Michelle s Kassandrou sa zastavili pri vstupe do jedálne. Michelle otvorila ústa v nemom úžase – možno si myslela, že som bežala na pomoc Lukovi. Zato Kassandra stiahla pery do priamky. Chápala som ju. Neunikala mi ironickosť tejto situácie – ochraňovala som niekoho, kto bol prakticky zodpovedný za to, akými mizernými cestami sa môj život uberal.

Sklonila som sa k upírovi, ktorý si medzitým sadol a utieral si krv z úst do rukáva trička. „Našiel si ho?"

Zamračil sa. Jeho oči si udržali olivový odtieň. „Myslíš, že by som prišiel do tohto prekliateho domu, keby som vedel, kde sa nachádza?"

Jeho odpoveď bola ako iskra, ktorá vo mne zapálila zúfalstvo. Nemala som ani silu byť dotknutá jeho tvrdým tónom. Klesla som na podlahu so zvesenými plecami. Nezostávala mi energia vstať, keď zo mňa opadol adrenalín.

Roger ma napokon vytiahol na nohy – hoci to bol on, komu práve nakopali zadok a kto by potreboval oporu. Všimla som si tú nepatrnú grimasu. Otec mu ublížil viac, než sa dalo poznať na prvý pohľad.

„Si spojená s Jo." Prisahala by som, že sa mi lanové tetovanie na zápästí pod jeho pevným dotykom rozpálilo. „Nedokážeš sa jej dostať do hlavy? Ak ju nájdeme skôr ako on –"

„Netuším, ako to funguje." Nemohli sme náš plán postaviť na čomsi takom nepredvídateľnom, ako bolo naše puto. „Dosiaľ som prenikala do jej mysle len v bezvedomí, počas spánku alebo extrémnej únavy."

„Skús to."

„Naozaj veríš víziám svojej kamarátky?"

Kass vošla hlbšie do jedálne s rukami prekríženými na prsiach. Otec za jej chrbtom stál v tej istej pozícii s prižmúreným pohľadom a napätou sánkou. Jeho oči boli nebesky modré a neceril tesáky, ale naďalej z neho sálala desivosť.

Nechcela som im veriť. Avšak Christie o nich bola presvedčená natoľko, že pre ne skočila z útesu.

Prikývla som.

„Veríš, že ak Jo zajme Caseyho, Roger ju nájde a dá jej ten kúsok kameňa."

Otvorila som ústa k protestu. Nemohla som tvrdiť opak, keď presne tomu Chris verila a ja som verila jej. Sťažka som prehltla a čušala.

„O čom to hovoríte?" zavrčal menovaný.

Neprestávali sme sa jedna druhej dívať do očí. Ak Kass videla problém iba v Rogerovi, existoval jednoduchý spôsob, ako ho vymazať z rovnice.

Pozrela som sa na otca a späť na ňu.

„Tak som to nemyslela," oponovala mi, dokonca ku mne natiahla ruky ako k splašenému zvieraťu. „Dokým existuje podobné riziko, mali by sme sa uistiť, že Roger takú možnosť nedostane."

„Pomiatli ste sa? Prečo by som ten kameň dával Jo?!"

Kým som sa nadychovala k odpovedi, za chrbtom sa mu zjavila Michelle. Zbadala som jej previnilý výraz, než mu zložila ruku na plece a obaja sa stratili.

„Čo s ním urobila?!"

„Premiestnila ho do ciel pod domom. Sú magicky zaistené tak, aby sa z nich nik nedostal fyzickou silou ani pomocou mágie. Nič sa mu nestane a my máme istotu, že nedá Jo, čo potrebuje. Za žiadnych okolností. Nemienim riskovať, že sa tu ukáže a zneužije Luciinu krv na vyvolanie apokalypsy."

„Prečo by to robila? Má predsa tú moju. Povedala som ti to."

„Prirodzene," odvrkla, lenže z nejakého dôvodu neznela vôbec ustarostene. Teraz ani predtým. „O to horšia je naša situácia." Podišla ku mne a položila mi hrejivé dlane na plecia. „Nedopustím, aby sa Caseymu niečo stalo. No určite chápeš, že musíme urobiť opatrenia."

Trhla som hlavou, čo jej stačilo ako súhlas.

„Choď si odpočinúť."

Vyšla som na poschodie, kde na mňa matka čakala pri zábradlí a sledovala ma s vráskami na čele. Mlčala som. Obliekla som si veci, ktoré mi nachystali –voľné tričko a tepláky, ktoré by zo mňa spadli, keby som si nezatiahla šnúrku. Nemala som ponožky, topánky a ani záujem pátrať po nich.

