O pár dní neskôr sa konal pohreb Haleovcov. Bol to zároveň deň, keď Christie precitla. Chápala, čo sa stalo. Nevypytovala sa na detaily. Väčšinu času mlčala. Odpovedala výlučne na základné otázky. Vnímala. Jej vnútro zatemnil smútok. Cítila som ho. Bola to čierna diera, ktorá zo mňa sala energiu.

Zlom nastal niekoľko hodín pred pohrebom. Obliekla sa. Ruky sa jej triasli natoľko, že si nezapla ani gombíky blúzky. Chcela som jej pomôcť. Odstrčila ma od seba a rozfňukala sa ešte intenzívnejšie. Vtedy začala hádzať s vecami. Rozbila Alinu sošku malého mačiatka a s ním zasklenú a zarámovanú mapu nejakého fantastického sveta visiacu na stene. Spacifikovala som ju násilím. Jej hystériu to neutíšilo. Obe sme si pripadali ako tesne pred smrťou.

V takomto stave ju Casey odmietal pustiť na pohreb, čo jej ešte priťažilo. Naliehala, že tam musí byť. Potrebovala sa s nimi rozlúčiť. No neprestajne sa klepala, kričala a vzlykala. Bála som sa, že z toho upadne do šoku. Napokon nám doktor García na matkinu prosbu predpísal sedatíva, vďaka ktorým zvládla ceremoniál bez výstupov. Aká neuveriteľná irónia. Tak dlho sme čakali, kým sa preberie, a keď sa to stalo, museli sme ju omámiť.

Oveľa väčšie prekvapenie si pre nás pripravila nasledujúci deň. Ráno vstala, obliekla sa, najedla a vystrojila do školy. Chcela sa osobne uistiť, že prípravy na maturitný ples išli podľa plánu. Konal sa budúcu v nedeľu a všetko muselo zodpovedať jej snu. Pokúsili sme sa jej v tom zabrániť. Rozziapala sa. Mali sme dve možnosti: uspať ju alebo sa jej nestavať do cesty. Vybrali sme si to druhé.

„Uvidíte to na vlastné oči. A pochopíte." Uchlipla si z bylinkového čaju, zatiaľ čo sedela v kresle v ich obývačke a dívala sa do neznáma. Odmietla sa po škole vrátiť k Alexandre domov. „Jasné, že to nechápete. Nevideli ste to. Lenže pochopíte." Zasa si uchlipla.

Casey sa chytil za hlavu. „Carry, prosím, povedz mi, že čoskoro urobíte ten prekliaty rituál." Spočiatku ho sestrin stav iba zraňoval. Teraz ho privádzala do zúfalstva. Sama som z nej mala hlavu ako balón.

Objala som sa. Nepoznala som iný spôsob, ako sa obrniť pred jeho prudkou reakciou. „Chýba nám posledná ingrediencia. A nedokážeme ju zohnať."

Zhlboka sa nadýchol nosom, než sa na mňa pozrel. „Myslíš to vážne?"

„Bohužiaľ."

„Čo je to?"

„Nič, čo by si pre nás vedel získať."

Udrel dlaňou po drevenom obložení na stene izby a doska sa pod dotykom mágie rozštiepila. Christie podskočila a obliala sa čajom. Neprejavila najmenší záujem utrieť sa. Zízala pred seba vlhkými nevinnými očami.

„Môžeš zúriť, no na skutočnosti to nič nezmení," precedila som pokojne, napriek jeho spaľujúcej zlosti. Ani raz nám neprospelo, keď som sa dala uniesť i ja. Podišla som k blondínke s čistými vreckovkami a pomohla jej utrieť sa. Sledovala ma so slzami na krajíčku a roztrasenou bradou.

„Mám sa teda zmieriť s tým, že sa bude moja sestra takto správať do konca života?! To mi naznačuješ?"

„Pochopíte, keď to uvidíte. Ten ples bude nádherný."

„Prestaň hovoriť o tom plese, Christine! Prosím, prestaň s tým!" S rukami vo vlasoch vyzeral sám ako na pokraji šialenstva.

„Bude sa vám to páči."

„Nie, nebude!" okríkol ju. „Nikto z nás tam nejde, Chris! Nepôjdeš tam ty. Nepôjdeme tam my. Nikto nepôjde na žiadny prekliaty ples!"

„Ale áno!" Hodila plný hrnček čaju na zem. Cestou dolu nás jeho obsah obe ošpliechal a pri dopade sa roztrieštil. „Pôjdete! Všetci tam prídete! Vy musíte!" Dupla nohou. „Musíte! Musíte!"

Zovrela som jej tvár a primäla ju dívať a na mňa namiesto brata. „Fajn, fajn, fajn!" prehlušila som ju. „Máš pravdu. Pôjdeme na ples. Pôjde tam každý, koho si tam želáš stretnúť. Dobre?"

Rozvzlykala sa. Pritisla som ju k sebe a nepustila, dokiaľ jej plač neutíchol.

