„Mrzí ma to, šéfka. Vyskúšala som všetky lokalizačné kúzla, ktoré som fyzicky schopná vykonať." Červenovláska vstala zo zeme a naťahovala si meravé svaly. Julie patrila do Kassandrinho tímu a bola to čarodejnica – čo mi nešlo do hlavy, lebo tie sa s lovcami bežne nezniesli. Vďaka nej som unikla z Joinho väzenia. „Neviem nájsť jeho a už vôbec nie ju. Buď zmizol z povrchu sveta, alebo je –"

„Môj brat nie je mŕtvy," namietla Michelle. Prešla z jedného rohu izby do druhého a tam zastala, aby zízala na inú policu plnú kníh. Kassandrina knižnica predstavovala podlhovastú miestnosť bez okien, ktorej steny pokrývali až po strop knihovničky – v súčasnosti poloprázdne, keďže väčšina kníh zostávala zabalená v škatuliach naskladaných v jednom z kútov. Uprostred stál pracovný stôl s lampou a v dvoch rohoch sa týčili pohodlné kreslá na čítanie. „On je... Je vynaliezavý." Obzrela sa za mnou, akoby očakávala morálnu podporu.

„Som unavená," zamumlala som a opustila vyhriatu sedačku. Michelle sa na mňa zamračila. Čo by som z nej asi vycítila? Zradu? Zúfanie? Strach? Falošný optimizmus bol však nad moje sily.

Caseyho som nevidela štyri dni. Mohol byť kdekoľvek. Mohol byť mŕtvy.

Julie s povzdychom zvesila ramená. Husté kučeravé vlasy mala zapletené do hrubého vrkoča a pár prameňov sa jej lepilo k spotenej pehavej tvári. Aj jej vypracované svalnaté telo dokazovalo, že mágia považovala skôr za zálohu než za svoju hlavnú zbraň. „Môžem to skúsiť ešte raz."

Kassandra mávla rukou. „Nie, dnes na nič neprídeme."

Domom sa rozľahlo zvonenie zvončeka.

„Mohla by som to skúsiť ja," ponúkla sa Michelle.

„Ak ho nenašla Julie, tebe sa to iste nepodarí." Postavila sa z kresla, odkiaľ doposiaľ mlčky pozorovala počínanie svojej zamestnankyne. Pravdepodobne sa nesnažila podkopávať dcérin talent, ale keby o mne voľačo také povedala moja matka, pripadala by som si ako to najväčšie sklamanie. Michelle to zjavne cítila rovnako, pretože sklonila červenajúcu sa tvár a stíchla.

Na prahu knižnice sa objavila Lucy. Ruky si skrížila na hrudi a jednu nohu vystrčila dopredu. Našpúlila pery. „Prišla za tebou nejaká Carmen."

S nadšením som sa chopila možnosti opustiť knižnicu.

Čarodejnica na mňa čakala vo vstupnej hale. Len čo ma zbadala, vystrela sa a vytiahla si prsty z vreciek. Vedeli ste, že nastala zásadná zmena, keď sa Cam uchýlila k džínsam, tričku a košeli. Tvár mala bez mejkapu, pod očami vačky a jej tmavé dúhovky sa zdali temnejšie než zvyčajne.

Ani ju som nevidela už pár dní. Stratili sme dôvod stretávať sa. Nebolo tu nič, čím by sme prispeli k zastaveniu Jo. Moc Kruhu neexistovala. Neunúvala som sa ani chodiť do školy. Doobeda som pomáhala Michelle, Julie a Kass pri hľadaní Caseyho. Poobede som trénovala v rozľahlej telocvični v pivničných priestoroch, zatiaľ čo Kassandra a jej ľudia lovili Jo. Večer som si odskočila do mesta. Niekedy som zostala s Al, inokedy som utekala celú cestu naspäť. Telo som mala fyzicky vyčerpané a myseľ ostrú ako britva. Nenaviazala som kontakt s Jo. Bez ohľadu na to, ako veľmi mi za to Roger nadával.

„Čosi som našla," prihovorila sa mi Carmen bez pozdravu.

