Svet sa so mnou zatočil, ibaže tentoraz som nestratila rovnováhu, ledva som sa zhmotnila. Očividne som si zvykala na ten hnusný pocit straty kontroly nad vlastnou existenciou. Veľmi dobre som poznala jeho chuť.

Ocitla som sa uprostred rozpadnutej haly, v ktorej Casey pred pár hodinami vypátral Jo. Vzduchom sa niesol zápach plesne a zatuchliny, no aj príjemnejšia vôňa pôdy a stromov. Bol to zápas prírody s ľudským výtvorom o kontrolu nad týmto kúskom planéty. Cez deravý strop pre zmenu vstupoval dnu svit mesiaca. Znovu som sa premenila, aby som rozpoznala detaily okolia a neprizabila sa na vytŕčajúcej doske či ťahajúcej sa burine.

Jasné svetlo zelenomodrej energie ma upozornilo na blížiaci sa útok. Hodila som sa vpred a rozcapila sa na špinavej deravej podlahe. Mágia preletela ponad mňa a vrazila do protiľahlej steny. Prebila drevo a triesky sa rozprskli do strán. Spravila som kotúľ a ukryla sa za vyvalenou polorozpadnutou skrinkou s kedysi sklenenými dvierkami.

„Keď sa tak rada hráš, zahráme sa." Join hlas sa šíril domom. Bolo nemožné identifikovať, kde stála. Mohla byť na poschodí, na opačnej strane miestnosti, ale i dva kroky odo mňa. „Ja budem mačka, ty myš. A len čo ťa chytím..."

Energia trafila skrinku. So srdcom v krku som sa rozbehla k najbližším dverám – či skôr otvoru, ktorý po nich ostal. Vbehla som do izby s deravými kreslami a prázdnymi rozpadnutými policami. Na jednej zo stien visel rodinný portrét. Dostala som sa do salónika, odkiaľ viedol jediný východ – cez okná.

Vrhla som sa dopredu. Netušila som nič o svojej polohe, no les pre mňa vždy predstavoval útočisko. Mohla som jej utiecť. Mohla som ju striasť zo stopy. Medzi stromami pre ňu nebudem takým ľahkým terčom.

Jo sa mi však postavila do cesty. Zazubila sa a šmarila proti mne dve veľké zelenomodré energie. Ten náraz ma nezmietol z nôh. Zodvihli ma do vzduchu a letela som chrbtom vzad niekoľko metrov, dokým som nevrazila do skrinky, ktorá mi predtým poskytovala útočisko. Do paží aj do chrbta sa mi zapichli zabudnuté sklenené črepiny. Zatočila sa mi hlava, zápasila som so závratom.

Jej štíhle prsty ma schmatli pod krkom, než som plne skrotila svoj žalúdok. Jo ma odtrhla od zeme a ťahala do otvoreného priestoru v hale. „Rozpáram ťa od hora až dole," spievala si mimo rytmu. „A tvoje pozostatky budú výstrahou pre každého, kto mi skríži cestu."

Pustila ma. Tvrdo som dopadla na nerovnú podlahu a zaskučala.

Nad dlaňou sa jej zjavila červená energia. V ušiach mi hučalo a srdce mi bilo v hrdle. Nezvládla som prehĺtať. Ležala som jej pri nohách a čakala na smrť. Nič som nerobila, iba stonala.

Prečo nič nerobím?

Vykopla som. Možno to bol nečakaný príval adrenalínu alebo sa vo mne po dlhom čase prebudil pud sebazáchovy – nech to zapríčinilo čokoľvek, moje telo zareagovalo. Podrazila som jej nohy. Nezostala ležať dlho a zakrátko sme sa obe krčili pri zemi, pripravené na ďalší súboj.

