„Carry žije."

Ako prvý ku mne doľahol Caseyho hlas, až potom sa dostavil obraz, keď som sa naplno usadila v Joinej mysli. Nachádzali sa v polorozpadnutej hale starého sídla. V stenách bolo viac dier, ako si to vyžadovali okná. Vzorované tapety zliezli a odhalili hmyzom napadnuté a vlhkosťou nasiaknuté dosky. Podlahu prerazili korene stromov a schody obrástli popínavé rastliny. Skrz diery v strope dopadali dnu ostré slnečné lúče.

Úsmev sa vytratil z Joinej tváre. Zodvihla bradu a ruky, ktoré mala doposiaľ voľne spojené za chrbtom, zovrela do pästí. Neverila tomu. Dcéra ju uistila, že som zomrela spolu s Christie. Odprisahala jej to.

„Čo ťa ku mne privádza, ak nie pomsta?" Naklonila hlavu na stranu. „Žeby si sa rozhodol pridať na našu stranu?"

Casey pôsobil prehnane uvoľnene na to, že sa ocitol v blízkosti takej silnej kreatúry. Nezatínal zuby či päste a ani mu okolo rúk nelietali iskry. Jeho tvár si neniesla jediný výraz. Rozrušovalo ju to. Vyzeral ako niekto, kto sa jej nebál.

Dnes večer však nemala čo stratiť. Získala moju krv – kľúč k aktivovaniu kameňa večnosti –, no chýbal jej posledný kúsok. Nenašli ho ani s pomocou Náreku anjela. Opakovane zlyhala. Jedine istota mojej smrti jej dávala aký-taký pocit zadosťučinenia. Teraz ju oň Casey pripravil.

„Zabila si mi sestru," šepol a jeho chrapľavé slová sa odrážali od holých stien. „Zabila si našich rodičov."

„Tá malá blondínka? Ona to neprežila a Carry áno?" Zatskala. „To znie ako Carrina chyba. Ako to, že zachránila seba a kamarátku nie? A čo sa týka vašich rodičov, nezabila som ich. Len som im nepomohla prežiť."

Casey stisol a uvoľnil päste. Objavili sa prvé iskry. „Premenila si mi otca na upíra," pokračoval vo vypočítavaní jej prehreškov. „Zabila si mi matku. Zabila by si mňa, keby ti v tom pani Moorová nezabránila." Namieril dlane k stropu a iskry sa zoskupovali do čiernej masy. „Preto si nakoniec zabila aj ju."

Poznal pravdu – každý detail, ktorý som pred ním tak urputne pre jeho dobro tajila. Vedel, že som to pred ním tajila. Že som obyčajná klamárka.

Jo sa pousmiala. „V poriadku, dám ti za pravdu – som príčinou všetkého tvojho nešťastia. Skutočne si zaslúžiš šancu pomstiť sa." Roztiahla ruky do strán. „Ukáž mi, čo si sa naučil."

Trhane som do seba nasala vzduch a rozkašľala sa. Ochromil ma výfukový dym, horúci asfalt a ostrý pach krvi. Namiesto na Caseyho som sa dívala do očí vyplašenej Kassandre. Odhŕňala mi vlasy z tváre. Tekutina hustejšia ako voda či pot mi tiekla dolu spánkom a zrak sa mi rozostrel.

„Našiel ju," zasipela som. Znovu ma posadol záchvat kašľa.

Pomohla mi posadiť sa. Pri každom nádychu ma pálili pľúca a vzduch mi cestou dnu škriabal hrdlo. Ďalší prúžok krvi mi stekal po zátylku za tričko.

„Casey ju našiel. N-našiel Jo."

Christinina vízia sa naplnila a ja som netušila, ako zmeniť jej záver. Dúfala som, že nájdeme Jo prví. Dúfala som, že vo svojom pátraní sám zlyhá. Dúfala som, že to vzdá a vráti sa ku mne. Ibaže on uspel. A ja som prehrala.