„Bude to presne také, aké si si to predstavovala. Sľubujem."

Prikývla a opätovala mi stisk. „Vedela som, že ma raz objímeš," zahuhlala.

„Si hotová veštica." Otrela som jej slzy. „Je ti lepšie?"

Nesúhlasne zavrtela hlavou.

„Povzbudilo by ťa, keby si so mnou šla kúpiť šaty?" Nemala som náladu na skúšanie plesových rób. Znelo to však ako niečo, čo by jej zlepšilo náladu.

„Nepotrebuješ si kupovať šaty. Už ich máš."

„Odkiaľ to vieš?" Naozaj som si jedny šaty kúpila už pred mesiacmi. Mala som peniaze nazvyš a náladu potešiť sa niečím pekným. Nikdy som si nenašla príležitosť obliecť si ich, ale v tej chvíli ma urobili šťastnejšou.

Zagúľala očami. „Vážne si myslíš, že som ti nepresnorila šatník?"

Hneď ako som sa preniesla cez úprimnosť jej vyhlásenia, zasmiala som sa. Po takom dlhom čase znela Christie ako Christie. „To je pravda. Ujdú."

„Nie, sú perfektné. Sú také, aké som si ich predstavovala. A vlasy si musíš nechať rozpustené."

Nekomentovala som ďalšiu z jej zvláštnych žiadostí. „A čo tie tvoje šaty? Zľutuješ sa nado mnou a ukážeš mi ich konečne?"

„Nie. Bude to prekvapenie." Tá veselá odpoveď neladila s jej smutným tónom ani úsmevom. „Som unavená. Ľahnem si." V tichosti bosými nohami vyšliapala na poschodie.

Osameli sme. Casey stál pri zadnom okne, ktoré smerovalo do záhrady. Bol v šoku zo sestrinej, no najmä z vlastnej reakcie. Vracali sa ku mne jeho nedávne slová. Strácam nad sebou kontrolu.

Objala som ho zozadu a pritisla mu tvár na chrbát. „Mrzí ma to," zamumlala som. „Urobím všetko pre to, aby som jej pomohla."

Zhlboka vydýchol. Obrátil sa čelom ku mne a uväznil ma v náruči. „Verím ti. Len je zložité nebyť na teba naštvaný, keď si súčasťou toho, čo ma štve." Pripadal si ako rozpoltený. Časť z neho sa na mňa odmietala dívať, pretože to znamenalo čeliť tomu, čo ho oberalo o kontrolu. Druhá časť sa ma odmietala pustiť, lebo mu dávala dôvod hľadať stratenú sebakontrolu.

„Chápem to. Tiež by si mal odpočívať."

Vedela som presne, čo cítil, a aj tak ma zmáhala frustrácia, že som nevidela do jeho hlavy. Napokon ma prepustil a pritisol pery na moje. Bol to bozk plný zúfalstva a smútku. Presne ako náš vzťah v posledných dňoch.

* * *

„Pripadám si ako idiot," zamrmlala som pomedzi vzlyky. „No nejde to zastaviť. Bolí to." Vyfúkala som si nos. „Vedela som si predstaviť veľa príčin, prečo by sme sa rozišli. Žiadna z nich nevyzerala takto." Prekryla som si tvár dlaňami.

Alexandra mi v pravidelných intervaloch hladila vlasy, zatiaľ čo som mala hlavu zloženú na jej kolenách. „Veru, si idiot."

Pozrela som sa na ňu cez medzierku medzi rukami.

„Fňukáš nad rozchodom, ku ktorému nedošlo. Toto je vyhrotená situácia. Ani jeden z vás nečakal, že sa zamotáte do takýchto problémov. Stále je tu šanca, že sa cez to prenesiete."

Utrela som si nos. „Neprenesieme. Klamala som mu v toľkých veciach, Al, a toľkokrát som mu tým ublížila, že mi to nemôže odpustiť."

„Chcela si ho chrániť."

„Áno." A len preto som sa s ním nerozišla. Aby som ho mala pod dohľadom a uistila sa, že bude v poriadku. Nič z toho by som nezvládla z úzadia. A nech už sme na tom boli akokoľvek, po rozchode to bude horšie. „Lenže to nestačí."

Otočila som sa na bok a Alexandra ma bez slova ďalej hladila.

„Čo je to?" spýtala som sa po chvíli, keď mi zrak padol na jej pootvorené šatníkové dvere. Vykúkal odtiaľ pruh tmavšej červenej látky, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako zo šiat. Plesových šiat. Šiat na maturitný ples.

Pribehla som k šatníku navzdory jej protestnému koktaniu. Na pravých dvierkach naozaj viseli na ramienku gaštanovočervené šaty. Mali vypasovaný vrch, ktorý od nazberanej širokej sukne oddeľoval saténový pásik, a pokrývala ich čipkovaná látka s kvetinovým vzorom. Museli jej siahať nad kolená.