Vyštartovala som ako prvá. Zhodila som ju späť na lopatky a vrazila jej dva razy päsťou do ksichtu. Pokožka sa pretrhla a na povrch unikla krv, než mi pred očami vybuchla mágia. Jej rozptýlenie zabralo. Sama som skončila na chrbte. Odrazila som jej prichádzajúcu iskriacu dlaň a opäť ju zasiahla. Udierala som jej do hrude. Mlátila som do nej v úpornej snahe zabrániť jej používať mágiu. Vrčala a skučala, až kým sa zo mňa nestratila jej váha. Premiestnila sa.

Konečne som dostala šancu siahnuť po dýke na páse. Švihla som ňou. Jo sa za mnou zhmotnila a len tak-tak ju čepeľ nerozpárala. Namiesto energetických gúľ pred sebou vytvorila bariéru a mávla rukami. Mágia sa cezo mňa prevalila a zhodila ma z nôh. Dýka vypadla z môjho slabého zovretia. Vzápätí mi v nohe zahorela bodavá bolesť, keď mi skočila na holennú kosť a zlomila ju. Vykríkla na plné hrdlo a so slzami v očiach. Rana pálčivo pulzovala. Do nosa ma udrel pach vlastnej krvi. Zase sa mi zakolísal žalúdok. Svet akosi potemnel.

Priložila kostnaté ruky dlaňami k sebe. Keď ich začala odďaľovať, vznikala medzi nimi čierna energia, uprostred ktorej poletovali biele iskry. Jej veľkosť sa rovnomerne zväčšovala so vzdialenosťou medzi jej rukami.

So zaskučaním som sa zvalila na brucho a načiahla sa po rukoväti. Niežeby ma moja všedná, človekom vytvorená zbraň mohla ochrániť pred mágiou – aj keby som nebola indisponovaná. Napriek tomu som dýku stískala v spotenej dlani. Vďaka nej som si nepripadala bezmocná. Iba som nebola dosť silná.

„Skončila som s tebou."

Čierna energia mi vyletela v ústrety. Lenže cieľ nezasiahla. Rozprskla sa o silové pole, ktoré sa zjavilo medzi nami.

Casey stál nado mnou. Vystretá pravá ruka sa mu chvela, ale nezabránilo mu to v útočení. Tak, ako sa predtým cezo mňa preliala Joina magická vlna, zaútočila na ňu tá jeho. Intenzívny tlak ju zasiahol do hrude a odhodil o pár metrov dozadu, kam s nárazom dopadla na rozbitú podlahu.

Zatackala sa, než zaujala pevnú bojovú pozíciu. Z nosa a dolu krkom jej v nenáhlivých prúdoch tiekla krv. „Ako... ako si sa dostal von tak rýchlo?" Triasla sa. Dýchala pomaly a sťažka. „To nie je... možné. Nikto... to kúzlo nezlomí... tak rýchlo. Ty..." Spravila neohrabaný krok vpred. Kútiky úst jej poklesli a dívala sa naňho, ako keby ho videla prvýkrát. „Ty si..."

Na prvý pohľad som na ňom nevidela zmenu, ktorá by ma šokovala. Až potom som sa zamerala na jeho oči. I v tme som rozoznala temnú farbu jeho dúhoviek. Zelenú nahradila tá najčernejšia čierna.

„Ty si..."

Než sa vykoktala, zaútočil na ňu čiernymi energiami. Vrhal po nej jednu za druhou a ona sa pred ním sotva ubránila vytváraním bariér. Vyčerpávalo ich to oboch. Stačilo, že poľavil, aby sa nadýchol, a karty sa obracali.

Znovu sa medzi jej spojenými dlaňami zväčšovala temná energia. A keď ju tentoraz vyslala proti nám, nerozbila sa o silové pole. Pretláčala sa s ním.

Casey vedľa mňa klesol na koleno. Telo sa mu chvelo pod náporom mágie. Jeho neviditeľná bariéra sa po milimetroch prisúvala k nám, ako nad ňou Joina masívna temná iskriaca energia vyhrávala.