„Kam ideš, zlato?"

„Musím sa unaviť." Potrebovala som sa unaviť dosť na to, aby som prenikla do Joinej hlavy. A pokiaľ som verila Christie, že bol Casey v ohrození, musela som veriť aj druhej polovici jej vízie – že jedine ja nás zachránim.

Nepozorovane som vyšla na ulicu – len mama z okna nespokojne sledovala moje počítanie. Zakrátko ma zahalila temnota, sotvaže som prekročila hranice komunitnej oblasti, kde sa nachádzal Kassandrin dom. Vyhla som sa hlavnej ceste a prenikla medzi stromy, ktoré sa v pásoch striedali s poľami.

Bežala som po prašných cestičkách a brodila sa vysokou trávou. Zabárala som sa bosými nohami do vlhkej pôdy zapadanej ihličím a lístím. Obloha nado mnou bola jasná a hviezdy žiarili. Dozeral na nás mesiac, ktorý ticho čakal na ďalší spln. Vanul teplý vietor, ale ja som si aj tak pripadala ľadová.

Utekala som, dokiaľ mi nezahoreli pľúca a nerozochveli sa mi lýtka. Bežala som rýchlejšie, než by sa telu páčilo. Posúvala som jeho hranice, hoci sa bránilo kŕčmi a bolesťou. Až keď som dobehla do centra, zastala som. Tápala som po kyslíku. Triasla som sa od špičiek prstov po korienky vlasov. Fyzicky som bola na dne so silami, no beh prebudil moju myseľ.

Blúdila som ulicami a ľudia ma obchádzali. Šepkali si. Vybrala som sa do časti mesta, kde sa to hemžilo človečinou. Každý sa na mňa podivne pozeral. Každý si všimol bosé dievča s bledou tvárou, kruhmi pod očami a vetrom ošľahanými vlasmi v oblečení, ktoré mu nesedelo. Všetci ma sledovali.

Lenže ja som bola sama. V duši som si držala prázdne miesto tam, kde sa kedysi nachádzali všetci ostatní. Keď sa snažili vtesnať dnu, zdalo sa mi, že ma roztrhnú. Teraz sa vyparili a vo mne sa uvoľnil rozľahlý priestor. Bolelo to.

Nechcela som byť sama.

Znovu som sa rozbehla, tentoraz s jasným cieľom. Čo nevidieť som stála pred dverami bytu Alexandrinej mamy a zúrivo na ne klopala.

„Carry," oslovila ma pani Moorová. Utiahla si opasok na tenkom župane, ktorý si prehodila cez ružovú nočnú košeľu. „Kde sa tu berieš takto neskoro?" Zatiaľ čo sa pýtala, ustupovala mi z cesty a ja som so sklopeným zrakom vošla dnu. „A kde máš topánky?"

„Alexandra spí?" vyrukovala som na ňu s dôležitejšou otázkou.

„Netuším. Pochytili sme sa a ona sa zamkla v izbe." Nasledovala som ju z chodby do obývačky. „Mám síce kľúč – a jej dvere zas obojstranný zámok –, ale nerada by som narúšala jej súkromie." Pošúchala si dlaňami ramená. „Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz budem dobíjať práve k Allie. Kým v tej izbe bývali jej sestry, bol to iný príbeh – tie dve predstavovali ozajstnú skúšku rodičovskej trpezlivosti. To bývajú asi všetky dvojičky." Pousmiala sa, ibaže tá nostalgická spomienka jej neprenikla do očí. „Allie som rozumela. Kedysi. Posledných pár týždňov sa správa inak. Je výbušnejšia. Chvíľu veselá, chvíľu melancholická. Nehovorí so mnou o svojich trápeniach."

Prepaľujúci pohľad pani Moorovej prezradil, čo sa neodvážila sformulovať do slov. Čo robí moja dcéra, keď je s vami?

„Myslím, že je to preto," začala som opatrne, „že sa jej..." Váhala som.

Vtom ma do nosa udrela známa vôňa, ktorá mi razom rozviazala jazyk.

„Al sa páči jeden chlapec z nášho ročníka," vyhŕkla som. „Aj Christie oňho má... mala... záujem a párkrát spolu šli na rande. Nevyšlo im to, ale Chris ho ozaj zbožňovala a Alexandra na ňu žiarlila. Nikdy jej to nepovedala."

