Bola jedna hodina v noci, čiže presne o hodinu viac, než koľko by som v sobotu večer mala pracovať. Neprekážalo mi to. Sánka ma síce bolela od zívania, ale aspoň to odďaľovalo sny o jaskynných chodbách a rúcajúcich sa stenách.

Telo však nechápalo problémy vlastnej hlavy a bolo nanajvýš vyčerpané.

Neschopná spať som vstávala pred piatou. Šla som si zabehať a zacvičiť. Obvolala som dievčatá, lenže žiadna si na mňa nenašla čas. Carmen mala plány s matkou, Chris pripravovala podklady k maturitnému plesu – navyše sa na mňa hnevala – a Al doháňala učivo. Musela som sa zabaviť sama – ďalším behom a tréningom. Na obed ma čakalo stretnutie s bratom. Keď sa k nám nečakane pridala matka, predstierala som, že sa ponáhľam inam. Poobede ma navštívil Casey, ale ja som mala náladu akurát tak napchávať sa keksíkmi a neprítomne sledovať dokument o tučniakoch. Bez námietok si sadol na pohovku s mojimi nohami na kolenách a v tichosti si čítal knihu, ktorá sa mu objavila v rukách – objekty očividne prenášal z miesta na miesto rovnako jednoducho ako seba. Jeho zvolený titul zo mňa vydoloval malý úškrn. Bola to Carrie od Kinga.

V práci som sa potom ani na minútu nezastavila – dostihla ma ďalšia rušná noc v Modrom mesiaci. Smeny ako táto mi pripomínali, prečo som preferovala prácu v reštauračnej časti podniku. Za víkendovú výpomoc som však dostávala pekné peniaze. A ja som ľúbila peniaze navyše.

„Postrážiš mi bar?" vyhŕkla na mňa Tara, jedna z barmaniek. Pokožka sa jej leskla potom, hoci na sebe mala šortky a voľné tielko vystavujúce na obdiv jej silné potetované ramená. Sťažka dýchala a ohnivé vlasy sa jej lepili na tvár.

„Čože? Bar? Ja?!" kričala som cez hlasitú hudbu. Po hodinách búšenia na ušné bubienky som napriek nadľudskému sluchu počula horšie ako priemerný zdravý človek. Pulzovali mi z toho spánky, čo bola v kombinácii s nedostatkom odpočinku hrozná kombinácia.

„Na sekundičku! Fakt si potrebujem odskočiť." Nečakala na odpoveď. Jej žabky sa sotva dotýkali zeme, ako rýchlo odtiaľto utekala.

Otočila som sa k baru čelom. V pohode, viem predsa otvárať pivá a nalievať vodku. Ostatní si počkajú. Existoval dôvod, prečo som robila servírku. Nápoje pre mňa predstavovali rovnakú záhadu ako chemické zlúčeniny. Či varenie.

„Nie si primladá na obsluhovanie za barom?"

Otvorila som nachystané fľaše a položila ich na pult, mračiac sa na chlapa, ktorý si dovolil komentovať človeka narábajúceho s jeho alkoholom.

Mladík s ulízanými vlasmi vo vypasovanom tielku na mňa žmurkol a odišiel so slovami: „Vďaka, zlato!" Jeho vyššie položený hlas nesúhlasil s hrubším, drsnejším tónom, ktorý ma kritizoval.

Naľavo od práve vyprázdneného miesta sedela žena – rukou si podopierala hlavu, ktorou skôr či neskôr tresne o barovú dosku. Napravo sedel upír.

Jeho pleť bola biela, miestami až priehľadná. Perom by som mu obkreslila žily. Skúmal ma jasnými modrými očami a neuhol predo mnou pohľadom, ani keď som ho pristihla pri čine. Dvihol obočie, čierne ako jeho krátke vlasy. Mal ostro rezané lícne kosti i výraznú sánku. Lakťami sa opieral o pult a jeho tričko ukazovalo, že hoci nebol statný s nafúknutou hruďou a objemnými ramenami, nespoliehal sa výlučne na nadprirodzenú silu. Premenili ho okolo tridsiatky.

„Nie si príliš mŕtvy, aby si bol nažive?" štekla som bez premýšľania.

Usmial sa a ukázal pri tom dokonalý biely chrup. Jeho očné zuby vyzerali aj bez premeny nebezpečne špicato.

„Tvoj druh nápojov u nás neservírujeme." Musel tu byť nový. V Moon Bay nebývalo veľa upírov – vo všeobecnosti preferovali väčšie mestá, kde sa ľahšie ukryli pred zvedavosťou ľudskej populácie.

„V tom prípade si dám jeden Bud Light." Tentoraz som v jeho slovách zachytila vzdialený odtieň texaského prízvuku.