Kass ma dostala na nohy. Zlomenú pravačku som si tisla k hrudi. Okolo nás pobehovali ľudia. Žena s veľkými hnedými očami, ktorej auto ma zrazilo z nôh, vyzerala, že zanedlho omdlie. Kassandra ju uistila, že som v pohode a odvliekla ma preč. Hneď sme boli na ceste k nej domov. Medzitým ma prinútila povedať jej, čo som videla – s každým detailom, ktorý som si vybavovala.

Pripadala som si ako v tranze. Zvuky ku mne doliehali z diaľky. Neprenikla ku mne fyzická bolesť z rán. Nevnímala som svoje slová ani slová ostatných. Sústredila som sa na Caseyho obraz, ktorý sa striedal s obrazom jeho sestry skákajúcej z útesu. Len ty ju môžeš zastaviť, šepkala mi do ucha.

Šla som do izby. Nikto si ma nevšímal. Zaneprázdňovalo ich plánovanie. Chystali sa prehľadať staré sídla v širokom okolí. A načo? Casey bol dávno mŕtvy. Alebo práve umieral. Oberala ho o moc a nechávala ho opustiť tento svet na podlahe rozpadnutej chatrče, kde nikdy nenájdeme jeho telo.

Sadla som si na posteľ – doškriabaná, dobitá, zakrvavená.

Oliviina kniha ležala na nočnom stolíku. Počas noci som tú legendu čítala niekoľkokrát. Od začiatku do konca, aby som našla niečo, čo nám s Carmen uniklo. Aby som našla dôkaz, že naše dohady neboli správne.

Položila som si ju na kolená a otvorila na strane s kresbou toho prekliateho prívesku. Mal žiariť. Skrútila som prsty do päste a natiahla ich. Vracal sa mi do nich cit. Oškretý chrbát druhej ruky sa hojil. Na pokožke mi ostávala zaschnutá krv. Moja krv. Mal žiariť v mojich rukách.

Prešla som bruškami prstov po rane.

Tvoja krv nič neznamená, tvrdila mi Christie. Ide o teba.

Vstala som a kniha mi bezmocne padla k nohám. „Viem, čo musím urobiť."

Vykročila som k vzorovanej zlato-červenej stene a – keďže tu nebol nikto, kto by mi s tým pomohol – vrazila som do nej hlavou tak silno, ako som toho bola schopná. Prudkú bolesť, ktorá mi zarezonovala v lebke, som necítila dlho. Svet sa so mnou zatočil a ja som v bezvedomí padla na zem.

Caseyho som nevidela. Jo sťažka vzdychala a opatrne našľapovala bosými nohami po rozbitej dlážke. Z ruky, ktorá sa celkom nezahojila po Christininom útoku, jej v pravidelných intervaloch odkvapkávala krv. Zanechávala za sebou stopy, ale nezáležalo jej na tom. Ona nebola lovnou zverou v tomto boji.

„Si lepší, než som čakala," šepla do ticha. Do nosa jej liezol mne povedomý pach. Stromy. Drevo. Lístie. Vlhkosť. Pôda. Nebolo jej to také nepríjemné ako vôňa kvetov, no ani toto nebolo jej obľúbené prostredie.

Kdesi za chrbtom začula zapraskanie. Premiestnila sa. Objavila sa priamo pred ním. Zovrela ho pod krkom a vpálila mu do tela taký silný prúd elektrickej energie, že ho zložila na kolená. Pod tlakom mágie sa nedokázal ani nadýchnuť.

Zastavila útok. Zaryla mu nechty do hrdla a zblízka mu vydýchla do tváre: „Nie si však dosť dobrý, aby si porazil mňa." V ruke ju chladila ťažká kovová dýka so širokou čepeľou, ktorá by sa väčšmi hodila na krájanie než bodanie. „Ako prejav obdivu si vezmem tvoju moc. Páči sa mi." Naklonila sa k nemu bližšie a šepla: „A bude sa mi páčiť ešte viac, keď bude moja."

Dobojoval. I na kolenách zostával vzpriamene iba preto, lebo ho nenechala padnúť. Iskry mu behali po tele, lenže nepretransformoval ich do energií. Dolu tvárou mu tiekol pot a dýchal trhane. Mal rozrazenú peru a pod pravým okom krvavú podliatinu.

