Ktosi mi vlepil poriadne pálčivú facku a to ma prebralo z bezvedomia. Najprv som sebou len trhla. Vtom nado mnou prebrala kontrolu panika a dohnala ma k šialeným nekoordinovaným pohybom. Plieskala som rukami, štverala sa do sedu a potom zase na nohy. Vtedy som dostala druhú facku.

„Upokoj sa!" okríkla ma Cam. Bohaté kučery si vzadu zopla sponou, no pri naťahovaní sa so mnou jej pár prameňov skĺzlo do očí. Kľačala vedľa mňa na špinavej dlážke v plesových šatách, ktoré boli určite päťkrát drahšie ako moje. Možno viac – tie svoje som kúpila vo výpredaji. Mali kráľovskú modrú farbu, dĺžku až po zem a ich povrch prekrýval hodvábny tyl, vrátane odhalených pliec i rúk až po lakte. Vyzerala ako exotická princezná.

Pustila ma, až keď som prestala zápasiť.

„Čo sa ti stalo?"

To bola excelentná otázka. Nespomínala som si, ako som sa dostala na zem. Ani prečo vôkol nás panovala tma a prečo osvetľovalo miestnosť slabé svetlo z mobilu, ktorým na mňa Alexandra zhora mierila. „Čo sa stalo s osvetlením?"

Pomohla mi vstať. „V celej budove vypadli poistky. V telocvični vypukol chaos. Všetci sa naraz tlačili von. Myslím, že pri tom niekoho zašliapali."

„Casey ťa nedokázal vycítiť – nech to znamená hocičo," dodala Al, „tak sme sa rozdelili, aby sme pokryli väčšiu plochu."

Jeho moc ma nenašla, pretože som tvrdla v bezvedomí.

„Christie!" Odrazu som si spomenula, čo som videla, kým som bola mimo. Jej uslzený pohľad. Moje šaty. Útes. Jo.

So srdcom zovretým hrôzou som vybehla z toaliet. Utekala som... niekam. Kamkoľvek. Nohy ma viedli k východu. Chodby poväčšine zívali prázdnotou. Motali sa tu iba učitelia, ktorým sa môj neskorý odchod z evakuovanej budovy nepáčil. Ani ich som si nevšímala. Zastavil ma až Casey, lebo sa mi pár krokov od telocvične zjavil v ceste. Zovrela som v hrstiach jeho sako a on ma podoprel rukou na páse. Len vďaka tomu som stála vzpriamene.

„Má ju Jo!" Cez slzy som nevidela ostro ani jeho tvár. „Jo m-má Christie. Chceli sa dostať ku mne. Chceli mňa. Chris to vedela. V-v-vedela, že voľačo plánujú. Vedela presne, čo plánujú," hlesla som takmer bez dychu. „Zaútočila na mňa. Obliekla si na sebe rovnaké šaty ako ja. A č-čiernu parochňu." Vliezla som si prstami do vlasov. Kožu som mala citlivú a zakrvavenú. Zrejme od toho, ako som si do nej zatínala nechty. „V-vedela, že ma prenasledujú a tiež k-kedy zaútočia. Šla tam namiesto mňa a Joina dcéra ju uniesla v presvedčení, že som to ja! Ako je to možné?!"

Carmen s Alexandrou ma dostihli – nie však samy. Kúsok od nich stál Mike v rovnakom kráľovsky modrom obleku ako Camine šaty so žltým motýlikom. Vypuľoval na mňa oči a ústa mal pootvorené.

„Znie to ako vízie." Čarodejnica si priložila prsty k ústam a zavrtela hlavou. „To je neprípustné! Ako by tak náhle ovládala všetky schopnosti Kruhu, ktoré sa spájajú s mysľou?"

Casey mi pevnejšie zovrel plecia. „Je ešte –"

„Drží ju na útese. Niekde v národnom parku."

Zatiaľ čo sa mi otáčal chrbtom, stisla som mu nadlaktie, aby som schladila jeho prudkú reakciu nepríjemnou logikou. Nemohli sme sa Jo bezhlavo vrhnúť v ústrety. Potrebovali sme solídny plán.

Ibaže Casey sa rozhodol inak. Premiestnil sa. V jednej sekunde sme trčali na rozľahlom nádvorí pred telocvičňou, v druhej sme sa objavili na otvorenom priestranstve, kde široko-ďaleko nebolo nič než prázdna cesta, vzdialený les, nerovná plocha s kríkmi a opustená autobusová zástavka.