„Uteč," hlesol bez dychu.

Aj keby som zamýšľala nechať ho tu Jo napospas, kosť vytŕčajúca z mojej roztrasenej končatiny na to mala iný názor. „Zlomila mi nohu."

Zastonal – či skôr zaskučal. Znel ako postrelené zviera. „Neudržím ju takto naveky." Lapal po vzduchu, ako keby ubehol maratón. „Musíš odísť. Aj keby si sa... mala... odplaziť. Zastavím ju, ale... zabijem nás oboch."

Dušu mi zovrelo pochopenie konečnosti tejto situácie. Zachvela sa mi brada. Zovrela som mu rameno a zavrtela hlavou.

„Carry, prosím, prosím, odíď."

Oprela som si hlavu o jeho plece a objala ho. Prsty jeho voľnej ruky sa mi zahryzli do predlaktia. Snažil sa ma odtlačiť, opakujúc moje meno, no nakoniec prehral. So mnou. So sebou samým. S vlastným pochopením.

Opätoval mi zovretie. Držal ma pri sebe tak pevne, ako vládal. „Carry –"

„Je to v poriadku." Zatvorila som oči a nasala do seba jeho vôňu. Nechcela som zomrieť. Omnoho viac som ho však odmietala nechať zomrieť samého. „Sprav, čo musíš, aby odtiaľto neodišla živá."

Objal ma pevnejšie. Pomaly a zhlboka sa nadýchol. Vzduch zaiskril.

V ruke som stále zvierala svoju dýku. Jej štíhlu striebornú čepeľ dnes v noci nepokropila jediná kvapka krvi. Bojovník by nemal umrieť bez krvi nepriateľa na zbrani. Pôsobí to, ako keby sa ani nesnažil...

„Počkaj!" zvolala som a odstrčila sa od neho. Len na sekundu po mne strelil veľkými zmätenými očami, neochotný spustiť cieľ z dohľadu na pridlhú chvíľu. „Dostala som lepší nápad."

„Carry," precedil cez zuby dýchavične. „Nezostáva mi veľa... času."

„Ver mi." Vtisla som mu bozk na pery. Mal to byť len ľahký kontakt, ale ukradla som si pre seba hneď niekoľko vzácnych sekúnd. Možno to bol náš posledný bozk, nemohla som ho odfláknuť. Zahrial ma až na špičkách prstov.

Pustila som ho a odplazila sa po štyroch k okraju silového poľa. Bez opory Casey klesol i na druhé koleno a naša ochranná bublina sa zúžila, než nabral silu zatlačiť na ňu. Obzrela som sa za ním. Oči mu behali z Jo na mňa.

Ver mi, naznačila som ústami.

Prikývol.

Natiahla som prsty k magickej bubline a trhla rukou. Spálila ma. Nie naozaj, lebo moje brušká ostali celé a pekne bledé, ibaže brnelo mi v nich. Zaťala som zuby a prestrčila pažu skrz. Zaskučala som a aj by som sa rozkričala, mať o čosi slabšiu vôľu. Zahryzla som si do pery a ústa mi naplnila krv. Prestrčila som cez silové pole i hlavu, ramená, druhú ruku, trup a napokon aj nohy.

Do pokožky ma bodali tisícky ihiel. Prenikali mi hlboko do tela a zasahovali nervy. Triasla som sa a šklbala sebou. Padla som tvárou na dlážku. Na moment som zabudla, prečo som to urobila. Môj cieľ neexistoval. Myslela som iba na tie muky. Ako keby ma nakrájali na kúsky. Ako keby ma upálili zaživa.

„Carry," začula som v diaľke jeho tichú prosbu.

To malé oslovenie stačilo, aby som sa rozpamätala.

Tuhšie som zovrela studenú striebornú rukoväť.