Natiahla som sa po fľaške, otvorila ju a podala ju upírovi bez toho, aby som z neho spustila zrak. Aké plytvanie pivom. Alkohol na nemŕtvych nefungoval – i ja by som ho musela vypiť v krátkom čase priveľké množstvo, aby na mňa pozitívne zaúčinkoval a to som žila.

„Vďaka." Sledoval ma tak, ako som ja sledovala jeho.

Tuho som v dlani zovrela otvárač. Posledný upír, ktorý mi vpadol do života, odštartoval sériu katastrof vyúsťujúcich pokusom o apokalypsu. Nemala som rada upírov, hoci to odo mňa znelo pokrytecky. Nemŕtvi boli horší než rodení démoni. Tí si zakladali morálku na prostredí, v ktorom vyrastali, na svojich vlastnostiach – presne ako ľudia. Keď duša po smrti opustila telo, v procese premeny sa vracala späť narušená. Nezapadala na to isté miesto. Nemŕtvi si pri znovuzrodení budovali nový morálny kódex, často pod vplyvom sily, ktorá im dávala pocit všemocnosti. Boli povýšeneckí, samoľúbi a nebezpeční. Na ničom im nezáležalo a nič necítili, dokiaľ sa nerozhodli cítiť.

Pri nečakanom dotyku na ramene som sa zvrtla. Otvárač som zvierala ako bodnú zbraň. Tara si to nevšimla. S úsmevom sa prihovorila zákazníkovi, ktorý už zrejme istý čas čakal na obsluhu.

„Môžem ísť?" spýtala som sa a ona ma odmávla rukou.

Vystrelila som spoza baru na chodbu a do šatne. Časť zo mňa chcela ostať a uistiť sa, že tu ten neznámy upír do rána neurobí masaker. Druhá časť túžila ujsť, aby som sa nestala jednou z obetí toho masakru. Odvážnejšia polovička zvíťazila. Vrátila som sa k dverám a nakukla do baru. Upír už nesedel pri pulte – nezostalo tam po ňom ani prázdne miesto, iba plná fľaša piva.

Hoci to znelo ako od niekoho, kto veril, že sa okolo neho točil svet, mala som neblahé tušenie, že som toho upíra nevidela naposledy. Čo prebralo moju zbabelejšiu polovičku. Možno by som mala prečkať noc v sklade.

Idiot! ukončila som hádku samej so sebou.

Vyzliekla som si uniformu – tmavomodrú sukňu a biele tričko – a vymenila ju za šaty, ktoré som smela zničiť, teda nohavice a tielko s bundou. Mia, šéfova asistentka, prestávala veriť výhovorkám o tom, čo sa dialo s ich uniformami. Ako keby som mohla za to, že na mňa cestou domov vždy niečo zaútočilo.

Strčila som si do vrecka plátenné vrecúško s bylinkami. Voči mágii som bola ostražitá a radšej som sa spoliehala na čepele a fyzickú silu. Nezaškodilo však mať po ruke niečo, čo ma chytro a jednoducho ochránilo.

Nasadila som si batoh a prichystala si do dlaní vrhacie nože. Kedysi som so sebou nosievala aj striebornú dýku. Učila som sa s ňou bojovať a stala sa mojou predĺženou rukou. Prišla som o ňu počas súboja s Rogerom. Nadobro. Ešte som sa však neodhodlala zaobstarať si novú.

Vyšla som do noci. Nezavolala som si taxík – bola to otázka hrdosti.

Kráčala som tichým mestom. Len sem-tam vyliezali zo zatvárajúcich barov alkoholom podgurážení ľudia. Autá ma obchádzali. Nad hlavou mi žiarili lampy a odrastajúci mesiac. Vzduch bol rozohriaty a vlhký. Potili sa mi dlane. Oči ma rezali, no nezívala som. Adrenalín preberal kontrolu nad telom.

Nešla som domov priamo. Urobila som si kvalitnú prechádzku okolo bloku, kým som došla k tunelu pod hlavou cestou neďaleko mojej štvrte. Na opačnej strane sa kamenné mesto menilo na voľnejší priestor plný domov, štekajúcich psov a parkov. Ak sa mi niečo muselo prihodiť, tak rozhodne tam.

Zosilnela som stisk v rukách. „Mal si si nájsť inú obeť," šepla som do noci, keď sa za mnou ozvalo dupnutie. Ktosi dopadol ťažkými podrážkami na asfalt. Dýchal šklbane a nemal tep. „Alebo ma na seba aspoň neupozorniť. Nie je to vari základné pravidlo lovu?"

Jeho kroky sa odrážali od stien tunela osvetleného matnými žiarivkami. Kríval a s každým pohybom dýchal hlasnejšie a plytšie.