Klesla som na kolená, ledva som s ním stratila kontakt. Utekal v ústrety holej pláni na severovýchod. Iste netušil, že sem neprišiel sám.

Zahodila som topánky a nasledovala ho. Zem ma chladila pod nohami a do chodidiel sa mi zarývali kamienky a suché konáriky. Vietor ma šľahal po tvári. Pripadalo mi to ako uháňať proti morskému prúdu. Búrkové mračná pohltili nočné nebo a vôkol nás strieľali blesky.

Dobehla som ho na vrchole kopca. Bol to najvyššie položený útes v širokom okolí. Na jeho okraji vyčkávala démonka Jo v otrhanom hnedom plášti. Christie si pritisla k hrudi a dlhú štíhlu čepeľ jej držala pri krku.

„Na to ani nepomysli," varovala ho, keď si pripravil temnú čiernu energiu. „Pokiaľ nie si ochotný zabiť aj ju, aby si sa dostal ku mne." Vtom sa doširoka pousmiala. „Tak predsa si prišla! Zľakla som sa, že si namiesto seba poslala svojho strážneho anjela."

Zaštítila som pred ňou Caseyho. Mňa nemohla zabiť, lebo mňa potrebovala. Zamračene sledoval každý môj krok a čím bližšie som bola, tým silnejšie do mňa narážala jeho frustrácia. Veril, že ma nechal v bezpečí. Že to ukončí sám.

Christie v jej zovretí krútila hlavou. Otrela si hrdlo o čepeľ a porezala sa. Jej krv prenikala do ovzdušia, ale vietor rozohnal ten kovový pach. „Nemala si tu byť," zavzlykala. „Nemala si tu byť. Nemala. Nemala."

Jo našpúlila pery. „Priniesla si môj amulet?"

Casey vystrel ruku a na dlani mu ležal prívesok s červeným kameňom prv, než som sa vyhovorila, že som ho už nevlastnila. Netušila som, kam ho ukryl, avšak jeho neprítomnosť ma podivne upokojovala. Kamkoľvek ho Casey vzal, bol tam v bezpečí. Pred každým – okrem neho.

Kývla prstami zranenej ruky, štíhlej a ružovej, ako mäso potiahnuté tenkou a slizkou vrstvou čerstvo dorastenej kože. „Nech mi ho prinesie Carry."

Zľahka som sa dotkla Caseyho dlane. Jeho oči ma prosili. Želal si, aby som zachránila jeho sestru. Zároveň túžil po inom riešení. Chcel, aby sme sa do tejto šlamastiky nikdy nedostali. Aby som zmenila minulosť.

Prevzala som si od neho prívesok a kŕčovito ho zovrela. Drahokam vnútri svietil, takže kúsky kameňa večnosti nemohli byť ďaleko. Možno ich neustále nosila pri sebe. No ako mu zabránila, aby na ňu vplýval?

Jo ma pozorovala s hladom. Presúvala váhu z jednej nohy na druhú.

„Pusť ju," zavelila som po pár krokoch.

Odsotila blondínku ďaleko od seba. Na chvíľu sa odkryla a ja som vedela, že Casey zaútočí. Lenže pred ňou sa natiahla neviditeľná bariéra, o ktorú sa jeho čierna energia rozprskla. So zavrčaním vystrela ruky a jej ochranná mágia sa cezo mňa prehnala, akoby som bola múka a ona sito.

Zalapala som po dychu a zakvílila. Do ramena sa mi vnorila štíhla čepieľka. Uvoľnila som stisk a prívesok mi skĺzol z dlane. Ostrie zašlo dnu ako do masla a zastavilo sa až o rozšírenú rukoväť, ktorú Jo zvierala v zranenej ruke.

Kopnutím ma zložila na kolená. Schmatla ma za krk a zblízka mi zasyčala do tváre: „Nie si taká odvážna bez pomoci kameňa večnosti, hm?"

Vyvinula na zbraň väčší tlak. Zaskučala som, ibaže moje stony sa zakrátko zmenili na bláznivý, šialený smiech. „Čo urobíš, Lyn? Zabiješ ma? Bez mojej krvi bitku nevyhráš. A k sestre sa nedostaneš."