Kassandra s dievčatami tiež opustili knižnicu. Pozorovala nás.

„Zavolám –"

„Nie." Pristúpila ku mne a dokonca mi zovrela zápästie. „Musíš to najprv počuť ty sama. Ako s tou informáciou naložíš, to už nechám na tebe."

„Poď za mnou." Rezignovane som vykročila k točitému schodisku.

Doviedla som ju do mojej izby a zatvorila za nami. Moja izba. Predstava, že som v tomto cudzom dome mala izbu, sa mi i po troch dňoch zdala neskutočná. Nestihla som ju skrášliť – niežeby som to plánovala –, ale vďaka rozhádzaným veciam nepôsobila chladne a neosobne. Vyzeralo to, ako keby som tu žila. Ako keby som sa tu chystala žiť nadlho. Tá myšlienka ma nedesila ako kedysi.

Cam vytiahla z batoha starú ošúchanú knihu s názvom Znamenia starého sveta a položila ju na stôl. Pripomínala abecedne usporiadanú encyklopédiu symbolov a znakov. Väčšinu z nich som nepoznala. Zastavila sa pri písmene N a ďobla do rytinovej kresby. Okraje dekorovali kvetinové obrazce a v jej strede zachytili prívesok s kameňom uväzneným v železných slučkách.

„Nárek anjela," hlesla som. „Našla si ho."

„V skutočnosti som naň narazila totálnou náhodou. Vracala som do knižnice knihy a zbadala som túto ležať na pulte." Poťukala po obrázku. „Je to legenda o jeho vzniku. Ako funguje. Čo dokáže."

„Vieme, ako funguje. A nezáleží na tom. Posledný kúsok Jo nenájde."

„Dovolíš mi aspoň prerozprávať ti to?"

Rozhodila som rukami.

„Je to legenda o dievčati menom Aimeenea, o jej bratovi a jeho priateľovi. Aimeenea zmizla uprostred noci deň pred spojením – to je niečo ako svadba. Týždne po nej rodina pátrala a nenašli jedinú stopu. Zakrátko to s ňou všetci vzdali – okrem jej brata. Lenže ten sa zranil pri predieraní skrz hustý les. Jeho žiaľ nad sestrinou stratou bol taký hlboký, že mágia v ňom zmenila kvapky jeho krvi na kameň. Žiaril jasným červeným svetlom, no to pohaslo, sotva zomrel.

Jeho priateľ sa odhodlal dokončiť úlohu, hoci bol človekom bez magickej moci. Došiel k jazeru a víla, ktorá ho strážila, ho presviedčala, že je to koniec cesty a že dievča s takým menom nestretla. Vtom červený kameň na jeho hrudi zažiaril. Bol presvedčený, že to jej brat vycítil svoju sestru. Odmietol ustúpiť. Víla sa zmenila na monštrum, ktoré zabil sekerou. Len čo obluda zahynula, zjavil sa pred ním oltár, na ktorom ležala Aimeenea.

Ich príbeh sa rozšíril po kraji a zakrátko každý veril, že Nárek anjela má moc nájsť každého s krvou z Aimeeneinho rodu. Ledvaže sa k nej priblíži, začne za ňou nariekať a žiariť červeným svetlom."

Trpezlivo som ju počúvala, ale na konci som sa zmohla iba na pohodenie rukami. „Mala som si z toho rozprávkového príbehu niečo odniesť?"

„Rod toho dievčaťa je aj Victorovým rodom, Carry. Ona a jej brat boli jeho potomkami." Zas ďobla do knihy. „Ten kameň svieti zakaždým, keď sa dostane blízko ku kaelumskej krvi."

„Fajn, vysvetľuje to, ako by pomohol Jo nájsť čiastočky kameňa večnosti. Obsahujú kaelumskú krv." Práve jej kombinácia s krvou démonov premenila obyčajný kus nefritu na mocný magický artefakt. „Čo iné –"

Prehltla som zvyšok otázky. Nie. Nie! Nedeje sa mi to znovu!

