Bolo presne pätnásť minút pred polnocou, keď som vstúpila na lesnú čistinku. Posledných pár hodín som krúžila po meste, aby ma Kassandra s otcom nenašli. Väčšinu dňa ju zaneprázdňovalo pátranie po Caseym, lenže teraz určite vedeli, že som utiekla. Chcela som im povedať pravdu, ale isto by ma zavreli do cely vedľa Rogera, aby ma ochránili. Nemohla som to dopustiť.

Čistinka, kde sme sa mali s Jo stretnúť, sa nachádzala hlboko v severnom lese, ďaleko od hlavného vchodu do Zlatého údolia. Neviedli k nej turistické chodníčky. Uprostred bol totiž kruh z hliny a zhnitej trávy, o ktorom sa šírila povera. Pred dávnymi rokmi tu muža na prechádzke zasiahol blesk. Prežil to a po návrate domov vyvraždil svoju rodinu. K činu sa priznal, no od toho dňa nereagoval na podnety. Zavreli ho do blázinca. Iba počas búrok sa preberal k životu a vrieskal na celý ústav. Po jeho smrti sa vravelo, že sa vrátil do lesa a strážil to miesto, aby nik neskončil rovnako. Preto na ňom nič nerástlo.

Netušila som, či bol osud toho chlapa pravdivý. To zhnité miesto na zemi som však pripisovala kameňu večnosti, ktorý sa roky ukrýval v zapadnutej jaskyni priamo pod ním.

Už po prvom kroku som sa zarazila. Casey stál kúsok od spáleného kruhu. Dookola zvieral a uvoľňoval päste, hlavu skláňal k zemi. Nevidela som nič, čo by mu bránilo v pohybe. Nedávalo zmysel, aby tam čakal a nebojoval. Aby sa nebránil. Aby odtiaľ neunikol.

Niečo mu prezradilo moju prítomnosť. Dvihol zrak a vyhľadal ma.

Čas sa zastavil. Udalosti posledného mesiaca sa mi zliali dokopy, akoby sa to všetko udialo počas jediného dňa. Nestačilo mi to. Chcela som viac – šancí, okamihov, mesiacov... Želala som si aspoň to jediné prekliate rande, na ktoré sme si nikdy nenašli čas. Prečo sme si naň nenašli čas? Prečo som si nenašla čas na mnoho iných vecí? Na stretnutia s kamarátkami. Na spoznávanie rodiny. Ani som sa s nikým nerozlúčili. S Carmen, s Alexandrou... S Ryanom.

Ak dnešok prežijem, všetko napravím. Všetko.

Ponorila som sa do vysokej trávy, ktorú sa nik neunúval kosiť. Obloha bola čistá, bez mrakov a posiata ligotavými hviezdami. Uprostred mesta nevyzerala takto nádherne. Intenzívny mesačný svit ožaroval väčšinu čistinky, no i tak som sa premenila. Upírsky zrak rozoznal detaily, ktoré unikali tomu ľudskému.

Sledovala som okolie – každý pohyb či šum lákali pozornosť. Nezakrádala som sa. Musela by som lietať nad zemou, aby som zatajila svoj pohyb. A aj keď Jo nemala taký ostrý sluch ako ja, prudké údery môjho srdca bolo iste počuť na sto honov. Horko-ťažko som ovládala plytké nádychy.

„Čo tu, dopekla, robíš?!" Casey vykročil vpred, ale medzi nami sa namodro zavlnila magická bariéra. Použila naňho rovnaké kúzlo ako vtedy na útese.

Napriek útočnosti a zlosti v jeho slovách som vedela, že cítil opak.

„Buď úprimný – vážne si si myslel, že ťa tu nechám zomrieť?"

„Dúfal som v to," hlesol bezmocne.

Natiahla som k nemu ruku, ibaže magická stena ma nikam nepustila.

„Ukry sa za mňa." Pozoroval čosi v diaľke. „Hneď!"

Len so sekundovým náskokom som sa vyhla modrej energetickej guli, ktorá vrazila do Caseyho väzenia a rozprskla sa oň. Obkolesovalo ho v malom kruhu, ale bolo dosť široké, aby som za ním našla bezpečný úkryt.

„Prišla som sama! Presne ako som sľúbila! Nechaj ho odísť!"

