sa blondínka snažila akokoľvek, Ryan sa jej divadielkom zdal byť nedotknutý, ba až otrávený. Ten obrat v jeho postoji smrdel. „No prečo práve Chris?"

„Ako to myslíš, prečo? Je milá a vtipná... a pekná." Mykol plecami. „Nie som slepý. Viem, že sa o mňa zaujíma. Nechcel som ju v tom povzbudzovať, kým... eh, kým sme mali toľko... starostí. Teraz nevidím dôvod odbíjať ju."

„Fajn," odvrkla som priškrtene. „Len nezabúdaj, kto je jej bratom."

„Nebojím sa tvojho frajera."

„Možno by si sa mal." Caseyho vzťah so sestrou nebol ukážkový – nie po tom, ako pomohla jeho rozchodu s Cam a nakoniec sa s ňou sama spriatelila. Nikdy by však nedopustil, aby ju niekto zneužíval.

Namiesto odpovede sa obrátil k Elliotovi. „Rád som ťa videl. Musíme si to zopakovať, než odídeš z mesta."

„Odchádzam už zajtra. Nemienim zmeškať dcérkin príchod." To množstvo lásky v jeho slovách mi stislo srdce. On svoje dieťa nenechá svetu napospas.

Objali sa s tradičným chlapským poplieskaním sa po chrbte.

„Veľa šťastia," poprial mu Ryan a odišiel bez rozlúčky so mnou.

„Snažíš sa úmyselne sabotovať vaše priateľstvo?"

Vyvalila som na brata oči. „Ja?! To robí on svojou žiarlivosťou!"

„Iba on tu žiarli?"

„Ja nežiarlim!" Zložila som si ruky na kolená, inak by som nimi trieskala po stole. „Christie je moja kamarátka. Je doňho zbláznená a on ju dlho ignoroval, tak mi prepáč, že pochybujem o jeho úmysloch. Ak jej ublíži, budem si medzi nimi musieť vybrať. A aktuálne by isto zvíťazila ona, hoci je protivná, detinská a rada do mňa vyrýva." Zdvihnutou dlaňou som umlčala jeho protest. „Chcem, aby to medzi nami bolo ako kedysi. Lenže to sa nestane, kým sa sám nepohne vpred. Pokiaľ to má byť s Christie, fajn. No ak ju zraní, nenakope mu zadok len jej brat." Zhlboka som sa nadýchla. „Ak sa v tom hodláš rýpať, radšej choď."

Tiež si povzdychol. Položil ruky na stôl dlaňami nahor a ja som do nich vložila tie svoje. Zovrel ma jemnými lekárskymi prstami. „Prepáč. Prestanem strkať nos do tvojich vzťahov."

„Ďakujem."

Zvyšok stretnutia sme prežili v lepšej nálade.

* * *

„Ty si určite Carry!" zvolala Alexandrina matka, keď ma našla stáť za dverami jej bytu. Vytreštila šedivé oči, pritisla si ruky na hruď a usmiala sa. Jej ústa boli celkom široké, vďaka čomu pôsobil jej úsmev obrovsky.

Pani Moorová ma objala kostnatými pažami v šokujúco pevnom zovretí. S dcérou mali podobnú vychudnutú figúru – ak by som ju stisla späť, zlámala by som jej kosti. Rovnako rýchlo sa odo mňa odtiahla, ale štíhlymi prstami mi neprestávala stískať plecia. „Prepáč. Musela som. Allie mi vravela o kamarátke, ktorá ju zachránila pred tou šialenou ženou, čo zavraždila úbohú Evangelinu." Zovrela pery a oči jej zvlhli. S Alexandrou mali identickú bledú mandľovú pleť, farbu dúhoviek, úzky nos a ostrú bradu, len matkine vlasy boli skôr tmavohnedé a strihnuté nakrátko, čím vynikal jej dlhý krk. „Ani si nepredstavujem, čo by sa so mnou stalo, keby Tekvičke niekto ublížil."

„Mami! Prestaň ma strápňovať!" Alexandra sa jej objavila za chrbtom. Stála na konci chodby s rukami založenými na hrudi a ružovými lícami. Čierne vlasy mala ako zvyčajne spletené do vrkoča, ktorý jej aj prehodený cez plece siahal k pásu. Jej oblečenie pripomínalo pyžamo, hoci bolo popoludnie.

Matka sa na dcéru usmiala. „Prepáč, Tekvička."

Al zastonala do stropu.

„Má pravdu, Nicole," ozval sa odkiaľsi z hlbín bytu iný hlas. Patril Alinej babičke. Znela takisto nadšene, ako sa tvárila počas nášho prvého stretnutia na obede s dievčatami. „Nesprávaj sa k nej ako k päťročnej." Vyšla z rovnakej miestnosti ako Al. Zastavila sa vedľa vnučky a oprela sa o vychádzkovú palicu. Kučeravé vlasy mala biele ako sneh a krátke, pleť vráskavú a spálenú slnkom, plecia i boky široké. Špúlila vekom stiahnuté ústa.