Prečo by sa upírovi kráčalo tak ťažko? Prečo by funel ako unavený býk?

Podozrenie sa mi potvrdilo. Tvor za mnou nebol ten desivo charizmatický muž z baru. Tento démon ma neprevyšoval, zato bol širší – jedna jeho ruka vyzerala ako tri moje. Od čela cez ústa až po bradu sa mu tiahla začervenaná jazva a špinavé vlasy mu skleslo viseli okolo tváre. Ústa mu vypĺňali špicaté zuby. Jeho nechty sa predlžovali, zatiaľ čo na mňa mieril ukazovákom.

„Prvýkrát si ma dostala," zachrčal. „Znovu nie, Carry."

Cúvla som, keď z jeho zubatých úst vyšlo moje meno. Zvlášť hrôzostrašne znelo v kombinácií s faktom, že som si ho pamätala. Jeho vlasy bývali kratšie a vyčesané, tvár mu nehyzdila striebrom vypálená jazva a kráčal energicky a dravo. Než som mu do stehna zabodla čepeľ dýky až po rukoväť a než som jeho sympatickú tvár nerozťala ostrím. Nechala som ho nažive, skuhrajúceho a krvácajúceho. Dúfala som, že zomrie bez pomoci, lebo mne nezostávala sila. Uštedril mi prvú bodnú ranu v živote. Sama som netušila, či tú noc prežijem.

No ako, dofrasa, zistil moje meno? Dievča, ktoré po nociach vychovávalo démonov, si zakrývalo tvár a nikto nepoznal jeho identitu. Carry, upírka žijúca v meste, sa neukrývala a nestrkala nos do cudzích vecí.

Stlačila som v dlani magické vrecúško. Guľôčka v ňom, ktorá oddeľovala bylinky od finálnej ingrediencie, pukla. Hodila som mu ju pod nohy. Dohora sa vzniesol sivý oblak dymu, ktorý démona obkrúžil a uväznil v náruči. Poťažkala som v dlani jeden z nožov a vrhla ho pred seba.

Z oblaku sa vynorila ruka a jediným šmahom odbila blížiacu sa čepeľ. Pri náraze do protiľahlej steny tunela zacinkala a znovu pri dopade na zem. Démon unikol kúzlu bez následkov a napriek krívaniu sa rozbehol. Šok spomalil moje reakcie a ledva som odrazila jeho päsť. Tá zrážka mi otriasla kosťami. Nakopol ma do brucha boľavou nohou a zastonal spolu so mnou. Zasiahol mi čeľusť. Dopadla som na zadok aj so stŕpnutou sánkou. Pokúsila som sa ho podkopnúť, no včas mi zovrel lýtko.

Vytiahol si spoza bundy hrdzavo pôsobiacu čepeľ a nahol sa ku mne. „Povedz, keby ťa to bolelo."

Kým sa zaháňal zbraňou, kopla som ho voľnou nohou do miesta, kde som ho v minulosti bodla. Hrdelne zakvílil a povolil stisk. Vrazila som mu päsťou do lebky, ibaže tomu úderu akoby chýbala sila. Skúsila som to viackrát, vždy s rovnakým efektom – vyzeral iba viac a viac naštvane.

Čo sa to so mnou deje?! stonala som v duchu. Ako som kedysi porazila túto obludu, keď som mu teraz sotva ublížila?

Démon na mňa zatlačil a oboch nás zhodil na zem. Pristál na mne celou váhou, a pretože som pod sebou mala vak, nepríjemne sa mi prehýbala chrbtica. Vyskočil na jedno koleno a zovrel moju tvár, až sa mi jeho pazúry zaryli pod kožu. Priložil mi špičku hrdzavej čepele k lícu.

„Som zvedavý, ako sa to bude páčiť tebe."

Než spravil prvý rez, démonova váha aj dotyk jeho drsných prstov zmizli. Dvíhal sa hore, ako keby levitoval. V panike som sa plazila dozadu, kým som za ním nezbadala figúru. Nebola to mágia, čo ho odo mňa odtrhlo, iba prehnane silná ruka držiaca ho zozadu za krk.

Démon sa nestihol ani obzrieť, nieto zaútočiť na nového protivníka. Ten mu čímsi vrazil do chrbta a mohutný tvor sa ohol vzad. Muž mu obtočil pažu okolo krku a jediným trhnutím zlomil väz. V tichu noci sa nepríjemný praskot ozýval dlho. Telo s ozvenou dopadlo na asfalt.

„Tvoja technika za veľa nestojí," pokarhal ma dnes už druhýkrát ten istý hrubý, drsný hlas. „Je udivujúce, že si stále nažive."

Otvorila som ústa. „Kto, dopekla, si?!"

Podal mi pomocnú ruku. „Môžeš ma volať otec."