„Hlupaňa!" zvrieskla Jo. „Nemysli si, že ma takto porazíš!" Odklonila jednu ruku od prúdu magickej energie. Pripravila si novú, maličkú guľu iba pre mňa.

Pozrela som sa na Caseyho. Vydesene vrtel hlavou.

Ver mi.

Prikrčila som sa k zemi, zakryla sa pažami. Obrnila som sa pred zásahom, ktorý by bol nepochybne smrteľný.

Čierna mágia si ma nenašla.

Sídlom sa prevalila tlaková vlna – magická tlaková vlna. Vnímala som jej dotyk, no nezvalcovala ma. Narazila až do stien, ktoré sa otriasli. Niečo sa na nás rúcalo zo stropu. Prach sa dvihol zo zeme a liezol mi do nosa. Rozkašľal ma. Všetko vôkol nás potemnelo. Trvalo mi, kým som si tú nečakanú čierňavu spojila so zmiznutím Joinej žiarivej magickej energie.

Casey kľačal na svojom mieste, s pažami bezvládne zvesenými. Démonka sa s námahou štverala späť na kolená. Svaly sa jej nekontrolovateľne mykali. Sípavo sa nadychovala. Bradu mala zababranú od čerstvej krvi.

Stískajúc dýku som sa k nej preplazila.

Zodvihla zrak. Namierila proti mne dlaň, ale vyšli z nej iba neškodné iskry. Zovrela prsty do päste. Nebola pripravená vzdať sa, i keď v nej nezostala štipka energie. Až dokým... Dokým sa neusmiala. Ruka jej uvoľnene klesla k boku. Nebojovala. A aj tak sa usmievala, akoby vyhrala.

Kŕčovito som zovrela rukoväť a zabodla čepeľ do miesta, kde sa nachádzalo jej chladné, bezcitné srdce. Krv mi oblizovala prsty a prechádzala až k zápästiu. Vpíjala sa mi do pokožky. Pálila. Vedela som, že sa jej nezbavím. Že ju zo seba nezmyjem. Nepustila som sa. Zatlačila som ju hlbšie.

„Nie!"

V hale sa zjavila neznáma žena. Zahaľoval ju plášť a tvár jej kryla kapucňa, takže ani upírskym zrakom som nerozpoznala jej črty. Aspoň nie v tej rýchlosti. Než som sa za ňou otočila, so zakrvavenou zbraňou v tuhom stisku a pripravená na útok, letela mi naproti červená energia.

Namiesto mňa trafila Caseyho za mnou. Udrela ho do brucha, kým vytváral magickú bariéru a pre fyzické vyčerpanie zlyhal. Zhodilo ho to na zem a ja som čoskoro skončila rovnako, keď som sa za ním rozbehla. Zabudla som na kosť trčiacu z mojej nohy a zvyšok cesty k nemu som sa plazila v mukách.

Joina dcéra sa preniesla k matke. Zložila si jej hlavu na kolená a hladila ju po vlasoch. „Mami. Prosím. Nenechávaj ma tu samu."

Démonka natiahla krvavé prsty k jej tvári. „Vidíš?" zachrapčala. „Dokázala som sa... kvôli niekomu... obetovať."

I jej slová na rozlúčku zneli pyšne a pohŕdavo. S výdychom jej hlava klesla na stranu a mŕtve oči sa do mňa vyčítavo zabodli. Dievča pohladilo matkine vlasy. Potom jej priložilo pery k čelu a zhlboka sa nadýchlo, ako keby do seba nasávalo jej esenciu. Vzduch naplnilo iskrenie mágie. Alebo sa mi to zdalo. Ten nepríjemný pocit zmizol tak náhle, že som ho nestihla hlbšie zanalyzovať.

Dievča dvihlo hlavu. Nevidela som jeho oči, len jemné črty špicatej brady a pootvorené pery, no dívalo sa na mňa.