Vytiahla si z vrecka otvorenú sklenenú fľaštičku. „Uznávam, že som minule urobila chybu. Bola som hlúpo dramatická. Chcela som ťa vidieť vykrvácať." Priložila mi nádobku k ramenu. „A pritom mi v skutočnosti stačí kvapka tvojej krvi." Zatvorila ju korkovou zátkou a udrela ma ukazovákom po nose. „A ani ťa k tomu nepotrebujem živú."

Nakopla ma kolenom do brady. Na jazyku som pocítila krv a pod lopatkami tvrdé skaly. Obrnila som sa pred smrteľným úderom. Namiesto toho sa útesmi rozľahol Join výkrik. Klesla vedľa mňa s hrsťami plnými vlasov. Švihla som nohou a zasiahla ju do hrude. Jej rev utíchal, ako padala na chrbát. Za ňou sa do trávy zviezla aj Christie. Z nosa jej tiekla krv.

Hodila som sa na démonku a mlátila do nej hlava-nehlava. Uderila ma do zraneného ramena a vyslala proti mne tmavomodrú guľu. Tá ma z nej zhodila a k tomu som sa niekoľkokrát prekoprcla. Vyšvihla sa na pravé koleno, ale to už po nej Casey vrhal energie. Trikrát sa trafil, než privolala obranný štít.

Vtom sa premiestnila a jeho mágia vyletela do prázdna. Zjavila sa na jednej strane, kľakla si a vzápätí zmizla. Casey ju prenasledoval, no jeho útoky nepadli na úrodnú pôdu. Preniesla sa na druhú stranu a urobila to isté – klesla na koleno a dotkla sa dlaňou zeme. Vyčerpaný po nej Casey hodil ďalšiu energiu a opäť sa trafil. Zasiahol jej zranenú ruku. Zakvílila a opakovane zmizla.

Tretíkrát sa zjavila za jeho chrbtom.

„Pozor!" vykríkli sme s Christie súčasne.

Zasiahla ho obrovská magická sieť – inak som ten zjav nedokázala nazvať. Vyzeralo to ako pavučina, po ktorej behali iskry. Prevalcovala ho a odhodila na stranu. Dopadol tvárou do trávy.

Jo mávla zdravou rukou a vyletela z nej malá fialovo-oranžová energia. Nič také som doposiaľ nevidela. Netušila som, na čo slúžila. Kúzlo sa zastavilo vo vzduchu – iskrilo, praskalo, pukalo i syčalo. Nič viac. Démonka si znovu čupla, voľačo zamumlala s otvorenou dlaňou priloženou k pôde a vzápätí sa dohora, až vysoko k oblakom, vzniesol magický pás.

„Zbohom, Carry." Zamávala mi a naposledy sa premiestnila preč.

Obišla som magickú energiu, ktorá sa vznášala vo výške môjho hrudníka a podozrivo sa zväčšovala. Z kroku som prešla do behu, ale tam, kde predtým postávala Jo, som sa zarazila. Bolestivo. Vletela som do neviditeľnej prekážky. Zasiahol ma silný výboj a s vyrazeným dychom som sa rozcapila na zemi.

Casey sa na opačnej strane horko-ťažko vyškriabal na kolená. Hlava mu krvácala a bielu košeľu mal potrhanú a špinavú.

Druhýkrát som k bariére pristúpila opatrne. Priložila som k nej dlaň a hneď sa aj stiahla. Neviditeľná stena sa modro zavlnila a zasa spriesvitnela. Panika mi zovrela žalúdok. Vracala by som už z predstavy, ktorá sa mi vytvárala v hlave. Kráčala som popri bariére. Prehmatávala som ju dlaňou, no nedočkala som sa pozitívnejšej reakcie. Pri kontakte sa vždy iba zavlnila. Keď som do nej vrazila päsťou, preletel mnou bolestivý impulz, cez hánky a zápästia k lakťom. Zostalo mi po ňom mravčenie. Došla som až k okraju útesu – tak blízko, ako som sa odvažovala. Ani tam sa bariéra nekončila.

„Carry?" oslovil ma tenký hlások

Blondínka stála pri magickej guli. Mala veľkosť dlane.

Pozrela som sa dolu. Za iných okolností by som skok z takej výšky hádam aj prežila. Rozbúrený oceán v čase prílivu nahlodával moje presvedčenie. Vlny by ma hravo omlátili o skaly. A keby nie, Christie by to zaručene neprežila.

Výbuch spôsobený nárazom Caseyho energie do bariéry nás obe vyplašil.