Jej smiech sa rozľahol čistinkou. „Žiadala si ma, aby som ho nezabíjala. Nevravela si nič o tom, že ho musím pustiť."

Prečo berú zločinci dohody tak doslovne?

Z temnoty sa ku mne vyrútila nová energia, tmavočervená. Aj tej som sa ledva vyhla. Casey nadával a iskry mu lietali okolo prstov. Jeho mágia však neunikla von rovnako, ako tá jej nevchádzala dnu.

„Prišla si so mnou bojovať, nie? Tak prečo sa ukrývaš?!"

Zjavila sa dva kroky odo mňa. Jej sýtomodré energie ma zasiahli do stredu hrude. Vrazila som chrbtom do bariéry, ktorá mi spôsobila neznesiteľné brnenie po celom tele. Skončila som na štyroch a sťažka nasávala kyslík do pľúc. Tresla ma do brady odhaleným kolenom, až som sa zvalila na chrbát. Zaskučala som, keď ma ochromila ďalšou modrou energiou a bosou nohou mi šliapla na hrtan.

„Kde je ten úlomok, Carry? Tak kde je?!"

Casey zbesilo mlátil do bariéry, no nech sa snažil akokoľvek, neunikol jej. Nemohol mi pomôcť. Keby som vystrela ruku a žiadna mágia by nám nestála v ceste, dotkla by som sa ho. Boli sme pri sebe blízko a zároveň tak ďaleko.

Vložila som roztrasenú ruku do vrecka a zovrela v dlani úlomok.

Prečo to nezaberá?! fňukala som v duchu. Prečo nie som nepremožiteľná ako v jaskyni?! Počítala som s tým. Dúfala som, že – aj keď kameň nebol celý – zaúčinkuje rovnako. Vplýval predsa na Rogera. Vyvolával v ňom ľudskosť, ktorú jeho démon najviac potláčal. Prečo sa teda neprebúdzal ten môj? Prečo si v zúrivosti neprebíjal cestu von? Prečo som bola taká slabá?!

„Daj. Mi. Ten. Kameň!" Za každým slovom do mňa kopla. Aj bez topánok mali jej údery dostatočnú silu, aby mi pod nimi stonali a pukali rebrá. Sklonila sa a kolenom sa mi zaprela do hrudnej kosti.

Vyrazila som proti nej päsťou. Netrafila som. Skúsila som to zas. Odháňala som ju od seba ako muchu. Chňapla som po nej. Prstami som zachytila žiariaci prívesok na jej krku, zavesený na koženej šnúrke, a strhla jej ho. Netrápilo ju to, a tak Nárek anjela skončil zapadnutý kdesi vo vysokej tráve.

Zaťala mi prsty do brady a jej pálčivá mágia paralyzovala polovicu môjho tela. „Prisahám, že ťa rozpučím ako švába, ak mi ho hneď nedáš!"

Vytiahla som chvejúcu sa ruku von z vrecka a otvorila dlaň.

Jo schmatla kamienok a ustupovala s ním. V očiach jej panovala divokosť, ktorá nesúvisela s naším zápasom. Bola to nedočkavosť. Zmierila sa s možnou prehrou, ale sotva mala víťazstvo na dosah, posadlo ju hysterické delírium.

Vystrela druhú dlaň a nad ňou sa zjavil kameň večnosti.

„Konečne," hlesla roztúžene. Vsunula menší kamienok do prázdneho otvoru na okraji veľkého nefritu. Zapadol doň ako posledný kúsok puzzle. Rozjasnil sa intenzívnym zeleným svetlom, ktoré sa odrážalo od jej temných očí. Usmiala sa. Dojato. Blažene.

Cúvala od nás, kým nevstúpila do čierneho kruhu uprostred čistinky.

Casey si kľakol vedľa mňa. Sánka sa mu napínala a očami mi behal po tele. Nič mi nezlomila a ani som nekrvácala, no preniklo mnou toľko mágie, že sa mi svaly zmenili na želatínu. Nevedela som sa ani dvihnúť na lakte, nieto dať sa na útek. A ako by som aj mohla, keď bol on v tomto väzení?