Zatiaľ čo obočie mala čoraz vyššie, ba až uprostred čela, sánka jej klesala. Tvárila sa, ako keby som jej povedala pravdu o démonoch, mágii a rituáloch. „Oh," vypadlo z nej podstatne neskôr. „To... To veľa vysvetľuje. Vysvetľuje to úplne všetko." Vyvalila sa do kresla a zízala do neznáma. „Úbohá Allie. Jej prvé zamilovanie sa a hneď je to taká tragédia."

Prešliapla som na mieste. „Prekážalo by vám, keby som sa k jej vkradla?"

Bez obzretia sa mávla rukou. „Kľúče sú na vešiaku za tebou."

Ruky sa mi klepali a dierku som trafila na tretíkrát. Než som vnikla dnu, Al na mňa zakričala, aby som odišla. Teda, vrieskala na matku, aby ju nechala na pokoji, aby vypadla. Pani Moorová sa objavila na prahu obývacej izby, rukami sa objímala a váhavo si hryzla peru – presne ako to často robievala jej dcéra. Možno ma chcela poslať preč. No aj keby to urobila, nešla by som.

Nemohla som.

„Vypadni!" vykríkla Al hystericky so zreteľnou panikou v hlase. Sedela na zemi pri posteli. Prikrývka, deka, vankúš – všetko sa to okolo nej hromadilo, ako keby sa pod nimi zahrabávala.

Zamkla som za sebou a až vtedy sa obzrela. Dívajúc sa na mňa z nej unikol vzlyk plný úľavy, zúfalstva i bolesti. Cítila som to, hoci mi jej city neprenikali do duše. Cítila som ich, lebo jediný pohľad na ňu vo mne vyvolával to isté.

„Čo si to urobila, Allie?!"

Odhadzovala som veci na stranu, kým som sa nedopracovala k tričku, ktoré si tisla k zápästiu. Bolo napité krvou. Žiarila uprostred svetlej žltej látky a na jej bielych prstoch, ku ktorým presiakla cez vrstvu látok. Al sa triasla. Pleť mala sinavú a pery krvavé od toho, ako si ich prehrýzla. Oči jej napuchli a sčerveneli. Vzlykala tak intenzívne, že sa nezmohla na slovo.

Vytrhla som jej tričko z kŕčovitého zovretia. Rozvzlykala sa ešte väčšmi pri pohľade na šrám, ktorý sa jej tiahol krížom cez vnútorné predlaktie. Určite sa pokúšala sa o povrchovú ranu, no zasiahla žilu, ktorá teraz prudko krvácala.

Prerezala som si mäkkú časť dlane zakrvaveným kuchynským nožom, ktorý schovala pod posteľ, a prekryla jej ranu svojou. Druhou rukou som ju objala. Sama sa ma držala ako kliešť. Jej plač nami oboma otriasal.

„Nie je... to ako... predtým," kvílila pomedzi vzlyky.

Zovrela som ju pevnejšie.

„Už ma to... Neutišuje ma to. Nepomáha... mi to."

Zavrtela som hlavou, ale mlčala. Bolestivo bijúce srdce mi uviazlo kdesi v krku a nepretlačila som cez neho slová. Je to moja chyba. Vedela som, že používala vedľajšie účinky liečivej mágie na odbúravanie stresu a ďalších negatívnych pocitov. Malo mi napadnúť, že si bola v slabej chvíli schopná ublížiť aj inak než len obyčajným prehryznutím pery.

„Bolí to, Carry. Tak strašne to bolí a ja... to nedokážem... zastaviť."

Keď sa jej rana zacelila, objala som ju oboma rukami. Držala som ju pri sebe tak silno, že ju to iste zraňovalo. Nesťažovala sa. Sama ma mocne zvierala a ďalej vzlykala. V takomto bolestivom objatí sme dlho sedeli na zemi pri jej posteli obklopené chaosom a krvou.

Plač unavil Al natoľko, že zaspala. Presunula som ju na posteľ. Zotrela som kvapky krvi z každého povrchu a zničené tričko hodila do tašky. Mienila som ju vyniesť k odpadkom, než by do nej nahliadla jej matka.

Len čo bola jej izba usporiadaná, ľahla som si k nej. Avšak ani po takom fyzicky i psychicky náročnom dni sa mi nevypínala myseľ. Odrazu som mala energie za piatich. Bez empatie, bez neustáleho zápasenia s pocitmi ostatných, mnou prúdila moc, akú som dávno nepocítila. Bola som silná ako predtým.

„Urobím to, Christie," zamumlala som do ticha.„Vyhrám."