„Netušila som, že keď vravela, že tam musíme ísť všetci, myslela skutočne všetkých." Obkreslila som prstom jednu z pokrútených stoniek. „Sú krásne."

„O kom to hovoríš?"

„O Christie? Nejdeš tam kvôli nej?"

Otvorila ústa a čušala.

„Očividne nie," odpovedala som si sama. „Ideš tam, lebo ťa niekto pozval." Veľmi som sa snažila neznieť prekvapene, ibaže niečo z toho mi preniklo do hlasu, pretože zvesila kútiky. „Prezradíš mi jeho meno?"

„Ehm..." Jej srdce naberalo tempo. „Uhm..."

„Ehm Uhm? To neznie sexy."

Alina tvár chytala podobný odtieň ako jej šaty. „Ryan," pípla napokon.

„Náš Ryan?"

Prikývla a zavrtela sa na mieste.

Pokúsila som to spracovať, no bezvýsledne. „Ryan?!"

„Áno!" Podišla k stolu a vyrovnávala si veci, ktoré mala dávno vyrovnané ako podľa pravítka. „Prekáža ti to?"

Zas tá prekliata otázka! Áno, prekážalo mi to! Najprv sa obšmietal okolo Christie a ledva som ho presvedčila, aby sa nesprával ako hajzel, zameral sa na Alexandru? To tak veľmi túžil, aby som mu nakopala zadok?!

„Prišiel za mnou v pondelok po škole. Nečakala som to. Spanikárila som. Nehodlala som súhlasiť. Slová mi vychádzali z úst a..." Zložila si tvár do dlaní. „Mrzí ma, ak ti to robí problém, ale –"

V pondelok poobede navštívil Ryan Christie a po jeho strete s Caseym sa zmienil, že smeroval za Al. „Tak o toto ho požiadala!" skočila som jej do reči.

„Kto koho požiadal o čo?"

„Christie Ryana! Niečo od neho žiadala. Naliehala naňho a..." odmlčala som sa. Som taký idiot! „Zabudni na to."

Neskoro. Jej dosiaľ príjemne bublajúce vnútro, polichotené faktom, že si ju Ryan všimol, schladlo a potemnelo. Odložila pero, s ktorým sa hrala, a zviezla sa na posteľ. „Vedela som, že je v tom háčik. Že niekto ako on by nepozval na ples mňa. Urobil to, aby ju potešil. Lebo nás tam chce mať. Dáva to zmysel. Veď som videla, ako dnes dotiahla Mika ku Carmen a prinútila ich súhlasiť, že tam spolu pôjdu." Zahryzla si do spodnej pery. „Som taká hlúpa."

„Allie." Sadla som si k nej a objala ju.

„Nikam nepôjdem. Neurobím zo seba idiota." Natiahla sa po mobile.

„To nemôžeš." Zovrela som ju pevnejšie. „Nepočula som, o čo ho prosila. Mohlo to byť čosi iné. Nerada by si ho takto zranila, však? A pokiaľ to urobil pre ňu, nemôžeme sa jej stavať na odpor. Ani ja tam netúžim ísť. Nemám dobré skúsenosti s plesmi. No prekonám sa. Pre Christie."

Potiahla nosom, ale nakoniec prikývla.

Ktosi zaklopal na dvere a dnu nakukla hlava pani Moorovej. „Prepáčte, že ruším, dievčatká. Tekvička, čoskoro odchádzame. Nesmieme nechať starostu čakať." Jej tvár sa pri zmienke o tom chlapovi rozžiarila. „Luxusnejšiu klientelu nezoženiem." Rovnako bleskovo sa stratila bez čakania na dcérinu odpoveď.

„Takže predsa pripravuje to občerstvenie pre radnicu?"

Prikývla. „Pôvodne sa hovorilo o malej párty pre zamestnancov, no starosta z toho urobil masívnu udalosť. Priamo v jeho dome. Pozvali každého, kto niečo znamená." Vylovila zo šatníka bielu blúzku a sukňu. „Radila som jej, aby si ako prvú zákazku vybrala niečo menej náročné. Je však veľmi cieľavedomá."

„Ako to súvisí s tebou?" Ukázala som na jej vyžehlenú rovnošatu.

„Po prvé, prišla o čašníčku. Po druhé, chcem ju mať na očiach. Od začiatku som z toho nervózna. Je k nej prehnane priateľský. A flirtuje s ňou." Nahodila znechutenú grimasu – asi ako každé decko pri myšlienke na tento druh života svojich rodičov. Všetci sme chceli veriť, že žili v celibáte.

„Rozumiem. Nechceš mať za nevlastného otca potenciálneho vraha."

Zamračila sa na mňa bez štipky humoru. „Ako sa mám v jeho prítomnosti správať normálne, vediac, čo potenciálne spravil?"

„Ak nájdeš ešte jednu uniformu, pôjdem s tebou. Mám skúsenosti s prácou čašníčky. A zúfalo potrebujem rozptýlenie."