„Prečo si jej ho dala?" I bez empatie som vnímala jeho sklamanie z mojich činov. Zaiste myslel na sestrinu obetu. Dala nám šancu zachrániť sa a ja som ju podľa neho zahodila. Na jeho mieste by som si to tiež vyčítala.

Zopakovala som Christinine slová: „Bola to jediná správna cesta."

Nakrčil čelo. Obzrel sa za Jo a potom sa na mňa zamračil ešte väčšmi.

„Sme zas o krok bližšie k nášmu snu," zašepkala démonka. Nechala kameň večnosti vznášať sa uprostred čierneho kruhu. Jeho žiara bola taká prudká, že som sa naň nedokázala pridlho dívať. A pretože neutíchala, od polnoci nás iste delilo pár minút. Možno aj sekundy.

Rozplakala som sa. Schúlila som sa na boku do klbka a slzy mi kanuli po tvári. Vnútri sa mi usadilo ťaživé zúfalstvo. Vyplnilo mi každý milimeter tela, zahryzlo sa do kostí a zabodlo do svalov. Rozumela som, čo sa so mnou dialo. Lenže nedokázala som to zastaviť. Bola som slabá. Démon ukrývajúci sa vo mne už nepredstavoval to, čo som najviac potláčala. Jeho miesto prevzal strach – hrôza, z toho, že neochránim tých, na ktorých mi najviac záležalo. Z toho, že som bola bezbranná. Bezmocná. Neschopná. Nič som si nepriala viac ako byť presný opak, ale skutočnosť vyzerala inak. Stala sa zo mňa nula.

„Mrzí ma to," fňukala som. „Tak strašne ma to mrzí."

„Carry." Casey udrel do bariéry.

Prekryla som si oči dlaňami, aby som ho nevidela.

„Hovor so mnou. Prosím ťa, hovor so mnou."

„Mrzí ma to. Mrzí ma to. Mrzí ma to."

Presne som vytušila sekundu, keď krv, ktorú mi Jo násilne odobrala, padla na kameň večnosti. Okolie stíchlo. Sprudka som sa nadýchla a zadržala dych. Žiadny cvrček nezacvrlikal a nočný vták nezaspieval. Nedoliehali k nám zvuky z mesta. Nepočula som šumot lístia.

Potom sa ozval výbuch.

Rana ako z atómovej bomby pretiekla čistinkou a šírila sa ďalej. Stromy sa ohýbali pod jej návalom, akoby na ne útočila víchrica. Keby som stála, zrazilo by ma to na kolená. I Casey sa prikrčil, hoci ho vlna vďaka ochrannej bariére nezasiahla. Pomaly vstal a splašene sa rozhliadal. Napokon zakotvil pohľadom na mieste, kde predtým stála Jo. Nevidela som ju. Nevidela som ani kameň.

S vypätím síl som sa usadila. Ten srdcervúci pocit slabosti a bezradnosti sa vyparil, prihovárali sa mi výhradne fyzické muky z Joiných útokov. Vytiahla som sa na kolená a opatrne sa vyšplhala do stoja.

Jo kľačala v kruhu hnijúcej pôdy a trávy. Jej temne modré korzetové šaty boli zničené. „Čo si to urobila?" zachrapčala. „Čo. Si. To. Urobila?!"

„Niekto mi nedávno povedal, že s démonmi nemám bojovať férovo."

„Tvoja krv..."

„...nebola kľúčom. A stačí jediná kvapka nesprávnej krvi v tom vrcholnom okamihu, aby kameň večnosti explodoval," odrecitovala som jej naspäť slová, ktoré sama vypustila z úst. Možno mnou pomocou nášho puta manipulovala. No nezabránila mi, aby som si z neho odniesla ponaučenie.

Vstala. S povzdychom zvesila plecia a usmiala sa. „Povedala som ti, že som zmierená s touto malou prehrou, Carry. Jedna vec sa však oproti pôvodnému plánu predsa zmenila. Zomrieš ako prvá."

Medzi nami preletel šíp z kuše. Tesne minul Caseyho bariéru a stratil sa v temnote. Kassandra sa k nám blížila aj s lovcami, zatiaľ čo otec prichádzal z opačnej strany. Vyhrali sme, pomyslela som si plná naivnej nádeje.

Vtom ma Jo zovrela pod krkom a premiestnila nás preč.