Jo vystrela ruku s dýkou, pripravená zasadiť mu posledný úder.

Nie! vykríkla som.

Démonka sa zarazila.

Bol to môj hlas, ktorý sa rozozvučal jej mysľou. Prvýkrát som preniesla do jej tela aj niečo iné ako vedomie. Nebola som už tichým pozorovateľom bez emócií či myšlienok. Stalo sa zo mňa niečo viac.

Nerob to, dodala som neisto, dúfajúc, že ten výkrik nebol jednorazovou záležitosťou. Prosím, nerob to.

„Naozaj žiješ." Jej nespokojnosť s dcériným nedostatočným informovaním sa jej votrela do hlasu. Mala stiahnuté hrdlo a radosť z moci, ktorú sa chystala vysať z Caseyho, zatienila trpká pachuť zlosti. Rozosmiala sa. Horko. Trošku hystericky. „Ty skutočne žiješ."

Uzavrime dohodu.

Jej stisk na Caseyho hrdle zosilnel. Do prstov jej narážal jeho spomaľujúci sa tep. „Nechaj ma hádať – jeho život výmenou za..."

Posledný kúsok kameňa večnosti.

Opäť sa zachechtala. „Nečakala si, že ti na to skočím, však?" Pochybovala o pravdivosti môjho tvrdenia, ale jej zaváhanie som vnímala ako svoje. Bolo namáhavé udržať si v jej tele vlastnú identitu. „Nemáš ho."

Nie, ja nie. No Roger áno.

Tomu verila ochotnejšie. Roger sa dokázal, rovnako ako ona, preniesť späť do jaskyne. Dokonca aj do miest, do ktorých skaly zavalili každý vstup.

Povolila zovretie a Casey zalapal po vzduchu. Strácal silu i vedomie. „Mám ti veriť, že vymeníš životy všetkých bezbranných duší v tejto dimenzii za život jediného človeka? Pretože ti na ňom záááleží?" posmievala sa mi.

Nie, uistila som ju. Musíš ho vyhrať vo férovom súboji. A buď si istá, že neplánujem prehrať. Som silnejšia ako ty.

Naplno sa rozosmiala. „Čo iné sa od teba dalo čakať? Férový súboj." Utrela si spod očí slzy, ktoré tam v skutočnosti neboli. „Budeš mi chýbať, Carry."

Máme dohodu? Necháš ho žiť a ja ti prinesiem posledný kúsok kameňa.

Povzdychla si. Vtom vyslala proti Caseymu obrovský magický tlak, ktorý ho odhodil k stene. Ozvena jeho dopadu sa rozľahla domom. Vykročila k nemu. Nehýbal sa, iba hruď sa mu zľahka dvíhala.

„Prídeš za mnou presne pätnásť minút pred polnocou." Nešpecifikovala kam – videla som to miesto v jej myšlienkach.

Sklonila sa k nemu a prešla mu ostrými nechtami po tvári. „Pokiaľ neprídeš sama, privíta ťa jeho mŕtvola. Zmierila som sa s možnosťou, že dnes prehrám. Som pripravená hľadať iné cesty k víťazstvu. No pamätaj, že kým sa tak stane, urobím vám zo života peklo. Budete sa obzerať a vidieť moju tvár v každom tieni. Tvoje matky. Roger. Sestry. Kamarátky. Tvoj otec tiež. A teba zabijem ako poslednú, aby si si vychutnala žiaľ zo smrti tých, ktorí sú ti drahí. A potom aj tak zvíťazím." Vstala. „Mysli na to, Carry. Mysli na to, keď budeš zvažovať, či splníš tieto podmienky."

Ja slovo dodržím, Jo. Otázkou je, či ho dodržíš aj ty.

Nepočula som jej odpoveď. Vrátila som sa do tela.