Vrátila som sa k nemu. „Nemôžeme sa dostať von."

„Ja sa nemôžem dostať dnu." Vrazil päsťou do steny. Účinkovalo to naňho rovnako ako na mňa. „Potrebujeme mágiu. Hneď som späť." Vytratil sa.

„Prečo si to pokazila, Carry? Prečo si sem prišla?" Jej zúfalstvo ma dusilo. Ako keby sa neviditeľné steny navôkol približovali a oberali nás o kyslík.

„Prečo si nám ty nič nepovedala?! Čo si chcela dosiahnuť? Zaumienila si si zomrieť namiesto mňa?!"

„Áno! Je to tá jediná správna cesta! Keď sa ma Jo na cintoríne dotkla, moja moc explodovala. Videla som, ako to skončí. Videla som ťa stáť na tomto útese, presne tam, kde držala mňa. Vieš, čo si urobila? Obetovala si sa, aby nezískala tvoju krv. Lenže nič si tým nezachránila. Jo sa časom dostala k Lucy. Vyvolala apokalypsu. Kruh sa nerozpadol a aj po tom, ako dievčatá zomreli počas útoku démonov, mi to dračie monštrum šepkalo v hlave. Zbláznila som sa z toho."

„Tomu neverím."

„Vymýšľala som si rôzne alternatívy," pokračovala, akoby som sa neozvala. „Manipulovala som s udalosťami. A nech som sa pohla hocikam, zakaždým si zomrela a vždy sme prehrali. Až keď som v tvojom šatníku uvidela šaty – tie, v ktorých som vo sne tancovala s Ryanom –, našla som riešenie. Stačilo mi zmeniť jediný detail a v správnom okamihu prevziať tvoje miesto."

Zatlačila som si hrany dlaní do očí. Bolela ma z nej hlava. „Napadlo ti, že keby si nás netlačila do toho plesu, nič z toho by sa nestalo?!"

„Už som ti to povedala – nech som zmenila čokoľvek, vždy si skončila tu!"

„Neverím tomu! Neverím, že si vzala do úvahy každý detail!"

„Roger má chýbajúci kúsok kameňa večnosti."

Bolo to také neškodné vyhlásenie a pritom ma z neho zamrazilo. „To si si prečítala v mojej hlave." Určite som povedome myslela na to, ako som si po únose paralyzujúcim démonom prečítala Rogerovu odpoveď na moju otázku.

Nepodarí sa jej nájsť všetky chýbajúce kúsky, napísal mi sebaisto.

Ako to myslíš?

Pretože ten posledný kúsok mám ja.

„Viem to, lebo som to videla. Casey sa jej po tvojej smrti rozhodne pomstiť. Nájde ju a ona ho zajme. Roger spanikári. Ten kúsok kameňa večnosti, ktorý nosí pri sebe, ovplyvňuje jeho pocity. Je vďaka nemu ľudskejší než akýkoľvek iný upír. A oveľa intenzívnejšie pociťuje zúfalstvo. Dá ho Jo výmenou za syna. Ona nedodrží slovo. Zabije ich a nasaje do seba ich moc. Vďaka tomu návalu sily je schopná zaútočiť na tvojich rodičov. Zabije každého. Kassandriných lovcov aj Michelle. Dostane sa k Lucy a zvíťazí."

„Jo má moju krv," zavrčala som. Z jej predvídania mi pretekali nervy. „Má aj ten prekliaty kameň." Musela ho mať, lebo v dosahu našej magickej kopuly som ho nenachádzala. „Čo ti toto napovedá o našej budúcnosti?!"

„Toto sa nemalo stať. Nemala si tu byť."

„Dokazuje to, že si sa mýlila! Nevzala si do úvahy všetky detaily!"

Prudko potriasla hlavou. „Za to... Určite... T-to preto, ž-ž-že som zmenila budúcnosť! Postavila som nás na novú cestu!"

„Tak mi povedz, kam smeruje táto cesta!"

„J-j-ja n-neviem!"

Našu hádku prerušili dva piskľavé výkriky. Alexandra s Carmen sa váľali po zemi v plesových šatách, zatiaľ čo Casey pristupoval k bariére. Divokosť v jeho pohľade ma desila. Nútila ma nasledovať každý jeho krok.