„Je mi jedno, koľko má rokov. Navždy ostane mojou malou Tekvičkou."

Babičku to nedojalo. „Práve preto je naša Alexandra taká nesmelá a bez sebavedomia." Pohladila vnučku po líci. „Ľúbim ťa takú, aká si, Allie, ale vieš, že v tomto sa nemýlim."

„Naozaj mi ty dávaš rady o výchove?"

„Nenesiem zodpovednosť za synove prešľapy, Nicole. V istom bode musia naše deti robiť vlastné rozhodnutia – vlastné chyby."

Alina mama sa s nevôľou vpísanou na tvári odvrátila od staršej ženy.

„Pôjdeme." Pobozkala vnučku na čelo. „Elena?"

Z izby vyšla nízka ryšavka v elegantných puzdrových šatách. Na nose sa jej črtali slabo viditeľné pehy a vlasy si zopla do vysokého chvosta. Krížom cez hruď mala prehodenú čiernu kapsu a v ruke držala väčšiu preplnenú kabelku.

Ustúpila som im z cesty. Staršia pani Moorová zastala pred otvorenými dverami a s úsmevom sa na mňa obrátila. „Pozdravuj odo mňa mamu."

„Vy poznáte moju mamu?"

Jej úsmev zintenzívnel. „Prirodzene."

Jasné, že ju poznala. V tomto meste ju poznal každý. Čo naďalej nedávalo zmysel, bol jej prívetivý postoj. Pri našom prvom stretnutí na mňa hľadela ako na zločinca. Akoby vedela o démonovi vo mne a chcela ho odohnať od vnučky.

Alexandrina mama za nimi energicky zabuchla. „Prinesiem vám kakao?"

„Nie, mami. Vďaka."

Kdesi v byte zazvonil telefón a pani Moorová podskočila. „To bude starosta!" zapišťala a odbehla preč.

Nasledovala som Al na koniec chodby k otvoreným dverám. „Starosta?"

„Mamka rozbieha keteringovú firmu. Na radnici chystajú oslavu a vraj mu ju niekto odporučil. Je z toho celá bez seba."

Vošli sme do miestnosti, ktorú opticky zmenšovali hory kníh. Stenu okolo okna pokrývali preplnené a viditeľne poohýbané police. V ňom bol vankúšmi vystlaný výklenok na čítanie. Pracovný stôl zapĺňali veže z kníh, takže sa jej tam ledva zmestil notebook a zošity s učebnicami. Nad skrinkou so šuplíkmi viselo zrkadlo, ktorého okraje zdobili fotografie. Len malou plochou slúžilo svojmu primárnemu účelu. Zvyšok izby zaberala široká posteľ, kde sa váľala Carmen. Tá na mňa zamávala na privítanie bez toho, aby odtrhla nos od knihy.

„Ruším vás pri učení? Nerada by som sa nakazila zodpovednosťou."

Al si napravila okuliare. „Vieš, bifľoši majú aj iné záľuby ako učenie."

„Napríklad?"

Vzala zo stola ošúchanú kópiu Anny zo Zeleného domu. „Čítanie."

„Aké spoločenské." Usadila som sa obkročmo na stoličke pri stole.

„Čo ťa sem privádza, Karolina?" Neznášala som, keď Carmen používala moje krstné meno. Neznášala som, keď ho používal ktokoľvek, ibaže pre ňu to bola zbraň – spôsob, ako ma podpichnúť.

„Nudila som sa." S Elliotom sme sa rozlúčili krátko po obede. Plánoval sa zastaviť u matky, preto som si vymyslela stretnutie s kamarátkami. A keďže som sa odmietala cítiť ako klamár, vybrala som sa za jedinou slušnou osobou v mojom živote. Alexandra by mi neporadila s Caseym, no ani by ma nesúdila. „Vedeli ste, že má dnes Christie rande s Ryanom?"

„Povedala mi o tom," odvetila bosorka nezaujato a prevrátila stranu starej tučnej knihy. „Niežeby sa zvuky, ktoré vydávala, dali označiť za reč. Zjavne si sa v ňom zmýlila – asi sa ňou necíti byť uháňaný."

„Jasné, že nie!" vyhŕkla Al podstatne vyššie posadeným tónom. „Christie je skvelá! Prečo by s ňou nešiel na rande? Odvážne Ryanovi ukázala, že ho chce. Sebavedomie je sexy." Zahryzla si do pery. „Aspoň som o tom čítala."