Cely, v ktorých držali Rogera, sa nachádzali v pivničných priestoroch na konci dlhej chodby ožarovanej svetlami na pohybové senzory. Prešla som okolo pootvorených dverí do telocvične. Niekto tam trénoval boj proti boxovaciemu mechu. Šla som ďalej a zaklopala na ťažké kovové dvere. Mali hladký a lesklý povrch – boli nové a nepoškodené, nepokrstené krvavými zápasmi o útek na slobodu. Predstava, že ukrývali v dome magické cely, z ktorých by neunikol ani ten najhrozivejší a najmocnejší démon, ma znervózňovala. Alebo to bol môj doterajší ľahkovážny prístup k zápaseniu so zlom, ktorý ma desil? Pre nich šlo o poslanie. Pre mňa o obyčajnú hru.

Michelle vyšla von. „Deje sa niečo? Je Casey –"

„Potrebujem hovoriť s Rogerom. Osamote."

Bola nezdravo bledá a vlasy jej trčali do strán. Oči mala začervenané. „Prosím, Carry, neurob nič, čo by otca ohrozilo."

Prikývla som. Krátko a šklbane. Odmietala som jej dať svoje slovo, keď som netušila, ako dnešok dopadne.

„Prišla si ma pustiť von?" Rogera držali v strednej z troch ciel. Bol to úzky podlhovastý priestor z troch strán tvorený železobetónovou stenou a z poslednej naoko všednými mrežami. Upír vyzeral pomätenejšie, než akého som si ho pamätala z našich prvých stretnutí. Chodil pred mrežami zo strany na stranu – dva kroky sem a dva kroky tam. „Pôjdeme zachrániť môjho syna?"

„Nie."

So zavrčaním vrazil do mreží – či skôr pokúsil sa o to, pretože ho zasiahla magická energia, ktorá ho primäla cúvnuť. Premenil sa a vyceril zuby. „Vravela si, že ju našiel! Ona ho zabije! Možno ho –"

„Casey je nažive." Zarazila som jeho protesty dvihnutím ruky. „Zostane nažive, dokiaľ neprinesiem Jo chýbajúci kúsok kameňa."

Uškrnul sa. „Nie je práve to dôvod, prečo ma tu Kassie zavrela? Aby som nedal Jo ten mizerný šuter? Tak v čom to bude teraz iné?!"

„Lebo ja ju zastavím. Moja priateľka tomu verila. A ja verím jej."

Úsmev ho omrzel.

„Je to jediná správna cesta," zopakovala som Christinine slová. Pristúpila som k cele a priložila roztrasenú ruku k mrežiam. Mágia na mňa nezaútočila ako naňho. Dokonca ani keď som strčila prsty dnu a natiahla k upírovi ruku dlaňou nahor. „Zabránim jej privolať apokalypsu. Zbavím nás raz a navždy kameňa večnosti."

Prezradila som mu pravdu. Jeho výraz neprejavoval nijakú emóciu. Žiadny šok ani pochopenie, smútok ani ľútosť.

Pokývala som prstami. „Daj mi ten kamienok, Roger, prosím."

Siahol do zadného vrecka džínsov. Medzi palcom a ukazovákom zvieral kúsok nefritu. „Chcel som ho rozdrviť na prach. Nešlo to. Skúšal som ho ukryť na mieste, kde by ho nik nenašiel. Musel som sa poň vrátiť. Bez neho... Vďaka nemu..." Pozrel sa na mňa. „Cítim sa ako človek."

„Si slobodný muž, Roger. Môžeš robiť slobodné rozhodnutia. Viem, že to pre teba nie je jednoduché. Lenže nemáš na výber. Musíš si vybudovať vlastné morálne zásady. Také, z ktorých dodržiavania budeš mať dobrý pocit."

Pustil mi kamienok do dlane a mnou preletel záblesk magickej energie. Zovrela mi srdce.

„Zachrániš mi syna?" spýtal sa, keď som bola na polceste k dverám.

„Pokúsim sa o to."

Odišla som, než ma prinútil sľúbiť mu niečo, o čom som si nebola istá, že to dokážem. Christie ma ubezpečila, že zastavím Jo. Nepovedala však, že to pôjde bez vedľajších škôd.