„Dopekla," vydýchla Carmen. Vykročila v ústrety bariére a so zvýsknutím od nej uskočila po zásahu mágiou. Oči sa jej zväčšili. „Nemôžete vyjsť von?" spýtala sa, hoci poznala odpoveď. „To je zlé." Ukázala na magickú guľu, ktorá sa vznášala medzi Christie a mnou. „Pretože tamto zanedlho vybuchne."

„Čože?!" vyhŕklo na ňu viacero hlasov súčasne.

„Je to spojenie viacerých druhov energií. Správajú sa ako časovaná bomba." Kľakla si a pátrala po zemi popri bariére. „Buď vás zabije tlaková vlna, alebo... Alebo vás to..." Stíšila roztrasený hlas do šepotu. „Roztrhá vás to na kusy."

Casey udrel do bariéry a Alexandra za ním podskočila.

„Ne-netuším, čo je toto za kúzlo."

„Tam, tam a tam," ukázala som na tri miesta, „sa dotkla zeme."

Každý z nich vykročil iným smerom a na kolenách prehmatávali pôdu.

„Možno by ste... Skúste to... odhodiť. Niekam preč." Kývla k útesu. „Stále je to určitý druh magickej energie. Mala by sa správať rovnako." Dostala sa cez konáre a kamene k zemi a vyhrabávala do nej dieru.

Vsunula som ruku pod magickú guľu – už mala veľkosť dlane s vystretými prstami. Zatlačila som na ňu a skutočne sa pohla nahor. Jej iskriace okraje sa o mňa obtierali a do končatiny sa mi vrátilo mravčenie. Pohla som rukou do strany a guľa ten pohyb kopírovala. Srdce mi udieralo tak prudko, že jeho tlkot prehlušoval zvuky okolia. Podišla som k okraju útesu, napriahla ruku a mávla.

Nič. Energia sa mi prisala k dlani a odmietala sa vzdialiť. „Dopekla!"

„Samozrejme, že to nefunguje," povzdychla si Carmen. „Nemáš v sebe dosť magickej moci, aby si ňou manipulovala." Tresla dlaňami po zemi a presúvala sa pozdĺž bariéry smerom k okraju.

„Môžem to skúsiť?" Christie si odo mňa vzala energetickú guľu.

Podišla som k čarodejnici a pátrala po stopách na našej strane.

„S ničím takým som sa nestretla, Carry. Potrebovala by som hodiny a veľa kníh, aby som sa k niečomu dopátrala. Ale..." Zavrtela hlavou. „Toľko času nemáme. Tá energia..." Potláčala to, no aj tak jej unikol vzlyk.

Toto bol koniec.

„Mali by ste odísť."

Cam zodvihla zrak.

„Povedala si, že to nemusí vyzerať pekne. Nemali by ste tu byť, keď sa to stane. Nemali by ste to vidieť."

Z očí jej vyhŕkli čerstvé slzy. Kedysi dokonalé líčenie sa jej teraz roztekalo po tvári. Vyzerala ako veľmi smutná exotická princezná.

Podišla som ku Caseymu. „Vezmi ich preč."

Vstal. „Bez vás nikam nejdem." Pripravil si do dlaní nové energie. Ruky sa mu triasli, ale bol ochotný minúť poslednú kvapku moci, pokiaľ to znamenalo preraziť dieru do našej klietky.

Udrela som do bariéry. „Pozri sa na mňa."

Nepočúvol ma.

„Sľúb mi, že sa nepokúsiš Jo pomstiť."

Stále častejšie zatínal a uvoľňoval sánku.

„Sľúb mi to!"

„Nie!" Napálil do neviditeľnej steny všetku zozbieranú energiu. Zatriasla sa a tým to haslo. Stratil dych a klesol na koleno. „Toto jej neprejde."

Tiež som si kľakla. „Nedokážeš to. Zabije ťa, vezme si tvoju mágiu a tvojou vinou uspeje. Nedopusť to." Natiahla som k nemu prsty. Tak veľmi som sa ho túžila dotknúť. Aspoň raz. Naposledy. „Sľúb mi to."

„Nemôžem," zachrapčal. Uprel na mňa lesknúce sa oči.

„Pravdaže," začula som za sebou Christinin povzdych. Hľadela dolu zo skál a v tichosti mrmlala: „Nemýlila som sa. Celý čas sme šli správnou cestou. Nič som nezmenila. Vždy to takto malo dopadnúť."

„O čom to hovoríš?"