Zabuchla som knihu, ako keby slová v nej vzbĺkli. Ustúpila som. Obrátila som sa čelom k oknu a oprela sa dlaňami o stehná. Nepanikár, nepanikár! Zvrtla som sa na päte. Srdce mi tĺklo v spánkoch a nemohla som sa nadýchnuť. Panikárila som. Vtom mi zrak padol na obálku knihy. Na jej názov. Vytlačila som z hlavy negatívne pocity. Zablokovala som realitu.

„Kdeže si našla tú knihu?"

* * *

Na školskej chodbe sa pred Christininou skrinkou každú chvíľu niekto zastavil, aby pred ňu niečo položil. Väčšinou lístočky a kvety. Plyšové zvieratká. Fotky. Uprostred stála figurína gymnastky v priliehavom zeleno-žltom drese s drobnou medailou na krku. Školou sa nieslo ticho. Ja jediná som ho však vnímala. Šum ľudských hlasov neutíchal, len ich duše zaryto čušali. Prechádzali okolo mňa a nedotýkali sa ma. Bola som sama. Stratená uprostred oceánu.

Sally prešľapovala na mieste a v rukách niečo žmolila. Váhala. Napokon sa predsa sklonila a pridala do zbierky vlastnú spomienku. Kým vstávala, zbadala ma. Namiesto toho, aby si v zlosti vzala naspäť to, čo tam pre Christie nechala, hrdo zodvihla bradu a odkráčala preč. Zaujímalo ma, čo to bolo. Chcela som sa jej votrieť do hlavy – do duše – a zistiť, ako na bývalú kamarátku spomínala.

Nezáležalo na tom. Patrilo to do minulosti.

Pred skrinkou sa objavila i knihovníčka Olivia. Hrala sa s krížikom, ktorý jej visel na krku. Druhou rukou si objímala brucho. Vôbec Christine nepoznala, no mala dôvod pristaviť sa pred jej pamätníkom a zamyslene naň hľadieť.

Pretrela si čelo a vmiesila sa medzi študentov, ktorí sa v sprievode zvončeka strácali vo dverách učební. Nasledovala som ju von z budovy a skrz nádvorie k telocvični. Vošla zadným vchodom – tým, ktorý v nedeľu voľakto podložil kameňmi. Kráčala energicky, ako niekto, kto mal pred sebou jasný cieľ.

Dohnala som ju včas, aby som jej zovrela zápästie a vtiahla ju na toalety. Obe kabínky v miestnosti boli prázdne. Nikto nepočul jej zvýsknutie.

„Čo si zač?!" Sotila som do nej a zrážka so stenou ju pripravila o dych. Pritlačila som jej predlaktie ku krku – opatrne, aby som neprišla do kontaktu s jej krížikom. Otvorila ústa, zachrapčala a zaskučala. „Čo. Si. Zač?! Hovor!"

„J-j-ja ti ne-ne-nerozumiem!"

„Si jej dcéra?! Si ty Joina dcéra?!"

Z očí jej vyhŕkli slzy. Zbytočne. Nemienila som podľahnúť lži a pretvárke. Zakvílila a zaťala mi krátke upravené nechty do predlaktia.

„Svoj príchod do mesta si si načasovala až príliš podozrivo," zasyčala som jej z blízka do tváre. „Určite ťa poslala matka, aby si na nás dohliadla. Preto pre teba bolo také jednoduché dostať sa ku mne na plese. Vedela si presne, kde ma nájdeš." Udierala ma do ramien a do hrude, ale márne. „To ty si zabila Marie Conellyovú. Vzala si si jej tvár a pokúsila si sa zaútočiť na Kass, no nevyšlo to, tak si sa vrátila s inou tvárou. A čo tá kniha? Znamenia starého sveta? Videla som ju u teba. Aká náhoda, že práve v nej sa píše o tom hlúpom prívesku!"

Ktosi mi zovrel ramená a nečakanou silou ma od nej odstrčil. Knihovníčka klesla k dlaždičkám a držiac si krk na striedačku kašľala a chytala druhý dych. Vykročila som späť. Zakalil sa mi zrak i myseľ. Videla som kúsky puzzle, ktoré sa predo mnou sami spájali do zmysluplného obrazu.

