Vo vzduchu sa niesli vône desiatok kvetín, ktoré som ani nevedela pomenovať. V mojej časti sveta boli iba hory a stromy, machy a lišajníky, chladné počasie neprajúce farebným rastlinám. Nemala som rada ich sladký pach – dráždil ma a často som z neho kýchala. No on mi ich rád ukazoval. Rád o nich rozprával. Odkiaľ pochádzali. Ako sa dala zužitkovať každá časť, každá stonka i lístoček. Preto ho fascinovali. Nebolo na nich nič zbytočné.

Dvere za mnou sa otvorili. Do izby vnikalo dopoludňajšie svetlo, ktoré tlmili snehobiele závesy obkolesujúce baldachýnovú posteľ. Vyhľadala som ho. Svetlé vlasy mu padali do zlatých očí – prázdnych a bez života. Nemusel povedať ani slovo, aby ma vyplašil. Ráno opúšťal posteľ s blaženým úsmevom na perách, odhodlaný bojovať. Nepremožiteľný. Teraz vyzeral ako troska.

„Čo sa stalo?" spýtala som sa s nepríjemným pocitom v žalúdku.

„Hovoril som s ním." Usadil sa do kresla pri stolíku, na ktorom zostávali zvyšky z našich spoločných raňajok. „Rozhodol sa."

„Usudzujem, že ja nie som súčasťou toho rozhodnutia."

Nemal odvahu odpovedať, preto záporne pokýval hlavou.

Vyliezla som z postele. Neunúvala som sa po raňajkách obliekať, iba som cez seba prehodila zamatový župan, ktorý sa mi zľahka trel o pokožku. Doma som neprichádzala do kontaktu s takouto látkou. Naše oblečenie bolo rovnako drsné a tvrdé ako prostredie, v ktorom sme žili. „Sľúbil si mi to!" Môj hlas sa zlomil. Vynaložila som toľko úsilia, aby nás nerozdelili – aby sme mali všetko – a on teraz skláňal hlavu ako oddaný pes.

„Ja viem." Vyhol sa mojim očiam. „Mrzí ma to."

Padla som mu k nohám na kolená a zovrela jeho ruky. „Skús to znovu!"

„Už o tom nechce počuť. Keby bol Alaric nažive... Keby budúcnosť krajiny nezávisela odo mňa... Len tak sme mohli zostať spolu."

„Prečo nemôžem byť ja tou budúcnosťou s tebou?"

Zadíval sa von oknom.

Vstala som. „Samozrejme. Pretože moja krv nie je taká vzácna ako tá vaša. Nekoluje v nej moc. Naše deti by –"

Tiež vyskočil na nohy a stisol mi lakte. „Presne tak! Nikdy by neriskoval, že by bol náš potomok oslabený tvojou ľudskosťou! Nezveril by moc Prvorodeného do rúk niekoho bez vlastného potenciálu! Poznali sme verdikt vo chvíli, keď môj brat naposledy vydýchol a kliatba Prvorodeného pripadla mne!" Triasol mnou. Zatínala som zuby, aby som doňho nestrčila. „Do konca tohto mesačného cyklu sa ožením s Annou, či sa mi to páči, alebo nie."

Vymanila som sa z jeho zovretia. „Bude to pre teba obrovská obeť, však?" Ustúpila som od neho. Odrazu ma jeho prítomnosť znechucovala. „Myslíš, že nevidím, ako na ňu hľadíš? Je všetko, čím ja nie som. Ona určite pozná každú z tvojich hlúpych burín! Je to pravá dáma, ktorá ťa bude bez odporu počúvať." Nenávidela som ju od prvého stretnutia. Nenávidela som jej sladkú nevinnosť. Nenávidela som, že nezdochla spolu s jeho bratom!

„Lyn." Natiahol ku mne ruky. „Si jediná, ktorú budem kedy milovať. Lenže toto je moja povinnosť. A ja nie som zradca."

Odstrčila som ho od seba. „Práve teraz si zradil mňa."

Miestnosťou sa rozľahlo prenikavé pípanie. Hádzala som sebou po posteli, dezorientovaná a so srdcom kdesi v krku. Tielko zmáčané potom sa mi prilepilo na kožu a dychčala som ako po maratóne. Vyskočila som na kolená a zaostrila. Nachádzala som sa vo svojej izbe a to pípanie spôsoboval budík.