Na perách sa jej objavil úsmev. „Viem, čo musím urobiť."

Zaraz som pochopila, kam tým mierila. Pohľad na ňu ako čakala na okraji útesu s rastúcou energiou medzi dvoma dlaňami a vlasmi vejúcimi v prudkom vetre, mi vohnal do mysle zlú spomienku. Ten večer, kedy nám Christie opísala sen o plese, ktorý v nej vyvolával dojem posledného dňa na Zemi, povedala ešte niečo – na jeho konci skočila z útesu.

„Nie, to nesmieš!" Vstala som a vykročila k nej, no ona rovnako úmerne ustúpila bližšie k okraju.

„Christie," oslovil ju brat varovne s novou dávkou hrôzy.

„Jedna z nás odtiaľto odíde živá. A musíš to byť ty."

„Tomu neverím! Neverím ničomu z toho, čo si mi povedala!"

„Tak prečo si Caseyho vystríhala pred mojou predpoveďou?"

S otvorenými ústami som nad jej nepriestrelným argumentovaním dokázala len krútiť hlavou. Mýlila sa! Osud sveta nemohol závisieť odo mňa. Bola to priveľká zodpovednosť. Odmietala som takú zodpovednosť!

„Veď ona už má moju krv, Chris," riekla som slabo a rozochvene.

„Na tom nezáleží, Carry. Tvoja krv nič neznamená. Ide o teba. Dokým dýchaš, Jo nevyhrá. Verím tomu. Verím v teba."

Casey udrel do bariéry. „Christine, choď preč od toho útesu!"

Znovu som sa pohla vpred a ona o kúsoček ustúpila. Kamene sa jej drmolili pod nohami a ona sa zatrmácala. Dievčatá na ňu vykríkli a Casey neprestával mlátiť do neviditeľnej prekážky, ktorá ho držala od sestry.

„Jedna z nás sa aj tak musí obetovať, nie? Inak Kruh neprerušíme."

„Nájdeme iné riešenie!" zvolala Carmen.

„Aké? Potiahneme si zápalky a tá s tou kratšou zomrie? Či skúsime detskú riekanku?" Zasmiala sa na vlastných slovách. „To by mohla byť zábava. Lenže na to nám nezostáva čas. Musí to byť jedna z nás dvoch. A ja som si vybrala."

Vybehla som jej v ústrety. Vedela som, že sa hneď neotočí a neskočí. Bála sa smrti rovnako ako ja, napriek odvážnym slovám. Neprekonala som však ani polovicu našej vzdialenosti, než proti mne vystrela ruku a ja som s výkrikom spadla. Ukrutná bolesť pripomínajúca bodanie tisíckou špendlíkov mi zaútočila na mozog a ochromila ma.

Dýchala som plytko a slzy mi rozostreli zrak.

„Vieš, aké to je, vidieť zomierať tých, ktorých miluješ?" Jej slová ku mne prenikali z obrovskej diaľky, ale jej emócie ma obalili ako hrubá deka. Potila som sa pod nimi. Triasla som sa, ako keby som mala zimnicu. „Videla som ju zavraždiť rodičov. A nebola som schopná zasiahnuť. Videla som zomrieť teba. Môjho brata. Alexandru. Carmen. Ostala som iba ja s hlavou plnou obrazov o smrti. Nechcem takú budúcnosť. Ja..." Zavzlykala. „Chcem ísť domov."

Hlasy vôkol mňa kričali jej meno a ja som tam sedela a dívala sa na ňu.

Usmiala sa na nás. Poriadne sa nadýchla nosom a opatrne vydýchla ústami. Bola vydesená. Desila sa smrti. Desila sa bolesti, ktorá s ňou prichádzala. Ibaže v okamihu rozhodnutia pocítila ešte čosi – nádej. Že na ňu po smrti čakalo čosi lepšie. Že nájde stratený domov. Rodičov. Že na ňu počkali, ako jej to mama sľúbila v ich poslednom rozhovore. Nezáležalo na tom, či to bola pravda alebo nie. Ona tomu verila. A to presvedčenie jej dodalo odvahu.

„Moja obeť nech je cenou za tvoj dar."

S týmito slovami zatvorila oči a hodila sa v ústrety rozbúrenému oceánu aj s magickou energiou v rukách. Krátko nato narazil do útesu intenzívny tlak a zem sa nám otriasla pod nohami. Kúzlo vybuchlo.

Stratila som vedomie.