Do cesty sa mi postavila Kassandra. Nemala impozantnú výšku a jej fyzická sila nemohla byť väčšia ako moja. No varovný a celkovo hrozivý výraz v jej očiach ma prinútil zaspätkovať. Ruky zvierala do pästí.

„Čo to stváraš, Carry?" Prihovárala sa mi tichým tónom, ktorý znel akosi desivejšie, než keby hulákala.

„Ona je jej dcéra," informovala som ju presvedčene. Mala som celú noc na skladanie svojich myšlienkových puzzle. Nemýlila som sa.

„Koho dcéra?"

„Jo!"

Pozrela sa na Oliviu, ktorá naďalej predstierala slabosť. Keď sa ku mne zas obrátila, jej postoj zmäkol. Uvoľnila ruky. Zvesila plecia. Svaly na tvári stratili napätie. Zvraštila čelo. „Zlato, Olivia nie je Joina dcéra." Natiahla ku mne ruku, pretože som sa nadýchla k protestu. „Poznám ju od detstva. Poznám jej matku. Boli sme dobré priateľky. Jej sestra pre mňa pracuje. Julie."

Urobila krok vpred. Opäť ku mne pristupovala ako k divokému zvieraťu. Mohlo ma to vari urážať? Pripadala som si ako divoké zviera. Bola som si taká istá svojimi nepriestrelnými závermi, že som nevidela alternatívu. Chcela som mať pravdu. Potrebovala som mať aspoň raz v niečom pravdu!

„Nedávno stratili matku. Julie odmietala odísť z Montany bez sestry a ja som o ňu nehodlala prísť. Poprosila som riaditeľku, aby Oliviu zamestnala. Preto sa tu tak z ničoho nič objavila."

V očiach ma zaštípali slzy.

„Mala by si ísť domov."

Zavrtela som hlavou. „Neverím ti." Verila som jej. Dávalo to zmysel. „Musí to byť ona. Ak to nie je ona, nemáme..." Zovrela som si rukami krk. „Ak to nie je ona..." Ustupovala som od nej, kým som nevrazila chrbtom do protiľahlej steny. „Nemáme... nemáme stopu. Nemáme... nič."

„Carry, si unavená."

Áno, bola som unavená. Fyzicky. Psychicky. Moje telo nevládalo a duša podliehala panike. Napriek tomu sa moja čulá myseľ odmietala odpojiť.

Už o pár hodín zapadalo slnko a presne o polnoci pri žiare splnu dosiahne kameň večnosti najväčšiu moc. Nezáležalo na tom. Jo kúsok chýbal. Nezvíťazí. Vedeli sme to obe. Lenže dnes som ju mala poraziť. Tak to Chris predpovedala. Ako som mohla naplniť jej víziu, keď som ani netušila, ako Jo nájsť! Jej dnešná prehra bude bezvýznamná. Vymyslí si nové príležitosti, ako nás zničiť.

„Sklamala som ju," zachrapčala som.

„Nie je koniec. Zastavíme Jo." Pokúsila sa ma zovrieť v tuhom objatí.

Vymanila som sa jej. „Nedotýkaj sa ma."

„Carry... Carry!"

Jej výkriky som nechala za sebou, keď som vybehla z budovy. Utekala som skrz dvor a parkovisko k bráne. Bežala som tak rýchlo, že som nevnímala pôdu pod nohami. Nestíhala som dýchať. Pľúca ma štípali.

Budem k tebe úprimná. Nečakala som, že ma vypátraš práve ty.

Join posmešný hlas mi zarezonoval v hlave. Potkla som sa o okraj chodníka a hodný kus letela. Narazila som na asfalt a tam spravila zopár kotúľov. Zodretá pokožka ma pálila na kolenách aj na pleci a na lakťoch. Teda, na jednom – ten druhý som horko-ťažko cítila. Okolo mňa škrípali brzdy a pišťali pneumatiky. Niekto trúbil. Vstala som. Zatackala som sa. A vzápätí som sa vrátila na zem – narazilo do mňa totiž auto.