„T-ty nie si ako ona," zamumlala som po ťažkom prehltnutí. Ani Caseymu, ani mne nezostávali sily na ďalší súboj. Musela som apelovať na jeho zdravý rozum. Musela som dúfať, že nejaký zdravý rozum malo. Nasvedčovali tomu jeho činy. „N-nepovedala si jej, že žijem. Musela si na to mať dôvod."

Dcéra zložila matku na zem a vstala. Iba na mňa zízala.

„Aj ona vedela, že si iná. Že ťa neteší to mučenie a zabíjanie, ku ktorému ťa nútila. Videla som to. Cítila som to. Hodlala ťa pretvoriť na svoj obraz."

Ohliadla sa po rozbitej temnej sále. „Nádejala som sa, že ak prehrá, niečo sa zmení," hlesla tichým, chvejúcim sa hlasom. Chýbal v ňom ten čudný prízvuk jej matky, ktorý dramaticky naťahoval slová. Mala k nášmu jazyku lepší vzťah. Trávila v tomto svete viac času. „Mýlila som sa. Jediná realita, v ktorej by sa zmierila s prehrou, je tá, v ktorej nežije. Mala som to vedieť. Je to moja chyba."

„B-bez nej si slobodná. Zabudni na minulosť. Začni odznova."

Opäť sa na mňa pozrela. „Máš pravdu. Začnem odznova."

Z jej chladného tónu mi po chrbte behal mráz. V panike som sa nadýchla, aby som na ňu naliehala. Lenže ona sa preniesla preč a nás tam nechala.

Potlačila som v sebe hrôzu z jej vyhlásenia. Predok Caseyho sivého trička pokrývala súvislá temná škvrna. Cítila som jeho krv. Liezla mi do nosa, ale až keď som uvidela rozsah jeho zranenia, ostrá úzkosť zo mňa vyhnala dych.

Vyhrnula som látku, aby som skontrolovala škody. Keby som na jeho rany nakvapkala krv, tá by ich zahojila bez hrozby premeny. No jeho pokožka bola nepoškodená. Nevidela som žiadne otvorené poranenie, ktoré by spôsobilo také masívne krvácanie. Napriek tomu ho pokrývala hustá červená tekutina, ktorá prenikala na povrch skrz kožu.

„Neznášam červené energie." Rozkašľal sa. Ústa mu naplnila krv. „Narobia hrozný... neporiadok. Zmenia ti vnútro... na kašu. Zabíjajú... pomaly."

Zasa som si tvrdo zahryzla do spodnej pery a preťala ju. Len takto som si zabránila v nekontrolovateľnom kriku a plači.

Vzala som jeho tvár do dlaní. „M-môžeš nás premiestniť?"

Jemne zavrtel hlavou. „Ledva... vládzem dýchať."

Priložila som čelo k tomu jeho. „Prečo si sa po mňa vrátil?"

„Buď úprimná – naozaj... si si myslela, že ťa tu nechám... zomrieť?"

Zasmiala som sa a zavzlykala zároveň. Želala som si niečo povedať. Na um mi však neprichádzali adekvátne slová. Tak som ho pobozkala. Prikladala som ústa na tie jeho, hoci mi ani jeden dotyk neopätoval. Počúvala som jeho čoraz lenivejšie tlčúce srdce. Odmietala som sa od neho oddeliť.

Keď mi zľahka prešiel prstami po líci, pobozkala som ho znovu. Tentoraz v sebe našiel silu zapojiť sa. Jemný dotyk sa zmenil na tvrdý bozk, z ktorého ma zaštípala dohryzená spodná pera.

Ruka mu padla k zemi vo chvíli, keď som sa od neho odtrhla. Zalapala som po dychu tak intenzívne, až ma pichlo v hrudi a zatočila sa mi hlava. Priložila som si prsty k zraneným ústam.

Kŕmila som ho svojou krvou, zatiaľ čo umieral.

Vtedy tlkot jeho srdca utíchol.