Hlúpy živý a prekliato detailný sen! zastonala som. No bol by z neho dobrý námet na román o žene, ktorá zožieraná žiarlivosťou zabila milenca i jeho novú manželku počas svadobnej noci. Určite by neskončil dobre. Aj keď som si sotva pamätala mužovu tvár, vnímala som v sebe tú pálčivú žiarlivosť.

Vstala som z postele rozlámaná s krvavými očami a bolehlavom. Sprcha ma prebrala a čerstvá krv mi dodala energiu, ktorú mi nedoprial spánok.

Byt som opustila na poslednú chvíľu a do Améliinej kaviarne som dobehla desať minút po siedmej. Podnik bol takto v nedeľu ráno vyľudnený – iba piati návštevníci si užívali Améliinu povestnú praženicu. A žiadny z nich nevyzeral ako šupinatý rohatý démon so zlým módnym vkusom, ktorý –

Z rohu miestnosti na mňa zamával sympatický mladý muž.

Skoro mi poklesla sánka. Včas som jej pohyb zarazila, ale jemu to stačilo, aby sa zaškeril. Na jednej strane sa tvor predo mnou od Flákača ničím nelíšil – jeho vlasy boli husté a bronzové, oči hlboké, nevinné a čokoládové, jeho pleť mala svetlohnedý odtieň, nezmenila sa jeho priemerná výška ani pochudnutá postava. Avšak z hlavy mu viac netrčali rohy, vlasy si štýlovo učesal dozadu, odhalené predlaktia mu nepokrývali šupiny a prvý raz si na seba neobliekol nič z menčestru. Vždy mal jamku v pravom líci?

„Je to teda rande alebo nie?" Niekoľkokrát mykol tučným obočím.

Prekrútila som oči. „Keby som si nepamätala, že tri štvrtiny tvojho tela sú pokryté šupinami..." Drsnými žltými šupinami.

„Tie mám vo svojej druhej podobe," ohradil sa. „V tejto ľudskej je moja pleť do-ko-na-lá." Natiahol ku mne ruku. „Dotkni sa ma. Dotkni!"

Dievča s knihou pri stole neďaleko nás sa naňho zamračilo.

Prisadla som si a položila pred neho otvorený zošit. Ukázala som mu najprv pani Louisu a potom Randolfa. „Spoznávaš ich?"

Zavrtel hlavou a usrkol si z kávy. Vrátil sa na začiatok a jeden po druhom obracal listy. Medzitým ku mne dorazila prehnane energická čašníčka a veselo mi odrecitovala ranné menu. Napriek prázdnemu žalúdku som si objednala iba neperlivú minerálku. S jedlom som musela počkať na brata.

„To som ja!" zvolal démon vysokým tónom.

Zabuchla som mu zošit pred nosom. Možno by ho moje poznámky pobavili. A možno by sa urazil a odmietol mi pomôcť. Alebo by stúpla jeho cena.

„Odfotím si ich a povypytujem sa po okolí."

Zdráhavo som mu vrátila zošit.

„Carry!"

Ryanovo nečakané oslovenie ma takmer zhodilo zo stoličky. Blížil sa k nám s nadšeným úškrnom na opálenej tvári – ktorý však odumrel, len čo uvidel moju spoločnosť. Mal na sebe tréningové šortky a tričko fľakaté od potu. Používal asi kvalitný deodorant, lebo nepáchol ako zdochlina, čo bol presne ten pach, ktorý som pri pohľade naňho očakávala. Vystavoval na obdiv skvelo vyšportovanú figúru so svalmi, ktoré ste nezískali inak ako cvičením, a svetlé hnedé vlasy sa mu leskli pod dotykom lúčov ranného slnka.

„Čo tu robíš?" Ryan býval u strýka, ktorý vlastnil dom v uzavretej snobskej komunite vzdialenej od centra aspoň pol hodiny autom. Nebola to náhoda, že v nedeľu ráno šiel okolo Améliinej kaviarne.

„Elliot ma pozval na raňajky," oznámil mi ledabolo, akoby šlo o normálnu vec. Bývala to normálna vec. V New Yorku, kde sme obaja vyrastali pár domov od seba, sme sa bežne chodievali najesť niekam von. Lenže to bolo predtým! Teraz...! Teraz to nebolo...!

Zaťala som zuby a Ryan v očakávaní nadvihol obočie.