Carmen zavrtela hlavou a odvrátila sa od kamarátky, ktorej prejav sledovala s nadvihnutým huňatým obočím. Nezaskočil ju tak ako mňa. Ona si totiž dávno všimla, že Al sa Ryan tiež páčil. Tak veľmi, že žiarlila na kamarátku.

Vycítila môj pohľad. Dvihla zrak a vystrčila bradu. Vyzývala ma k reakcii na priznanie, ktoré sa jej zošmyklo z jazyka. Oči jej zvlhli a tvár sčervenela.

„Mám niečo, na čo by ste sa mohli pozrieť." Bola to mimoriadne okatá zmena témy. Lenže Alexandra si vydýchla. Pozotierala si slzy a pritiahla si bližšie k telu vyťahaný kardigán.

Carmen sa posadila. „Ďalší koniec sveta?" Znela až mrazivo nadšene.

„Nie." Vytiahla som z batoha plastovú škatuľku a hodila jej ju. „No môže sa z toho vykľuť moja osobná apokalypsa." Vybrala z krabičky čierny kamienok a obzerala si ho vo svetle lampy, ktorú zažala na nočnom stolíku. „Vraj doň strčili kúzlo, ktoré znemožnilo každému nájsť ma magickou cestou. Nečakám zázraky, ale pokiaľ zistíš, či je to pravda, budem ti vďačná."

„Nechaj ma hádať – je to dôvod, prečo sa po teba rodičia nevrátili?"

Zaškrípala som zubami nad jej vševedomosťou. „Vraj ma matka ‚uniesla'." Najľahšie by bolo konfrontovať ju. Lenže čo ak bude klamať? Potrebovala som iný dôkaz, ktorý nijako neprekrúti.

Presunula sa k stolu a zapla si Alexandrin notebook. „Nemyslíš, že nastal čas vrátiť sa k tréningom? Obzvlášť teraz, keď sa nám konečne rozrastá moc?" Jej prsty sa sotva dotýkali klávesnice. „Čo ak sa tu zjaví ďalší Roger či Jo?"

Zahryzla som si do jazyka. Nemienila som im tajiť pravdu o Jo takto dlho. Avšak zlosť v Caseyho očiach pri pomyslení, že to ona mu zničila rodinu, mi neschádzala z mysle. Moja pavučina lží a tajomstiev sa deň čo deň rozrastala. Už teraz som netušila, ako sa z nej vymotať bez toho, aby som niekoho zranila. No dokiaľ sa Jo schovávala v tieňoch, nemala som odvahu čeliť realite.

Pretrela som si zápästie, okolo ktorého sa mi točilo vytetované lano.

„Znamená to, že súhlasíš?"

Strhla som sa, keď Carmen zvýšila hlas. „Jasné." Otrela som si vlhké dlane do nohavíc. „Prečo mrhať potenciálom Kruhu, keď sa ráčil prejaviť?"

Otvorila ústa a vzápätí ich stisla do priamky. „To bola nečakane pozitívna odpoveď. Čakala som viac odporu."

Pokrčila som plecami. „Občas sa mi mágia zíde. To mi pripomína, že včera som narazila na démona, na ktorého vaša magická bomba nefungovala."

Strávila som s nimi niekoľko hodín. Carmen hysterčila pre nedostatky v ich kúzlach a s Alexandrou sa pustili do aktívneho výskumu a testovania. Nudila som sa pri tom a napriek tomu som neodišla. Bolo to lepšie, ako sedieť v byte a myslieť na vlastné starosti.

Krátko po západe slnka mi zazvonil telefón a ja som vyšla na balkón, ktorý prepájal Alexandrinu izbu s obývačkou. Obloha sa nádherne sfarbila dočervena a pofukoval príjemný vánok, v ktorom sa ľahko dýchalo. Volajúce číslo som nemala uložené medzi kontaktmi. „Prosím?"

„Kto je najlepší?" ozvalo sa z druhej strany piskľavo.

„Už si niečo zistil?" Ktovie prečo som znela fascinovane – Flákač bol ozaj vynaliezavý. Pochybovala som, že preháňal o čomkoľvek, čo povedal Ryanovi. Hoci väčšinu z toho určite vykonával ilegálne.

„Áno. Pretože som najlepší."

„Prejdi k veci, prosím."

„Eh." Odmlka. „Nerád bývam nosičom zlých správ." Poškrabal sa na brade. „Nejako, netuším ako, sa prihodilo," s námahou prehltol, „že sa detaily o tvojej identite dostali medzi démonov. Poznajú tvoje meno. Vedia, čo robíš. A viacerí, ktorí ti utiekli alebo od teba dostali lekciu, pomýšľajú na odvetu."

Zovrela som železné zábradlie, ibaže svet sa točil ďalej. „Ako sa to stalo?"

„Neurobil to ten upír, ktorý plánoval privolať apokalypsu?"

Upír nie. Ale čo tak Jo?