Prečo som tak zápolila s jeho prítomnosťou? Áno, kedysi som ho neznášala, lebo namiesto mne veril svojej podlej frajerke, ktorá nás rozoštvala. Potom na mňa zaútočil Roger, matka zomrela a ja som odišla na druhý koniec kontinentu. Keď sa zjavil v Moon Bay, bola som odhodlaná neodpustiť mu. Odpustila som mu – rútila sa na nás apokalypsa a mňa zmohli emócie. Nepriala som si opäť sa s ním hádať. Ibaže pravým dôvodom postupného rozpadu nášho celoživotného priateľstva boli jeho city ku mne. Nechcela som si nič nahovárať. No čím viac sa náš vzťah vracal do starých koľají, tým viac som sa obávala, že sa minulosť zopakuje. A bratovo dohadzovanie nám nepomáhalo.

„Pozriem sa na tvoj problém," vyhlásil Flákač do ticha, „a zavolám ti."

Ryan naňho namieril ukazovák. „On je démon."

Flákač si odkašľal. „On to vie." Podal mi zošit, ale nepustil ho. „A aby si vedela, nemám piskľavý hlas," zapišťal s kyslou grimasou. „V ľudskej podobe vyzerám dospelo, avšak pre náš druh je toto stále puberta. Zmení sa."

Zahryzla som si do jazyka a prikývla.

Démon vstal a podal Ryanovi vizitku. „Kontakty v nadprirodzenom svete sa vždy hodia. V prípade núdze sa na mňa obráť. Viem zaistiť tovar tej najvyššej kvality a mám veľa známostí." Zvesil si z vešiaka za chrbtom hnedú koženku i klobúk a zľahka sa mi uklonil. Šašo. „Dovidenia, sladká Carry."

„Dovidenia, Flákač."

Priložil si päsť na srdce. „Pre teba som odteraz len Phillip."

Ryan si hneď privlastnil vyprázdnené miesto. „Ďalší nápadník?"

Zaškľabila som sa. „Nie, bohato si vystačím s tým jedným." Aj keď v tejto podobe vyzeral Flákač ako-tak rozkošne – fajn, tá jamka bola super rozkošná!

Oprel sa lakťami o stôl a vtipne zovrel pery. Hneval sa a mňa z toho bodalo v hrudi. Chýbalo mi naše staré priateľstvo. To pred bozkom na školskom plese. Pred tou fúriou, s ktorou chodil. Pred jeho žiarlivosťou. Keď sme zvládli sedieť vedľa seba celé hodiny, zhovárať sa, baviť sa a smiať.

„Deti!" oslovil nás Elliot pri príchode. Pritiahol si so sebou k malému stolu aj stoličku a so zafunení sa usadil. „Mali sme sa stretnúť o ôsmej."

Usmiala som sa naňho. „A predsa si tu o sedem dvadsaťpäť."

Konečne mi bolo dopriate objednať si jedlo, hoci môj apetít neodpovedal hluku, ktorý mi vychádzal zo žalúdka. Bombardovala som brata otázkami o manželke a plánoch do budúcnosti, keď sa narodí moja neter, aby nemal šancu spýtať sa na niečo z môjho života.

„Aspoň jedlo je tu dobré," vyhlásil po zložení príboru na prázdny tanier.

„Náhodou, toto mesto je skvelé!" Možnože nášho starostu zaujímali oslavy a podujatia viac, než údržba mesta, ale bolo tak akurát obývané, naša úmrtnosť sa držala pod priemerom – s výnimkou posledných mesiacov, kedy ghúlovia masakrovali skupiny ľudí –, počasie nebolo ani teplé, ani studené a mali sme prístup k Tichému oceánu.

Zaškaredil sa na mňa a otočil sa k Ryanovi. „Aké sú tvoje dojmy?"

Mykol plecami. „V pohode." Elliotov uprený pohľad ho prinútil rozvinúť vetu. „Stále si zvykám, že nie som u strýka iba na prázdninách. Navyše, prišiel som na konci sezóny. Chýba mi hra. Budúci rok sa to iste zlepší."

„Pokúsiš sa zosadiť Graysona z pozície rozohrávača?" Grayson bol miestny idiot. Každá škola si takého vychovávala.

Uškrnul sa. „Si píš.

„Želala by som si vidieť, ako mu to tréner oznámi."

„Nahrám ti to na video."

„Dobrý chlapec." Potľapkala som ho po hlave – a vzápätí to oľutovala, lebo ich mal naďalej vlhké od potu. Rozchechtal sa. „Zlý chlapec!"

Aj Elliot sa zasmial, no skôr na nás ako s nami. „Budem spávať o toľko lepšie, keď viem, že na moju sestričku niekto dohliada."

„Na to má hádam svojho priateľa, nie?" utrúsil Ryan v okamihu, keď som prehĺtala veľký dúšok čaju a takmer som sa ním zadusila.